Vitaj doma! Chýbal si nám!

23. október 2020

 

 

Pred pár dňami sme sa vrátili z týždňovej dovolenky. Bola to už naša tretia dovolenka odkedy sme v Kanade, ale po prvý krát som pri príchode späť do Slnečného domu mala pocit, že sme sa vrátili domov. Mala som pocit, že sme naozaj chýbali. Víla a Smejka plakali od radosti, že sme opäť s nimi. Nakreslili a napísali nám na tabuľu odkaz na privítanie: Vitaj doma! Chýbal si nám! A upiekli pre nás koláč. Aj oni nám chýbali. Keď som si v prvý deň po dovolenke sadla k raňajkám a videla všetky tie známe a milé tváre za jedným stolom, vedela som, že takto je to dobre a takto sa cítim byť úplná a na správnom mieste.

 

Potom som začala analyzovať, prečo je to tak. Prečo nám trvalo vyše roka, kým sme sa odvážili pripustiť, že Slnečný dom je momentálne naše “domov“? Čo sa zmenilo? Čo spôsobilo, že sa tu cítime dobre? Prišla som na veľmi komplexnú a rozložitú vec, ktorú sa pokúsim vyjadriť čo najjednoduchšie: Keď sme sem prišli, našli sme dom a štyroch ľudí v ňom. Dom bol síce pekný, drevený a prírodný, ale ľudia v ňom boli rozmaznaní, egocentrickí sebci, ktorí boli zvyknutí na to, že všetci okolo skáču ako oni pískajú. Ich správanie a celkový prístup k životu sa niesol v zmysle: Ja som postihnutý, takže si budem robiť čo chcem a vy budete robiť čo ja poviem a budete mi venovať toľko pozornosti koľko potrebujem, vtedy keď potrebujem, lebo inak budem plakať (alebo rozbíjať veci, alebo trieskať dverami, alebo dupať nohami, alebo sa vyhrážať samovraždou, alebo ziapať na plné hrdlo, alebo ujdem do lesa, alebo budem žalovať maminke, atď.). Keďže som postihnutý, musíte mi pravidelne dávať najavo, aký som vo všetkom výborný a šikovný, aby som náhodou nezačal trpieť nízkym sebavedomím. A samozrejme nebudem robiť nič navyše! Vy ste moji opatrovatelia, čo vlastne znamená že ste moji sluhovia a ja vás neplánujem ani prosiť, ani vám ďakovať. Očakávam jedlo trikrát denne, čistý dom, zaujímavé voľnočasové aktivity a pomoc pri činnostiach, ktoré síce dokážem urobiť sám, ale oveľa radšej sa pozerám ako ich niekto robí za mňa.

 

 

Áno, teraz celkom vážne hovorím o našich Kamarátoch, za ktorých by som dnes dala ruku do ohňa. A stačil na to iba rok normálneho prístupu! Nastavili sme úplne normálne pravidlá, ktoré bežne fungujú v každej domácnosti a všetci sme ich spoločne dodržiavali. Požiadali sme ich o aspoň základnú slušnosť. Jasne sme im dali na vedomie, že dostanú len toľko, čo dajú. Domáce práce sme spravodlivo rozdelili medzi všetkých členov domácnosti. Pripomenuli sme im, že aj my máme svoje potreby a ani náhodou ich nebudeme kvôli nim potláčať. Učíme ich komunikovať a prijímať kritiku. Vysvetlili sme im, že keď budú vyvádzať, štrajkovať a robiť scény, nikdy u nás nič nedosiahnu. Nikdy. Ale naozaj nikdy. Rýchlo pochopili, že kým Mirko a ja bývame v Slnečnom dome, budú preberať zodpovednosť za svoje rozhodnutia, konanie a slová, a nikto ich pred následkami chrániť nebude.

 

Viete čo sa stalo z tých rozmaznaných, egocentrických sebcov? Príjemní ľudia, na ktorých sa dá spoľahnúť. Dnes už dokážu rozpoznať, že niekto potrebuje pomoc a vedia sa k tomu primerane postaviť. Ochotne poradia, podporia, sú ozajstnou posilou v dome. Dá sa s nimi výborne porozprávať (aj s tými menej verbálnymi), vážia si to, čo pre nich robíme a oni na oplátku radi niečo urobia pre nás. Dokážu bez plaču a kriku prijať, že robia chyby a nie sú vo všetkom najlepší. Komunikujú. Sú otvorení zmene. Neočakávajú, že budeme híkať a nadšene tlieskať vždy keď niečo urobia, nech je to akejkoľvek kvality a miery (ne)odfláknutosti. Snažia sa byť lepšími než boli včera – úprimne a naozajsky. Nie je to dúhovo dokonalé. Keby bolo, nemuseli by byť tu, v komunite pre ľudí s rôznym typom postihnutia. No pravda je taká, že dnes už beriem našich Kamarátov ako kamarátov, ako rozšírenú rodinu. Pretože sa to dá. Pretože sú to dobrí, milí, krásni ľudia. A nie, nemyslím si, že je to vďaka nám. Oni takí vždy boli, takí sa narodili a takí vyrástli. Len sa niekde po ceste zamotali v tom ako ich vidia iní a začali si namýšľať že to je ich pravý obraz… a stratili z dohľadu to obyčajné, ľudské a prirodzené, to svoje, to ozajstné a výnimočné čo z nich robí ľudí, s ktorými chcú ostatní byť a žiť. 

 

 

 

Autor: tikaka

 

 

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *