Odchádzame

28. február 2015

 

 

Naša návšteva Islandu sa priblížila ku koncu. Prešli dni, prešli týždne a aj mesiace odkedy sme pristáli na letisku v Keflaviku. Keď sa obzrieme za tým čo sme tu prežili a zažili, vidíme predovšetkým stretnutia so skvelými, dobrými a výnimočnými ľuďmi. Vidíme nádherný fjord na východe krajiny, ktorý navždy ostane v našom srdci ako náš druhý domov. Vidíme veľa užitočnej práce, ktorú sme urobili a aj veľa práce, ktorú sme urobiť nestihli. Nevadí, počká na iných. Vidíme výlety do prekrásnych kopcov, vodopády, more a skaly. Vidíme stovky spoločných obedov a večerí pri veľkých stoloch. Vidíme stretnutia a lúčenia s ľuďmi, ktorých sme nikdy predtým nevideli a už ich asi ani neuvidíme. Vidíme veľa stresov a nedorozumení. Ešte stále máme v živej pamäti našu koncoročnú haváriu so šťastným koncom. Spomíname na stráne posiate čučoriedkami aj na kopce pokryté snehom. Spomíname na každú našu skupinu, na výlet do Raufarhofnu, na šoféra Magnusa, na Emila. Vidíme tisíce detailov, tvárí, obrazov a miest, ktoré sú nám tak drahé, že by sme ich najradšej chytili do dlaní a nikdy nepustili. Vidíme všetko dobré, čo nám posledných 7 mesiacov donieslo… a bolo toho dosť, pretože aj to zlé je vlastne na niečo dobré. Veľa sme sa o sebe naučili a myslím, že sme vyrástli.

 

atd1

 

Odchádzame odtiaľto šťastní a spokojní, pretože sme tu našli presne to, čo sme hľadali:

Dostali sme tu do daru čas pre seba. Mali sme čas byť s našimi deťmi vonku. Mali sme čas v pokoji sa najesť. Mali sme čas porozprávať sa. Mali sme čas zahrať si pexeso. Mali sme čas vypiť si čaj. Mali sme čas variť a piecť. Mali sme čas len tak sedieť. Mali sme čas čítať si. Mali sme čas štrikovať. Mali sme čas upratať. Mali sme čas vyblázniť sa v snehu. Mali sme čas skúšať. Mali sme čas dívať sa z okna. Mali sme čas hľadať nové recepty. Mali sme čas počúvať rozprávky. Mali sme čas kresliť. Mali sme čas prečítať si noviny. Mali sme čas stretnúť ľudí. Mali sme čas oprať si. Mali sme čas vyjsť na kopec. Mali sme čas ísť pešo. Mali sme čas rozmýšľať.

 

Počas 7 mesiacov sme stretli ľudí z 18 krajín a spoznali sme ich jedlo, kultúru a zvyklosti, dozvedeli sme sa niečo o ich histórii a súčasnosti, zahrali sme sa ich hry, vypočuli sme si ich hudbu a porozprávali sme sa o problémoch, ktoré trápia ich krajinu. Kde inde by sa nám také niečo podarilo?!

 

Mali sme možnosť skúsiť čo dokážeme. Dokážeme za týždeň pripraviť ľudí tak, aby sebavedomo a kvalitne odučili interaktívne sedenie plné hier na tému Životné prostredie? Dokážeme dostavať kurín? Dokážeme sa postarať o plánovanie a prideľovanie potravín pre 50 dobrovoľníkov? Dokážeme ustrážiť 17 mládežníkov? Dokážeme zvládať kruté počasie? Dokážeme uvariť pre 24 ľudí? Dokážeme vytvoriť pre deti zázemie v cudzom svete? Dokážeme opraviť čo treba opraviť, odrezať čo treba odrezať, vykopať čo treba vykopať, namaľovať čo treba namaľovať? Dokážeme dostatočne motivovať ľudí? Každý deň bol taká maličká výzva, pretože každý deň bol iný než ten deň pred ním.

 

Mohli sme na chvíľu žiť slobodne a bez nálepiek, ktoré sa na človeka vždy nejako nalepia, keď ostane dlhšie na tom istom mieste. Mohli sme to byť my, takí, akí sme teraz. Nikto si nás nespájal s našimi rodičmi, ani súrodencami. Nebolo nikoho, kto by si pamätal, ako sme sa správali keď sme boli na strednej škole. Nikto na nás nezazeral, pretože si nás pamätá ako čudné, prihlúple decko zo škôlky. Nikoho nezaujímalo, čo sme vyštudovali, kde pracujeme, ani ako vychovávame svoje deti. Nikto nás nehodnotil preto, že mám iné priezvisko ako Mirko a deti nás volajú menom. NÁDHERNÝ pocit.

 

atd3

 

Odchádzame smutní, pretože Island je krajina, do ktorej sa dá ľahko a rýchlo zaľúbiť. Nie je tu nič zvláštne a ani príliš iné v porovnaní so Slovenskom, nie je to pre nás žiadna exotika. Je ľahké cítiť sa tu príjemne. Je ľahké sa tu zorientovať. Od začiatku sa nám zdalo, že sem patríme a nerobilo by nám problém tu ostať navždy.

 

Island je krajina ľudských, priateľských a tolerantných ľudí. Nikto na vás nepozerá ako na mimozemšťana, aj keď ste na prvý pohľad neislanďan. Ľudia sa o seba zaujímajú. Pristavia sa a porozprávajú sa. Ponúknu pomoc a radu. Deti sa vedia normálne hrať a normálne rozprávať – bez vrieskania, prehnaného bláznenia sa a agresivity. Ľudia sa tu volajú prvými menami a nepotrpia si na formality. Viete si predstaviť, že by deti v Slovenských školách volali učiteľov krstným menom? Islanďania sú slušní. Nie úslužní, ale slušní v rámci medzí. Vidno to na cestách, na tom ako sa správajú v obchode a na ulici, v autobuse a na plavárňach.

 

atd2

 

Odchádzame trochu unavení. Za posledné mesiace sme sa museli vysporiadať s minimom slnečného svetla a s neustálymi zmenami teplôt pri prechode z vonku do domu, z domu von, z vonku do domu a stále dookola, niekedy aj 10 krát za deň. Vonku je štandardná pocitová teplota nižšia než -10 stupňov, fúka silný, ľadový vietor a vnútri je prekúrené, lebo ľuďom je zima. Kto niečo podobné skúsil, vie aké je to únavné.

Často sme chodili spať po polnoci a vstávali sme skoro ráno. Dobrovoľníci, ktorí sem prídu čerství a oddýchnutí na 2 týždne chcú zvyčajne prežiť každý deň naplno a predstava večierky o 10-tej je pre nich, samozrejme, neprijateľná. Čo na tom, že spia len 6 hodín denne?!

Jedli sme nevyváženú, premastenú, vysokosacharidovú stravu s takmer žiadnou zeleninou. Ako som už veľakrát spomínala, ľudia zvyčajne nevedia variť. Niekedy sme radi, keď nepripália ryžu a v praženici je viac vajec než oleja. Nevedia narábať s koreninami a bylinkami, boja sa kombinovať a skúšať. Pojem „pestrá strava“ je pre nich neznámy. Sú radi, keď pripravia aspoň „nejakú stravu“.

Popri tom sme samozrejme museli pracovať, byť spoločenskí a neustále k dispozícii, starať sa o deti a viesť domácnosť 12-tich ľudí, organizovať prácu aj voľný čas celej skupiny, bojovať s pohodlnosťou vedenia organizácie a snažiť sa dorozumieť s ľuďmi, ktorí neovládali angličtinu.

Až keď má človek dlhodobo nedostatok spánku a nevyhovujúcu stravu, pochopí aké dôležité sú tieto dve potreby pre udržanie zdravia, pohody a odolnosti organizmu.

 

 

Odchádzame. A poberáme sa ďalej, oveľa bližšie k domovu. Ďalšie tri mesiace strávime v Českej Republike. Uvidíme čo nás tam čaká. Veľmi sa tešíme. Deti sa tiež tešia. Zas nám príde do života niečo nové a zaujímavé.

 

 

 

Autor: tikaka

 

 

 

Komentáre:

  1. Ďakujem za krásne hodnotné reportáže z Islandu a prajem vám šťastnú cestu za novými výzvami.
    Ja budem ” cestovať ” spolu s vami.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *