23. júl 2020
Pred približne rokom sme vybalili tašky na úplne inom kontinente než na akom sme ich zbalili. Byt sme vymenili za dom, nukleárnu rodinu sme vymenili za komunitu, status samostatne zárobkovo činnej osoby za status dobrovoľníka, kopu voľného času sme vymenili za kopu zážitkov. Od minulého augusta sme prešli snáď všetkými fázami a stavmi aké si len vieme predstaviť: Začalo to nováčikovským nadšením a naivným prikrášľovaním reality, ktoré bolo spojené so zatváraním očí pred mnohými nesprávnymi vecami, ktoré sa okolo nás diali. Plynulo sme prešli do úplného vyčerpania z krízovej situácie, ktorá tu nastala nie našou vinou a z niekoľkomesačnej snahy naučiť sa všetko čo sme sa potrebovali naučiť. Boli sme pripravení opäť pobaliť tašky a vrátiť sa na náš pôvodný kontinent v snahe ochrániť seba aj svoje deti. Ľudia v komunite nás našťastie podržali a my sme sa postupne dokázali prehupnúť do pokojnejšej fázy. Mali sme obdobie vnútorných bojov, kde sme si museli sami v sebe ujasniť čo nám stojí a čo nám nestojí za čas a námahu. Museli sme sa kriticky pozrieť nie len na druhých, ale aj na seba. Teraz, napriek tomu že máme veľa práce a sme personálne poddimenzovaní (=je nás tu na Farme 7 Pomocníkov namiesto 14) sme zmierení a šťastní. Už neočakávame niečo, čo sa nikdy nestane. Už vieme komu môžeme veriť a dôverovať. Už vieme ako tu veci fungujú aj ako nefungujú. A čo je najdôležitejšie: Už nebojujeme márny boj a sme ochotní sa aspoň do istej miery vzdať myšlienky na to, že prispejeme k nejakej zmene. Kde nie je vôľa, tam nie je cesta. Nehovorím to zatrpknuto – ide skôr o určité pochopenie a prijatie.
Nikdy by som si nebola pomyslela, že moje vnímanie sveta a ľudí sa dokáže počas tak krátkej doby tak veľmi zmeniť. Mala som pocit, že už som predsa veľká, moje názory sú vyprofilované, moje hodnoty zabetónované a moje spôsoby nemenné. Či som sa tu naučila niečo praktické? Ani nie. V tejto oblasti prichádza do hry fakt, že už som veľká, viem viesť domácnosť a viem sa postarať o iných ľudí. Ako matka, domškolácka učiteľka a podnikateľka v jednom si viem organizovať čas aj robiť efektívne veľa vecí naraz, som celkom dobrá záhradníčka, že vraj dobrá kuchárka, mám bohaté skúsenosti so vzdelávaním a výchovou, viem viesť pracovný kolektív, poskytnúť prvú pomoc, našiť záplatu aj upiecť koláč. V Slnečnom dome príde vhod aj to, že som fyzicky celkom silná, nehnusí sa mi prezliecť pocikanú posteľ a umyť okakaný záchod, rada skladám puzzle a viem čítať myšlienky 😀 .
Naučila som sa však, že sa mám ešte veľa čo učiť. Podelím sa o niektoré z mojich zistení, objavov, odhalení a postrehov, ktoré mi priniesol uplynulý rok:
- Každý z nás má špeciálne potreby. Nielen naši Kamaráti, ktorí to majú oficiálne potvrdené papierom od doktora, ale každý jeden z nás má špeciálne potreby. Fráza „každý je iný“ pre mňa nadobudla celkom iný rozmer. Už asi nikdy k nikomu nebudem pristupovať s predsudkom a očakávaním, pretože vidím ako veľmi mu tým môžem ublížiť. Naučila som sa, že čokoľvek niekto urobí alebo povie, všetky jeho rozhodnutia a voľby…to všetko má nejaký dôvod, ktorý je skrytý hlboko v ňom. Nemá zmysel súdiť. Oveľa zmysluplnejšie je snažiť sa porozumieť a akceptovať.
- Ľudia so závažným zdravotným či mentálnym postihnutím majú čo povedať. A my by sme ich mali počúvať. Vidia svet čisto a sú v rozmýšľaní slobodnejší. Majú rovnako komplikované prežívanie ako my, ale oveľa obmedzenejšie kapacity na vyjadrenie svojich pocitov. Zahanbujú nás pravidelne svojou úprimnosťou a priamočiarosťou. Milujú. Odpúšťajú. Prijímajú svoju situáciu a každý deň sa snažia nachádzať v nej to dobré. Prijímajú seba. Prijímajú ostatných. Sú úžasní a silní. Každý svojim jedinečným spôsobom. Už ste niekedy počuli niekoho povedať niečo v zmysle že “postihnutie ich dieťaťa je dar“? Nikdy som nerozumela, ako to môže niekto povedať a myslieť to vážne. Už tomu rozumiem trošku viac.
- Rodičia postihnutých detí sú absolútni hrdinovia. Teraz myslím tých, ktorí ostali a nezdupkali hneď ako zistili, že ich vytúžené dieťatko bude možno navždy nosiť plienky a nikdy sa nenaučí povedať svoje meno. Všetci tí rodičia, ktorí sebavedome žijú svoje životy, usmievajú sa, napĺňajú svoje dni užitočnou prácou a prepotrebnou láskou; ktorí sa trápia čo bude s ich dieťaťom až tu nebudú; ktorí prekonali svoju hrdosť a priznali že to nezvládajú a potrebujú pomoc; ktorí sú zmierení – to sú moji hrdinovia!
- Bojím sa animatronických zvierat.
- Uvedomujem si moc, ktorá mi bola daná a ktorá je dávaná všetkým ľuďom v mojej (alebo podobnej) pozícii na celom svete. Je to hrôzostrašný pocit. Máme moc nad štyrmi bezbrannými dospelými ľuďmi v našom dome a je len a len na nás, čo s nimi bude. My určujeme pravidlá, my udávame tón, my dozeráme na všetko čo sa v živote našich Kamarátov šuchne. My určujeme čo budú jesť, kedy pôjdu spať, či sa dnes budú sprchovať, čo si kúpia, čo si oblečú, ako sa bude riešiť ich zdravotný problém, ako sa bude riešiť ich emocionálny problém, čo budú robiť cez víkend, kedy im ostriháme nechty na nohách, či im dovolíme pozvať niekoho na obed, ako často budú upratovať svoju izbu… Nestačí? Okrem toho ich môžeme veľmi ľahko manipulovať, pretože nás majú radi a veria nám. Máme ich neobmedzenú dôveru a môžeme ich správanie a rozhodnutia nasmerovať presne tam kam chceme, bez toho aby si to všimli. Toto je pre mňa veľmi vážna a komplikovaná téma, pretože si uvedomujem, ako ľahko je naša pozícia zneužiteľná a ako ľahko môže dôjsť k závažnej ujme a zanedbávaniu Kamarátov.
- Väčšina (ak nie všetky) nezhôd medzi ľuďmi je výsledkom nedostatočnej alebo nevhodnej komunikácie. Ľudia vo všeobecnosti často komunikujú nepriamo, v náznakoch alebo vôbec. Veľakrát je to preto, že to považujú za slušné. Viac ako hocikedy predtým vidím, ako veľmi potrebné je byť otvorený, priamy, úprimný a hovoriť k veci. Aj keby to malo niekoho uraziť alebo nahnevať. V Slnečnom dome sme zaviedli pravidlo, že si budeme všetko hovoriť na rovinu hneď ako budeme mať pocit, že to treba. A nikto nebude kvôli tomu plakať, ani sa urážať alebo hnevať. A čuduj sa svete – funguje nám to! Máme svoju malú, dúhovú bublinku otvorenej komunikácie, kde sa všetci spoločne učíme, aké zdravé a dobré je otvoriť si ústa a vstúpiť do konštruktívnej debaty.
- Dobré sa dobrým opláca. Ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva. Aký požičaj, taký vráť. Platí na 98 percent. Ostávajúce 2 percentá sa skladajú so zaujímavých životných skúseností, ktoré dokazujú, že výnimka potvrdzuje pravidlo.
- Divozel veľkokvetý je burina, ktorá sa šíri rýchlosťou šírenia púpavy.
- Je nádherný pocit, keď vás berú takých, akí ste. Nikto vás nenapráva, neopravuje, nepripomína vám vaše deficity a nie ste každodenne konfrontovaní so svojimi nedostatkami pretože ľudia okolo vás sa snažia vytvárať také prostredie aby sa vám žilo ľahšie. Po niekoľkých mesiacoch, keď sa nasýtite tejto láskavej a nevtieravej podpory, začnete mať nutkavý pocit, že sa tiež chcete zapojiť a pomôcť niekomu ďalšiemu tým, že vytvoríte také prostredie aby sa mu žilo ľahšie. Kruh sa uzavrie a svet je o malilinko krajší.
- Elektrická zubná kefka je fantastický vynález pre všetkých opatrovateľov, ošetrovateľov a pre všetkých ľudí, ktorí potrebujú aby im niekto čistil zuby. Až do augusta minulého roka som nechápala, načo niekto vymyslel takú zbytočnosť, ako je elektrická kefka. Dnes už to viem.
- Nestavajte heliport keď máte šikmú strechu. V kontexte nášho života to znamená: Nemá význam kupovať si krásne a drahé kvety a ovocné kríky a sadiť ich do záhrady, keď bývate 4 a pol metra od lesa plného jeleňov.
- Zistila som, že sme veľmi prísni rodičia. Doteraz som sa nemala s kým porovnávať, ale teraz to jasne vidím. Sme relatívne veľmi prísni rodičia s vysokými nárokmi, očakávame od detí že budú preberať zodpovednosť za svoje rozhodnutia, vyžadujeme dodržiavanie pravidiel a neodpúšťame ich porušenie. Zároveň som zistila, že naše deti sú slušne vychované, vytrvalé, pracovité, samostatné, láskavé a spoľahlivé. Aj naše deti to zistili a povedali, že sú rady, že sme presne takí rodičia akí sme, pretože sa im páči že ony sú presne také aké sú.
- Je dôležité bojovať za to, v čo verím. Je správne postaviť sa a nahlas obhájiť čo je správne, aj keby sme mali byť jediní stojaci v sále plnej ľudí. Je nevyhnutné poukázať na neprávosti a požadovať nápravu. Je potrebné hovoriť pravdu. Občas je v poriadku aj ísť hlavou proti múru, pretože možno inšpirujete iných a keď proti tomu múru pôjdete viacerí, vaše šance sa zvýšia. Rovnako dôležité, a oveľa ťažšie, je však priznať si, že sú boje, do ktorých nemá význam vkladať energiu. Ak ste aspoň z polovice tak zásadoví, naivní a tvrdohlaví ako ja, bude vám to spôsobovať fyzickú bolesť…ale je potrebné sa to naučiť. Uplynulý rok bol pre mňa v tomto ohľade rýchlokurzom. Ešte stále by som sa neohodnotila jednotkou, ale už určite neprepadávam.
- Sme schopní zvládnuť oveľa viac než si myslíme.
- Po šúpaní či krájaní cesnaku a cibule sa môžeme zápachu z rúk zbaviť tak, že si na ne nanesieme trochu tekutého prostriedku na riad a potom ich pošúchame o nerezový drez. Zmyjeme vodou a smrad je preč. Možno si poviete, že som objavila teplú vodu, ale pre mňa je to zásadný kuchynský poznatok môjho života. Zároveň je to jedna z prvých vecí, ktoré som sa naučila od našej Víly.
- Je mi veľkou cťou a spôsobuje mi nesmierne potešenie stretávať mladých ľudí, ktorí sem prichádzajú ako Pomocníci. Zvyčajne sú to ľudia s práve ukončenou strednou školou alebo študenti vysokej školy, ktorí sa rozhodli ísť na pol roka alebo na rok do zahraničia ako dobrovoľníci a vybrali si práve našu Farmu. Každý z nich prichádza s určitou predstavou o tom, ako ho vidia druhí, ako chce aby ho videli druhí a ako sa vidí on sám. Je zaujímavé pracovať s touto ich predstavou a pozorovať, ako sa postupne mení, mizne alebo sa pretvára do realistickejšej podoby.
Čaká nás ešte jeden rok v tomto peknom dome s peknými ľuďmi, v tejto zaujímavej komunite, v týchto vľúdnych lesoch. Mám podozrenie, že nám donesie ďalšie zistenia, objavy a odhalenia. Za uplynulý rok ďakujeme a vítame ďalší.
Autor: tikaka
Ďakujem za vaše hodnotné vyjadrenia z Učebnice vášho života.
Všetko dobré a zmysluplné do ďalších dní.