31. júl 2019
Vždy keď si spomeniem na to, že ideme do Kanady, mám pocit že idem preraziť stenu nad nami, vyletieť na oblaky a zasa zletieť – taký som nervózny. Takýto pocit mám hlavne vtedy, keď sa o Kanade rozprávame a ja si uvedomím, že do nej vlastne aj naozaj ideme.
Predstavujem si, že do nej už ideme, že kráčame letiskom, je tam veľa ľudí, Mirko niečo vybavuje a my naňho na lavičke čakáme. Predstavujem si, ako nám kontrolujú veci či v nich nie je výbušnina a Mamutík práve mizne v kontrolovacom tuneli. Toto sa mi väčšinou premieta, keď idem spať a len tak si rozmýšľam.
Dúfam, že to tam bude v pohode a mám trému a trošku sa bojím, ale zároveň sa aj teším. Je to tak päťdesiat na päťdesiat (percent).
Vždy keď si spomeniem, že ideme do Kanady, doslovne ŠALIEM!!!
Neboj sa, keď ťa takto zmaľovaného uvidia indiánsky domorodci, určite budú šalieť
aj oni. Ty cestovateľ, sa môžeš len tešiť, na nové zážitky a spoznávanie ďalšieho svetadielu.
Píš aj naďalej, hlavne tvoje postrehy, pre detských čitateľov.
Jasné! Budem písať. Veru sa teším na poznávanie nového kontinentu! Ďakujem za komentár. 😀
Verim, ze pomer 50/50 sa co najskor preklenie na tu lepsiu cast a bude to SUPERRRRR. Tesime sa, teraz uz aj na Tvoje, zazitky.
Aj ja dúfam že sa to preklenie na SUPERRRRR!
Ďakujem za komentár.