Posledná skupina

1. marec 2015

 

 

Vedeli sme, že čoskoro odídeme z Islandu a vedeli sme, že to bude naša posledná skupina. Vedeli sme, že už sa nebudeme musieť stresovať kvôli materiálu a práci. Vedeli sme, že sa posledný krát učíme mená 8 cudzích ľudí, že sa s nimi posledný krát prejdeme na kopec a zaplávame si v teplom bazéne. Vedeli sme, že nás čaká posledných 10 spoločných večerí. Tieto posledné dni neboli ničím iné, snáď len tým, že sme sa počas nich lúčili so všetkým, čo nám bolo milé a ďakovali sme vesmíru za to, že sme si to tu mohli obľúbiť.

 

Na začiatku tábora sme sa poobzerali po Farme a vymysleli sme pre dobrovoľníkov prácu aspoň na 5 dní. Nebolo to nič slávne, ale bola to užitočná práca, nie samoúčelná, a to bolo hlavné.

Constance s Yunou dokončili vtáčie búdky, natreli ich ochrannou farbou a pekne ich pomaľovali. Potom vyrobili kryt na vetrací otvor v stene kurína.

Denis a Changkyu postavili s dosiek jednoduchú konštrukciu na kompost.

Romain so Sonokou dokončili police pre sliepky a namontovali do kurína bidlo.

Yusuke s Minori poobíjali rohy kurína doskami.

Všetci spoločne rozobrali 16 starých paliet. Drevo použili na podlahu kurína a začali stavať prvú stranu šopy pri kuríne. Kurín je týmto oficiálne hotový, už len treba počkať až rozmrzne zem a urobiť sliepočkám výbeh.

Keď bolo zlé počasie, rozdelili sme ich na dve skupiny. Za niekoľko hodín vyrobili zo zvyškového a odpadového dreva dve pekné, pevné a praktické police: jednu do kúpeľne a jednu do skladu.

Jedno poobedie prišla k farme nákladná dodávka a všetci do nej nanosili odpad z okolia Farmy: roztrhaný gauč, stoličku, koleso z bicykla, hnijúce dosky, autobatériu, plastový odpad, duše z pneumatík, vešiak na kabáty, popolnicu bez dna, starú pračku, stojan na slnečník a samozrejme vrecia s bežným odpadom z kuchyne aj vytriedený papier. Okolie Farmy už konečne nevyzerá ako nelegálna skládka.

 pracawf166b

Všimnite si, kde a ako Minori drží dosku :-)

 

 

V skupine sme mali troch veľmi šikovných a zodpovedných ľudí, ktorým sme mohli bez obáv zveriť robotu a nemuseli sme ich stále kontrolovať a usmerňovať. Bez problémov si vystačili bez nás a ešte pri tom dohliadli aj na ostatných. Bola to príjemná zmena. Mali sme čas viac sa venovať deťom a nájsť si priestor na to, aby sme mohli robiť prácu, s ktorou môžu pomáhať.

Počas prvých dní tábora deti dokončili pretváranie starého, nepoužiteľného fúrika do novej, pestrofarebnej podoby. Najprv ho celý natreli bielou ochrannou farbou a potom ho pomaľovali farebnými pruhmi. Keď farba zaschla, vyniesli sme ho von, Mirko naň primontoval koliesko a deti ho naplnili hlinou. Potom sme do fúrika-kvetináča zasadili cibuľky tulipánov, ktoré mráz a dážď vytiahli zo zeme a tiež cibuľky krokusov, ktoré niekto z nejakej príčiny nechal v kvetináčoch vnútri domu. Či sa uchytia, to nevieme. Snáď áno.

Keď na 2 dni rozmrzla zem, šli sme vytrhávať a strihať náletové dreviny na dolný koniec záhrady, kde sa časom plánuje urobiť pole na zemiaky, mrkvu a inú odolnú zeleninu. Bola to namáhavá a veľmi vďačná práca, pretože sme pekne videli vyčistenú zem za sebou a rastúcu kopu vytrhaných a vysekaných kríkov a malých stromčekov pred sebou.

Okrem toho sa deti s radosťou popletali medzi pracujúcimi dobrovoľníkmi a nejakým zázrakom sa im podarilo nedostať kladivom po hlave, neporezať sa pílkou, nestúpiť na 10 centimetrové klince trčiace z dosiek na zemi,  nerozsypať skrutky do blata, nezakopnúť o naťahané káble od vŕtačky a elektrickej pílky, neprevrátiť štetce namočené v riedidle, nezhodiť dosky a zachovať si dobré zdravie a dobrú náladu vo vetre a zime.

 

detifurik5

 

 

 

Niekoľko dní pred našim odchodom z Farmy nás prišiel pozrieť slovenský(!) pár, ktorý nás tu vystrieda. Veľmi milí ľudia. Neostanú tu dlho, možno dva alebo štyri týždne. Sami nevedeli. Povedali sme im v skratke všetko, čo je potrebné vedieť, povedali sme im, čo je rozpracované, čo treba dokončiť a čo sa plánuje. Kto vie, ako sa im bude dariť. Hádam lepšie a efektívnejšie než nám. V každom prípade sme radi, že bude zachovaná aká taká kontinuita a že sa snáď dokončí aspoň niečo z toho, čo sme začali.

 

Čo povedať na koniec? Asi už nič. Všetko, čo som chcela som už povedala. Treba sa pobrať ďalej.

 

 

 

Autor: tikaka

 

 

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *