Za dve hrste semiačok

20. november 2020

 

Ľudia…

Koľko bolesti a nadšenia, koľko snov a zapálenia, koľko ideálov a tvrdohlavosti, koľko viery a sily, koľko sklamania a odhodlania, koľko odvahy a koľko lásky viedlo k tomu, že pred 30 rokmi vznikla a až dodnes pretrvala táto zvláštna komunita, postavená na neviditeľných a napriek tomu pevných základoch! Čomu a komu vďačia všetci tí ktorí tu žijú, za bezpečnú náruč, ktorá ich chráni pred vonkajším svetom? Dostávajú sa k nám úlomky spletitého príbehu o tom ako to bolo na začiatku, a o tom ako to bolo potom. Na začiatku stojí pár silných ľudí, ktorí mali veľké ideály a vôľu obetovať im celý svoj život. No ani po vyše roku príbeh nie je ucelený a ja sa neplánujem pýtať na podrobnosti. Nie som si totiž istá, či ich chcem poznať.

 

Nedávno som si dopisovala s jedným mojim dávnym známym a opisovala som mu kde teraz sme a čo tu robíme. Podľa očakávania vyjadril to, čo som počula už predtým – že takúto prácu nemôže robiť každý. Keď som si prečítala túto jeho vetu, spomenula som si, že to isté som si kedysi myslela aj ja. Kým sme sem neprišli a nezačali tu žiť. Po niekoľkých mesiacoch sme totiž prišli na to, že pozíciu opatrovateľa, koordinátora a pomocníka v tejto komunite môže zastávať úplne hocikto. Aj človek v depresii, aj patologický klamár, aj človek lenivý, aj človek netrpezlivý, aj človek sociálne negramotný, a aj taký ktorý je viac-menej všeobecne neschopný, ale vie pekne kresliť. Komunita ho zakrúti do teplej deky, pohladká mu vlásky a vtiahne ho do seba. Absolútne, bezpodmienečné prijatie. Aby ste nemali mylný dojem: ich situácia sa nevyrieši, ona sa len príjme a zakryje. A ide sa ďalej. Čo oko nevidí, to srdce nebolí.

 

Je neskutočné, že napriek tomu je komunita relatívne stabilná, kompaktná a všetci ťahajú za jeden koniec. A možno je to práve preto. Ľudia sem prídu, veľakrát utečú, a padnú na prah na pokraji síl. Alebo len prídu s taškami plnými nádeje. Sú prijatí a dostane sa im všetkého čo potrebujú. Opäť nájdu vôľu žiť a rozhodnú sa vrátiť čo im bolo dané. Zaujímavé je aj to, že všetci tí, ktorí sem prišli ako sebavedomí, silní ľudia schopní sebareflexie a tvorby vlastného života tu neostávajú dlho. Pobudnú rok a možno štyri, ale potom sa vrátia späť do sveta. Ale to je už téma na iné zamyslenie.

 

 

…a príroda

Oblasť v ktorej bývame pomenovali pôvodní obyvatelia ostrova Quw’utsun’ (moderná podoba mena je “Cowichan“), čo znamená: Zem ohrievaná slnkom. Cowichan skutočne patrí k najteplejším oblastiam Kanady: pestuje sa tu hrozno, v záhradách sa kde-tu vyskytnú palmy a figovníky, sneží zriedkavo a mrzne len vo vyšších polohách.

 

Odhrniem záves na okne Slnečného domu a vidím les. Známy, láskavý a prítomný. Nič nehovorí, len počúva. Alebo nepočúva vôbec, iba hovorí. Podľa toho, čo práve potrebujem. Čoraz viac chápem, prečo sa zakladatelia komunity rozhodli postaviť prvý dom práve tu, prečo si z celej veľkej Kanady vybrali práve Zem ohrievanú slnkom: Príroda je tu súčasťou liečivého procesu, súčasťou opornej siete pre Kamarátov a rovnako tak pre Pomocníkov. Žije a komunikuje s nami po celý rok. Utvára náš svet, ovplyvňuje ako cítime, ako sa cítime a či vôbec cítime. Vždyzelené arbutusy, čierne medvede, nefritové machy, démonizované pumy, obozretné jelene, žlté maliny, červenohlavé kolibríky, bielohlavé orly, kanadské jedle, rozložité javory, mäkké kvapky dažďa aj voňavé oregano – sú našou súčasťou a sú tu pre nás. Dúfam že cítia, že aj my sme tu pre nich.

 

Uprostred tejto prírody postavili silní ľudia s veľkými ideálmi drevené domy a domčeky. V niektorých sa býva, v niektorých sa pracuje. Domy a domčeky pribúdali postupne, ako dieliky do skladačky, dotvárali našu Dedinku ohrievanú slnkom. Všetky vyrástli z dvoch veľkých hrstí semiačok. Zo semiačok sa stali vysoké stromy a z nich sa stali dosky, šindle a stropné trámy. Dosky, šindle a trámy dali vzniknúť domom, v ktorých dnes bývame a z ich okien hľadíme späť na les. Nedá sa inak.

 

 

 

Autor: tikaka

 

 

 

Komentáre:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *