S deťmi v Camphille – 1. časť

18. marec 2021

 

 

Na svete je okolo stovky Camphill komunít. Niektoré sú určené pre deti, niektoré pre dospelých ľudí s rôznym typom postihnutia. Všetky sú založené na myšlienkach antropozofie a na waldorfskej pedagogike. My sme sa na krátke dva roky ocitli v malej Camphill komunite na západe Kanady. “My“ znamená Mirko, ja a naše dve deti, ktoré mali v tom čase 9 a 10 rokov. A práve o tom, ako sa tu našim deťom darilo a čo všetko museli prekonať by som vám chcela porozprávať.

 

 

Bezpečné miesto

Niekedy ma zamrzí, že svet sa takmer vôbec nepodobá na život na Farme. Nedokážem si totiž predstaviť lepšie a bezpečnejšie miesto pre deti, než je náš malý kúsok zeme. Od začiatku bolo jasné, že sa nemusíme o deti báť. Bol to jednoducho pocit, ktorý rodič má a nevie ho vysvetliť, pocit, ktorý v priebehu pár chvíľ rozhodne o tom, či deti nepustí od seba na krok, alebo mu bude stačiť ak prídu pred zotmením.

Sme ďaleko od hocičoho čo by mohlo deťom hocijakým spôsobom uškodiť alebo ich ohroziť. Ľudia sú tu nastavení na prijímanie inakosti, lásku k blížnemu, trpezlivosť so všetkým a všetkými, pochopenie pre poklesky a nedostatky, pripravenosť vypočuť a zdržanlivosť vo vynášaní súdov. Do toho si pridajme nekončiaci les, lúky, potok, jazierka a pasienky, kde sa môžu deti hrať a vybehať čo im sily stačia. Môžu sa brodiť, sánkovať, liezť po stromoch, stavať bunkre, zbierať maliny, nafarbiť si vlasy na ružovo, vyrábať misky z hliny, zapojiť sa do práce v záhrade, naháňať ovce, skúmať tône, behať bosé, chodiť celý deň oblečené v kostýme piráta, pišťať od radosti, hojdať sa na hojdačkách alebo sa blázniť v daždi. Môžu prísť k hocikomu v komunite a požiadať o pomoc. Môžu vyjadriť svoj názor a môžu presadzovať svoj názor. Nikto nepovie že sú drzé alebo nevychované keď sa správajú asertívne a stoja si za svojim.

V bezpečnom prostredí budujú svoje ja. Nie je to vždy pekné. Niekedy tvrdo narazia a my ich samozrejme necháme “vyžrať si to“. Faktom však ostáva, že keď sa otrasú a spamätajú, majú možnosť ospravedlniť sa, uznať si chybu a ísť ďalej s čistým štítom.

 

Umelecké dušičky a šikovné ručičky

Pre Camphill komunity je charakteristické, že pristupujú k ľuďom celostne. Podpora a starostlivosť o ľudí s postihnutím nekončí tým, že im dáme jesť a operieme im oblečenie. Každý člen komunity sa vníma ako individualita a hľadá sa preňho čo najvhodnejšia kombinácia aktivít tak, aby bola vyvážená práca, aktívny oddych, umelecké vyžitie a spoločenské vyžitie. Je snaha o to, aby sa využili všetky predispozície a schopnosti, ktoré daný človek má a aby každý člen komunity mal pocit že je potrebný, žiadaný, naplnený a spokojný. Vďaka tejto filozofii nájdeme v Camphill komunitách mnoho rôznych dielní, umeleckých krúžkov a skupín kde sú Kamaráti rozdeľovaní podľa svojich preferencií a schopností. V tomto je každá komunita iná, zvyčajne záleží od jej veľkosti a finančných možností. My tu máme dielňu na výrobu sviečok a dielňu na plstenie; tkáčsku dielňu; dielňu na brúsenie kameňov a výrobu šperkov; záhradu s bylinkami a k nej prislúchajúcu dielňu kde sa vyrábajú čaje a bujóny, bylinné soli, soli do kúpeľa, bylinné maste a tinktúry. Ďalej je tu veľká zeleninová záhrada a tiež farma s ovcami, kravami, kačkami, zajacmi a sliepkami. Nakoniec máme lesnícku pracovnú skupinku, ktorá celý rok pripravuje drevo na zimu a stará o staré a choré stromy na území našej dedinky. Okrem pracovných skupín sa každý týždeň organizujú aj umelecky zamerané stretnutia, napríklad Divadelný krúžok, Hudobný krúžok, Zborový spev, Eurytmia alebo Zvoncový súbor.

K všetkým týmto aktivitám majú obe naše deti voľný prístup. Ak chcú, môžu prísť a skúšať, pracovať, tvoriť a učiť sa. Nemusia nikam cestovať, ani sa zapísať na celý rok, ani nič platiť. Navyše, v Slnečnom dome máme tkáčsky stav, na ktorom sa všetci postupne striedame, k dispozícii je klavír, zopár gitár a ukulele. Nad práčovňou je zas hojne využívaná sada bicích. Zojka je stále pri zvieratách a takmer každý deň nám rozpráva o tom, čo všetko tam zažila a čo všetko sa naučila, čo tam videla a čo si sama vyskúšala. Zvyčajne jej zážitky len ticho závidím a zároveň som hrdá na to, že moja 12 ročná dcéra vie o farmárstve asi tak tisíckrát viac ako ja. Okrem toho vyrába mydlá a plastelíny, s Farmárkou robia syry, jogurty a maslo, čistia a spracovávajú ovčie kože a chodia na dlhé prechádzky po okolí s našim ovčiarskym psíkom. Benjamín zas strávil mnoho hodín brúsením a leštením kameňov, vyrábaním pekných príveskov a vyrezávaním z dreva. Minulý aj tento rok pomáhal Svetluškovi v Zvoncovom súbore, istý čas pomáhal v záhrade a vyrobil si niekoľko sviečok. Obaja sa pravidelne zapájajú do divadelných hier a krátkych dramatizácií a obaja sú aktívni v speváckom súbore.

 

 

Potrava pre dušu

Nie som PROTI žiadnym náboženstvám, filozofiám a svetonázorom. A zároveň nie som ZA dogmatické pretláčanie hocijakého náboženstva, filozofie a svetonázoru. Predovšetkým keď ide o deti. Podľa mňa nie je fér, keď sa dieťatku niečo, hocičo, núka a tlačí od malička. Nie je fér, keď je dieťa prinútené žiť v prostredí, kde nemá inú možnosť než podľahnúť a prispôsobiť sa okolitej väčšine.

Predtým ako sme sa odhodlali prežiť dva roky v kresťansko-antropozofickej Camphill komunite, často som rozmýšľala o tom, či je správne zatiahnuť do niečoho takého ľahko ovplyvniteľné, naivné deti. Zvažovali sme, či ich budeme vedieť ochrániť ak bude treba. Či to pre ne nebude príliš veľký šok. Či sa nezľaknú tak veľmi, že odmietnu celý spirituálny systém, na ktorom je komunita založená. Myslíte, že preháňam? Kto už niekedy žil v podobnej komunite, vie o čom hovorím.

Dlho som vyberala Camphill, kde by som necítila práve tú dogmatickosť. Našla som až v ďalekej Kanade a aj preto sme teraz práve tu. Náboženstvo a antropozofia sa tu prepletajú s praktickým vnímaním života na farme a v prírode. Kto chce, môže sa každý týždeň stretávať a v skupinke nadšencov študovať diela Rudolfa Steinera. Kto chce, môže sa pravidelne zúčastňovať spoločného čítania Biblie a rozjímať nad staťou určenou pre daný týždeň. Zažijete tu výrobu preparátov a postupy blízke prírodnej mágii. Zažijete tu veľkolepé festivaly a oslavy najrôznejších sviatkov. V oslavách sa mieša kresťanstvo, pohanské prvky, prírodné náboženstvá, astrológia a staré mytológie. A v tejto eklektickej, tolerantnej nálade si nájde svoje miesto úplne každý.

Krátko po tom ako sme vybalili ponožky do políc v Slnečnom dome som si uvedomila, že to bude v poriadku. Nie preto, že deti nikto k ničomu nenúti a nikto od nich nič neočakáva (možno aj preto), ale hlavne preto, že obaja sú schopní samostatne sa rozhodnúť, čoho chcú byť súčasťou a čo si radi nechajú ujsť. Myslím, že sa im otvoril nový obzor a že môžu pozorovať akými rôznymi spôsobmi sa dá vidieť svet.

 

Spoločenstvo

Som rada že obe naše deti sa rýchlo a bez problémov stali súčasťou tejto komunity a vytvorili si sieť vzťahov aj bez našej pomoci, nezávisle od nás a tiež nezávisle od seba navzájom. Bolo zaujímavé pozorovať, akými rôznymi smermi sa Zojka s Benym vydali pri hľadaní a vytváraní priateľstiev.

Zojku by som opísala ako fazuľku: vystrelila výhonky všetkými smermi a čakala kde sa uchytia. Bola všade a zapojila sa do všetkého, komunikovala s každým a venovala množstvo energie na spoznávanie všetkých členov komunity. Potom postupne filtrovala, vypúšťala, až jej nakoniec ostalo niekoľko ozajstných väzieb, ktoré dodnes rozvíja. Medzi jej najbližšie kamarátky patrí Farmárka a skupinka mladších a starších žien sústredených okolo nej, naša Pomocníčka Zuna a naša Kamarátka Víla. S deťmi v komunite si Zojka nemá veľmi čo povedať. Keď je príležitosť, rada sa s nimi zahrá a vyšalie do sýtosti, ale nijako zvlášť ju k nim neťahá.

Benjamínko bol skôr ako orgován v neskoré leto: Ticho čakal vo svojej uzavretosti, chodil pomedzi ľudí a snažil sa ostať nenápadný a nepovšimnutý. O nič sa nesnažil, s nikým sa nezapájal. Ak sa vyskytol medzi ľuďmi, dovolil im na chvíľu sadnúť do svojich konárov ako malým vtáčkom, ale nemal veľmi záujem o ich pieseň. Pustil si k sebe len Svetluška a susedovie chlapca a aj to len na chvíľu a nie príliš často. Po čase bolo zrejmé, že Benymu k šťastiu postačí iba zopár ľudí a dokáže byť dokonale šťastný aj keď si úplne sám a svetom zabudnutý za domom vyrezáva z vŕbového konára indiánsku kopiju.

Spoločenstvo Camphill komunít je zvláštne, špecifické, také, aké sa inde len ťažko nájde. Žijú tu ľudia rôzneho veku, od bábätka až po 90 ročnú pani. Sú tu ľudia z rôznych kútov sveta; s rozmanitými schopnosťami, znevýhodneniami a s pestrou paletou skúseností. Každý svojou povahou a postojom dotvára celkovú atmosféru našej každodennosti. Deti sú prijímané dobre, ale s rezervou – nie sú stredom diania a neberie sa na ne prílišný ohľad. Na začiatku sme si museli vybojovať aby sme s nimi mohli byť toľko koľko chceme. Bojovali sme s komunitou, ktorá očakáva úplné odovzdanie sa pre dobro veci a nechce vidieť potreby rodiča. Bojovali sme aj sami zo sebou, aby sme sa nedali stiahnuť tým všetkým čo sa okolo dialo a čo “bolo nevyhnutne treba urobiť“ a nezabudli na to, že naše deti nás stále potrebujú. Boj sme vyhrali a svoju pozíciu si stále bránime. Zojka a Benjamín sú spokojní: Ich rodičia sú príliš zamestnaní na to, aby im neustále dýchali na krk, ale nie sú príliš vyťažení na to, aby sa mohli zastaviť a vypočuť ich.

 

 

 

Autor: tikaka

 

 

 

Komentáre:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *