Dnes som sa rozplakala

8. september 2020

 

 

Celkom tajne a úplne v najskrytejšom vnútri a iba na pár sekúnd. Keby niekto stál vedľa mňa, videl by len to, že drhnem veľkú panvicu s obhorenou drevenou rúčkou a prešľapujem z nohy na nohu, pretože ma už od toľkého státia a umývania riadu bolia kríže.

 

Štyri dlhé mesiace sme v Slnečnom dome mali iba jednu pomocníčku Zunu. Už som ju spomínala niekoľkokrát a tuším som spomínala aj to, že je v zásade naničsúca, pre tento svet nie stvorená, v polnočnom opare tancujúca, do prázdnej ničoty neustále hľadiaca dievčinka. Štyri dlhé mesiace sme s Mirkom trpezlivo hľadali, v čom je Zuna dobrá. Pretože každý je v niečom dobrý, nie? Každý predsa musí mať oblasť, v ktorej vyniká, v ktorej sa nájde a ktorej sa potom venuje s nadšením a uspokojivými výsledkami.

 

Na začiatku sme povinnosti v dome rozdelili na tri rovné diely a Zuna sa zasekla v paralyzovanej pasivite. Postupne sme uberali. Stále žiadna reakcia. Zuna vyplašene kukala vždy keď sme jej po sedemdesiaty tretí krát pripomenuli, že by mohla umyť chladničku. Alebo sme ju po stodvadsiatydeviaty krát požiadali, aby si po sebe upratala veci z obývačky. Alebo sme ju po neviemkoľkýkrát vyzvali aby ráno skutočne vydezinfikovala dom. Alebo sme ju dobre že nie na kolenách prosili, aby Brčkine opraté veci poskladala a uložila do skrine hneď ten istý deň ako sa operú, nie až o 4 dni, aby som ich nemusela hľadať po celom dome keď ich zrazu potrebujem. Zvyčajne len prikývla s vypúlenými očami a nedošlo k žiadnej zmene. Každodennú dezinfekciu domu sme nakoniec prebrali na seba. Odbremenili sme ju od snáď všetkých povinností, ktoré majú v sebe čo i len náznak komplexnosti a potrebujú čo i len trochu plánovania a rozmýšľania. Ostali jej veci ako: vynes kôš. To zvládne aj škôlkar. Aj Zuna to nakoniec zvládla.

 

 

Okrem toho má naša drahá Pomocníčka pamäť slimáka a organizačné schopnosti veveričky. Tak isto nevie zvládať stresové situácie a jej rozhodovacie schopnosti sú blízke nule. Dám príklad, dobre?

Zuna varila a z nejakého dôvodu jej napadlo, že by mohla vaflovač použiť na pečenie placiek. Trochu jej to nevyšlo a vaflovač bol mastný a celkom zagebrený. Milá Zuna ho chytila, strčila do umývadla, pustila naň prúd horúcej vody a začala drhnúť. Ako to viem? Pretože som vtedy náhodou prišla do kuchyne. Hneď som jej povedala, že elektrický spotrebič predsa nemôže namáčať vo vode! Ale ona odvetila, že už to raz takto urobila a nič sa nestalo. 

Prišla sobota ráno, deň keď mávame na raňajky vafle, deň keď raňajky robí Zuna. Pár minút pred raňajkami sme prišli dole a našli sme v kuchyni iba našu Zojku ako robí palacinky. „Prečo palacinky?“ , pýtam sa. „A kde je Zuna? A prečo nie je nič nachystané?“ Zojka nám vysvetlila, že vaflovač nefungoval, Zuna sa z toho zosypala a celé ráno preplakala na záchode. Naša zodpovedná Zojka bola v miernom strese, pretože si považovala za povinnosť využiť vaflové cesto a urobiť z neho aspoň palacinky a okrem toho uvariť kávu a čaj, nakrájať ovocie, prestrieť stôl a nachystať všetko ostatné. Samozrejme, že nemala šancu to stihnúť. Pôvodne prišla Zune pomôcť a Zuna hodila všetko na ňu a išla sa ľutovať na záchod.

Alebo: Zuna počas nášho dňa voľna zabudla dať Brčke lieky. To je veľká vec, ktorá sa nesmie stávať. Keď sa stane, musím do 24 hodín spísať správu o mimoriadnej udalosti, kde musím zadať presné časy a dodať všetky informácie o tom, aké kroky sme podnikli aby došlo k náprave a aby bolo ochránené zdravie či život Kamaráta (napr.: O koľkej sme zavolali do lekárne/doktorovi a aké inštrukcie sme dostali.). Zuna na svoju chybu prišla až na úplnom konci dňa! Potom sa rozhodla neinformovať nás okamžite! A potom úplne zabudla, že sa to stalo a ja som na to prišla až na ďalší deň. Keď som ju konfrontovala, nechápala kde mám problém. Z jej pohľadu bolo jasné, že nerozumie tomu prečo hysterčím. Však sa Brčke nič nestalo! Zuna na začiatku svojho pobytu prešla podrobným školením, kde som jej jasne vysvetlila, ako treba v týchto situáciách postupovať. Zdá sa, že to bola strata času.

 

Mohla by som písať až do zajtra a aj tak by som nezachytila všetky perly, ktorými nás Zuna v pravidelných, každodenných intervaloch obšťastňovala. Zunu sme začali vnímať ako ďalšieho Kamaráta, ktorý pomôže trochu viac než je štandard. Určite sme sa na ňu nemohli spoľahnúť a keď sme mali mať deň voľna, dom som opúšťala s nevôľou a nádejou že to všetci v zdraví prežijú. Nepomohla s ničím a v žiadnom prípade nebola oporou. Skôr naopak. Všetko, ale naozaj všetko čo sme chceli aby bolo urobené sme museli s Mirkom urobiť sami. Takže si predstavte, že sme tu boli 4 mesiace so 4 Kamarátmi, 2 deťmi a Zunou. Sme unavení. Tak veľmi unavení, že už to ani nevnímame, pretože sme to prijali ako fakt.

 

A potom, minulý pondelok, prišli do Slnečného domu noví Pomocníci Leoš a Lenka. Vyzerajú byť šikovní, prudko múdri a bystrí, pracovití a otvorení. Nebudem ešte súdiť, lebo po 2 dňoch sa to predsa len nedá. Dnes som Lenku zaúčala v kuchyni, varili sme spolu obed. Ona si spomenula, že musí ísť z pračky prehodiť svoje oblečenie do sušičky a šla do práčovne (Práčovňa je asi 20 metrov od domu). Keď sa vrátila, podávala mi Brčkine plastové vrchné nohavičky, ktoré som nechala v práčovni sušiť deň pred tým. A pýtala sa ma, kam ich môže odložiť. Chápete to? Normálne úplne samostatne si ich všimla a keď už tam bola, skúsila či sú suché a aktívne ich doniesla domov a ponúkla sa že ich odloží! Takúto úroveň samostatného myslenia sme tu nezažili už veľmi dlho. Preto som sa dnes rozplakala priamo tam, pri drhnutí panvice. Od dojatia a nadšenia a vďaky, že prišiel niekto, kto bude kráčať popri nás a pomôže nám niesť to všetko čo tu žijeme a prežívame ako rovnocenný partner. Že je tu zrazu niekto, kto zo sušiarne, celkom sám a z vlastnej iniciatívy, donesie naspäť domov Brčkine nohavičky.

 

 

 

Autor: tikaka

 

 

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *