Momenty, chvíle a zistenia

11. jún 2021

 

 

Dva roky v Quw’utsun’, v Krajine ohrievanej slnkom, sú už takmer za nami. Čoskoro opustíme tento domov a vrátime sa do iného domov. Popri každodenných povinnostiach nechávam moju myseľ rekapitulovať a celkom nečakane mi z toho vyšiel zoznam NAJ.

 

 

Najbizardnejší moment

Najbizardnejším momentom neochvejne ostáva mojich prvých 15 minút v Slnečnom dome. Po dvoch dňoch cestovania bez spánku nás v hustnúcej tme priviezli pred Slnečný dom. Mirko vystúpil z auta, zabuchol dvere a vykročil k osvetleným predným dverám domu, kde stálo niekoľko postáv. V aute ostala úplná tma. Deti spali. Ja som sedela na zadnom sedadle a môj spiaci mozog sa snažil prísť na to, čo mám robiť. Odrazu som počula, ako niekto hovorí aby som vyšla von. Môj mozog si povedal: „Dobrý nápad!“ a začal vydávať rozkazy telu, aby našlo spôsob ako v tej tme otvoriť posuvné dvere na aute. Oči nevideli, ruky šmátrali a mozog opäť zaspal a vôbec nepomáhal. Niekto prišiel a dvere otvoril za mňa. Budila som deti. Deti sa zobudili. Konečne sme sa dostali z auta! Dodnes neviem, ako dlho tento moment trval. Mám podozrenie že len pár sekúnd, ale mne to pripadalo ako večnosť.

 

Nohy ma odniesli k domu, kde na nás čakali traja Pomocníci. Všimla som si, že stoja pekne v jednej línii, plece pri pleci, ako vojaci. Môjmu mozgu sa to zdalo smiešne, zatiaľčo ja som rozmýšľala nad tým, že by som asi mala niečo povedať. Napríklad by som sa na začiatok mohla pozdraviť. Nepamätám si, či sa mi to podarilo. Vošli sme do domu. Vyzuli sme sa. Zaujala ma červená stolička s veľkým maľovaným slnkom a modrým nápisom. Chcela som sa zastaviť a preskúmať ju. Prišlo mi to v tej chvíli veľmi dôležité. „Chcete sa zoznámiť s mojou mačkou?“ povedal ženský hlas. Uvedomila som si prítomnosť Víly a Dobráčika. Boli sme v dome menej než minútu a Víla nás už ťahala do svojej izby. V jej izbe bolo prítmie, neporiadok a jedna tučná mačka. Stáli sme tam všetci štyria a pozerali sme na tučnú mačku rozvalenú na posteli. Prišlo mi to ako sen, ako niečo čo určite nemôže byť pravda.  Potom som sa otočila a uvidela som sa vo veľkom kruhovom zrkadle. Veľmi ma to prekvapilo. „Takto predsa nevyzerám,“ bola moja absurdá reakcia a myslím že to boli moje prvé slová v Slnečnom dome. Potom nasledovalo veľa ďalších momentov, ktoré môj mozog vôbec nedokázal spracovať a zaradiť a preto všetko vyhodnocoval buď ako smiešne alebo ako nereálne. A potom sme šli spať a tak sa skončil náš prvý večer v Slnečnom dome.

 

 

Najkrajší výlet

Príroda okolo nás je nádherná. A odkedy sme prišli, snažíme sa každý týždeň niekam ísť. Počas každej jednej dovolenky, ktorú sme tu mali sme sa odpratali ďaleko odtiaľto a objavovali sme zákutia ostrova. Pochodili sme čo sa dalo a ešte máme v pláne navštíviť pár ďalších  miest predtým než sa vrátime späť na Slovensko. Prvenstvo si však drží výlet na masív Mt. Arrowsmith. Ťažko povedať prečo. Možno preto, že nám pripomína domov. Možno preto, že sme tam aj v lete zažili zľadovatené skaly a sneh, že je tam kosodrevina a plesá ako u nás v Tatrách, že sú tam medvede a brusnice a že je tam krásne ticho a silný vietor.

 

 

 

Čo ma vždy poteší…

…aj keď je to po tisíctristodvadsiaty prvý krát? Keď vidím staršie ženy a mužov, ktorí sú hrdí na svoje roky, nezakrývajú svoje šediny, nehanbia sa za svoje vrásky a popierajú všetky u nás bežné predstavy o ľuďoch vo vyššom veku. Hneď na začiatku som si všimla, že tu si ženy nefarbia vlasy. Prijímajú fakt, že sú sivovlasé a ani im nenapadne, aby sa tvárili že nie sú. Ľudia v dôchodkovom veku behajú, chodia na turistiku, bicyklujú, brigádujú, vo veľkom dobrovoľníčia a zapájajú sa do rôznych podporných projektov a sú plní života, dobrej nálady, sebavedomia a optimizmu.

 

 

Najkrajšia chvíľa

Keď sa zastavím uprostred poobedia, poobzerám sa dookola a vidím akí sú všetci šťastní a spokojní. Tu dvaja Kamaráti ukladajú drevo, tam zas dvaja rozvážajú kompost na záhony, v záhrade ľudia prenášajú niečo vo vedrách, cez okno vidím že vo Veľkom Dome sa varí, poniže Farmárkinho domu sa stretlo pár Pomocníkov a Kamarátov a o niečom diskutujú. Spoza stromov sa hlučne hlásia sliepky, na lúke za cestou sa pasie stádo oviec a od lesa sa kníšu naše tri zvedavé kačky. Z maštale zabučí krava, ja jej zabučím naspäť a Svetluško sa začne smiať, pretože on sa vždy smeje keď sa rozprávam s kravami a ovcami.

 

 

Najužitočnejšie zistenie

Nemusíme byť všetci rovnakí. Fakt, toto je pre mňa najužitočnejší poznatok týchto dvoch rokov. Celý život človek počúva, že každý sme iný a tak je to dobre. Ale v praxi veľakrát aj tak chceme, aby tí druhí boli ako my a hneváme sa keď nie sú. Pozorovala som na sebe, že som od všetkých našich Pomocníkov chcela aby boli dochvíľni, dodržiavali slovo, všetko si pamätali, udržiavali poriadok, boli efektívni, pracovali rýchlo a spoľahlivo, komunikovali priamo, pamätali na všetkých a neboli hluční. A to bola len časť mojich nárokov.

Potom prišla Zuna so svojim zasneným pohľadom, ľavými rukami (ospravedlňujem sa ľavákom za tento zvrat) a nulovou skúsenosťou s reálnym životom. Trvalo mi viac než pol roka, kým som začala vidieť ju – Zunu, v celej jej kráse, hĺbke a šírke. Až po takmer 8 mesiacoch som dokázala uvidieť, ako veľmi ju Slnečný dom potrebuje, čo všetko prináša, čo všetko nám dáva; že je láskavá, vtipná, originálna; že prináša do domu svetlo, radosť a vytvára pocit domova, prijatia a pohody pre všetkých obyvateľov, vrátane mňa.

 

 

Najťažšia vec

Od začiatku sme vedeli, že tu ostaneme iba dva roky. Asi týždeň sme zvažovali, že by sme možno ostali aj dlhšie, ale to teraz spätne vidím ako krátkodobé pomätenie mysle. Dva roky sú dlhá doba, je to trojciferný počet týždňov. Chceli sme sa tu počas toho trojciferného počtu týždňov cítiť dobre, spokojne a šťastne. Hneď na začiatku nás komunita vyzvala, aby sme sa čo najviac začali zapájať do života; aby sme sa začali zaujímať o organizačné, finančné a kultúrne záležitosti spojené s komunitným životom; aby sme na seba prebrali zodpovednosť za rôzne aspekty fungovania komunity a pravidelne prispievali do diskusie a rozhodovacieho procesu. Na prvý pohľad to znelo veľmi dobre a my sme sa nadšene pustili do objavovania systému Farmy, čítali sme nariadenia a príručky, veľa sme sa pýtali, aktívne sme počúvali na pravidelných stretnutiach a hneď ako sme mali pocit že už všetkému dostatočne rozumieme, začali sme vyjadrovať svoj názor a svoje myšlienky. A tam sme narazili a pekná rozprávka o peknej komunite s horizontálnou organizačnou štruktúrou sa skončila. Nikto nechcel počúvať to, čo sme my chceli povedať. Nikto nechcel uvidieť, že veci, ktoré sa tu dejú nemajú logiku, sú proti zdravému rozumu a miestami sú až deštruktívne. Pravidelne sme na vlastné oči videli, ako sa tu veci zametajú pod koberec, miesto toho aby sa riešili. Keď na nich človek poukazoval, umlčal sa prúdom nezmyselných slov alebo návrhom aby sme sa k tomu vrátili neskôr. Bolo ťažké sa s tým zmieriť a stále sa cítiť dobre, spokojne a šťastne.

 

 

 

Najobľúbenejšia časť roka

Na Slovensku je moja najobľúbenejšia časť roka jeseň. Tu je to jednoznačne jar. Leto je plné zhonu, práce, výletov, osláv a dlhých večerov v záhrade. Na jeseň sa nikto nezastaví ani na sekundu, pretože sa zbiera úroda, festivaly nasledujú jeden za druhým, dobieha sa nestihnuté, zavára sa, suší, vymieňajú sa Pomocníci. Zima je ako hlboký, ťažký výdych – nik už nevládze, ale ešte sa musí zvládnuť advent a Vianoce, posledné zvyšky sily sa dajú do adventných festivalov a potom všetci prejdú do duševnej a emocionálnej hibernácie. Život sa stíši, takmer sa zastaví, ľudia sa uvoľnia, odpoja a potichu existujú. Oddychujú. A potom príde marec a v tom tichom existovaní je začať cítiť aj niečo iné. Nádej, netrpezlivosť a napätie. Napätie rastie celý marec a na konci mesiaca je jasné, že každý je vo svojom vnútri pripravený v nízkom štarte, pripravený vyraziť hneď ako príroda rozkáže. Najprv príde hlasný spev žiab hneď po zotmení, potom začnú na úsvite klepotať ďatle. Dážď je odrazu teplý. Rodia sa jahniatka, rastie nová tráva, voňajú hyacinty. Ľudia po jednom opúšťajú svoju hibernáciu –  dychtivo, nástojčivo, ako keby to bolo všetko po prvý krát, s úžasom a láskou v očiach sa prehŕňajú hlinou a dotýkajú sa nového života.

 

 

Najčudnejšie dopravné pravidlo

Na diaľnici sa bežne odbočuje doľava. Normálne sa najprv preradíte do ľavého, rýchlejšieho pruhu a potom z neho prejdete do ľavého odbočovacieho pruhu, kde máte veľakrát len necelých sto metrov na to, aby ste zabrzdili. Preto ľudia často spomaľujú už keď sú v ľavom, rýchlejšom pruhu a tým zdržiavajú premávku, ohrozujú seba aj ostatných. Ale tak to je.

Okrem toho tu nájdeme ešte jednu dopravnú zaujímavosť: Keď je na semafóre červená, môžete odbočiť vpravo, ak to situácia dovoľuje a nie je tam značka ktorá to zakazuje. Toto pravidlo je celkom logické a prospešné pre plynulosť premávky, len si naň treba zvyknúť. 

 

 

Najviac ma mrzí…

…že komunity ako je táto nie sú v každom okrese každej krajiny. Ani si nechcem predstaviť, aký život by mali všetci naši Kamaráti keby museli byť zavretí niekde v byte svojich rodičov, alebo by museli žiť v ústave. Tu je ich život skutočne naplnený. Sú tu v bezpečí, môžu bez ohrozenia hľadať hranice svojich možností. Môžu robiť chyby a učiť sa z nich. Môžu rásť. Stretávajú ľudí z celého sveta. Žijú v rôznorodom kolektíve nadšených  dobrovoľníkov. Vytvárajú a pestujú si vzťahy k iným, k sebe a k prírode. Nikto po nich nezíza ani sa im nesmeje. Tu nie sú diagnóza, tu sú ľudia.

 

 

 

Autor: tikaka

 

 

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *