Odviate vetrom

20. december 2014

 

 

Včera sme po 5 mesiacoch opustili Stöđvarfjörđur. Mala som pocit ako keby ma niekto vytŕhal odniekiaľ kam patrím. Ešte nikdy som sa nikde necítila tak doma, dobre a príjemne ako tu. Tento pocit sa nedá naplánovať alebo vynútiť. Niekedy príde keď sa nám to vôbec nehodí. Ako napríklad teraz.

 

Bolo čisté, jasné, bezveterné ráno. Hviezdy svietili a oceán šušotal medzi kameňmi. Do autobusu sme nenastupovali sami. Cestovala s nami aj skupina 10 dobrovoľníkov, ktorých nám na posledné 4 dni nečakane pridelili, pretože ich vedúca musela z rodinných dôvodov odísť skôr než sa skončil turnus. Na začiatku sme z tejto náhlej zmeny plánu neboli príliš nadšení. Chceli sme mať pokoj, rozlúčiť sa s ľuďmi, s dedinou, s obľúbenými miestami, bez stresov sa pobaliť, odmraziť chladničky, mraziak a poupratovať dom. Nechcelo sa nám starať sa o cudziu veľkú skupinu. Čoskoro sme však prišli na to, že tí ľudia sú ako predvianočný darček: zohratí, priateľskí, príjemní, normálni, ľudskí a dobrí. Samostatní, vďační a pokojní. Každý jeden. Takmer neuveriteľné, že? Posledné dni v Stöđvarfjörđure sme prežili s úžasnými ľuďmi.

 

dorkv

 

Po posledných dňoch prišlo posledné ráno. Veľmi smutné ráno. Naložili sme všetku batožinu a zvyšné jedlo do jedného autobusu a my sme sa naložili do druhého autobusu. Cesty boli čistý ľad a náš šéf sa rozhodol, že miesto autobusu s prívesom pošle radšej dva autobusy, pretože je to vraj bezpečnejšie. Zamávali sme dedinke a bielym kopcom a ponorili sme sa do cestovného, rozjímavého ticha. Viezol nás náš šialený (ale veľmi skúsený) šofér Magnus, a preto sme sa nemuseli báť, aj napriek tomu, že cesty boli ako zrkadlo. O pol hodiny sme opustili náš fjord a o tri hodiny sme sa už zastavovali pri ľadovcovej lagúne Jökulsárlón na juhu ostrova. Slnko sa kotúľalo po obzore a bola strašná zima. Prešli sme sa popri lagúne, poobzerali sme tulene, modro-oranžové kusy ľadovca a bežali sme späť do vyhriateho autobusu. Ďalšia zastávka mala byť na čiernych plážach Víku.

 

dorkva

 

Mala byť, ale nebola. Počasie sa začalo rýchlo zhoršovať. Rýchlosť vetra sa zvyšovala, naša rýchlosť sa znižovala. Nakoniec sme šli takmer krokom a vietor fúkal rýchlosťou viac než 140 kilometrov za hodinu (odhad šoféra). Autobus posúvalo zo strany na stranu. Ľudia si všetko fotili a kamerovali, pretože napriek tomu, že to bolo hrôzostrašné, to bolo svojim spôsobom strhujúco pekné. Potom zadul vietor, sfúkol nás z cesty, autobus sa prevrátil na bok a ešte sa chvíľu šúchal po zemi.

Všetci sme boli pripútaní a všetci sme ostali visieť na pásoch. Nikomu sa nič nestalo. Mali sme veľké šťastie: nespadli sme na skaly, ani do vody. Ľudia sa rýchlo odpútali a začali sa obliekať. Vincent rozbil strešné okno a všetci postupne začali vychádzať von. Bez paniky a chaosu. Vonku mrzlo a bola víchrica. Prežili by sme tam možno 15 minút. Magnus zhodnotil, že je bezpečné ostať v autobuse a tak zas všetci zaliezli dnu. Jedno bočné okno sa pri dopade rozbilo a do autobusu sa nabral sneh. Od snehu šla zima a aj autobus pomaly chladol. Aj keď to nikto nepovedal nahlas, všetci vedeli, že nás tak skoro zachrániť neprídu. Vietor bol taký silný, že autá na ceste stáli a čakali. Druhému autobusu s našou batožinou sa nič nestalo. Len neskôr nám šofér povedal, že aj keď stál, vietor ho posúval po ceste.

 

dorkvb

 

Deti sa báli a plakali. Snažili sme sa ich upokojiť, ale veľmi sa nám to nedarilo. Bola im zima a autobusom otriasali nárazy vetra. Vincent si sadol do rozbitého okna, aby tade toľko nefúkalo. Našťastie sme dokázali vytvárať v autobuse dostatok tepla na to, aby sme úplne nezamrzli. Ľudia deťom ponúkali jedlo, rozprávali sa s nimi, vtipkovali, púšťali hudbu a usmievali sa. Deti sa po čase uvoľnili a prijali svoju situáciu. Vietor sa trochu utíšil. Prišli policajti. Spísali sme zoznam ľudí v autobuse a čakali sme ďalej. Nari štrikovala sveter, Stephanie a niekoľko dievčat si rozprávali zážitky z predošlých dní a smiali sa. Zopár ľudí neustále vybiehalo z autobusu, aby si mohli všetko nafotiť. Aj deti sa šli na chvíľu pozrieť von, pobehali si okolo autobusu, vrátili sa a zas sme čakali.

O necelé dve hodiny sa k nám dostali záchranári z Kirkjubæjarklausturu. V niekoľkých autách nás odviezli na záchrannú stanicu. Zotmelo sa. Na stanici bolo teplo, káva, keksíky a záchod, na ktorom nesvietilo svetlo. Ľudia ostávali pokojní a usmiati. Neuveriteľná skupina! Magnus nám dohodol odvoz do Víku, kam pre nás mali poslať nový autobus z Reykjavíku. Beny bol na chvíľu dokonale šťastný: viezli nás v záchranárskych monster truckoch! Aj ja som bola spokojná: vozítka vyzerali stabilne, vetru odolne a protišmykovo. Na ceste sedeli pevne a víchrica nimi ani nepohla.

 

dorkve

 

Vo Víku sme museli čakať 2 hodiny, kým dorazí nový autobus. Zobrali sme ľudí do reštaurácie s rýchlym občerstvením a na účet nášho šéfa sme si všetci dali mastný hamburger s presolenými hranolkami. Vietor ustal a vonku sa zdalo byť takmer teplo. Čakali sme vonku, neschopní vydržať pach oleja a mäsa vnútri. Autobus prišiel. Nasadli sme. Magnus si sadol na sedadlo spolujazdca a za volant sadol iný šofér. Pochopili sme, prečo náš šéf v zime dovolí šoférovať iba Magnusovi. Pochopili sme, prečo mu verí viac, než ostatným šoférom. V nasledujúcej hodine sme sa báli viac, než sme sa báli počas víchrice pri Vatnajökulle, viac než keď nás sfúklo z cesty. Po hodine sme zastali v Selfosse a poprosili Magnusa, aby povedal tomu druhému nech ide pomalšie. Povedal. Išli sme pomalšie, ale stále veľmi zle.

 

dorkvx

 

Živí a zdraví sme dorazili do Reykjavíku. Rozlúčili sme sa so skupinou, s ktorou by sme šli aj na kraj sveta. Potom nás odviezli do domčeka pri letisku. Bola polnoc. Šli sme spať. Deň sa skončil.

Za 24 hodín sa toho veľa stalo. S bolesťou v srdci sme opustili Stöđvarfjörđur. Videli sme ako sa tulene hádžu na modrých kusoch ľadovca. Náš autobus sa prevrátil. Odviezli nás v záchranárskych autách na stanicu. Beny si tam posedel na snežnom skútri. Zojka si dala svoj prvý veľký pohár kávy (pretože nič iné teplé tam nebolo). Zažili sme ideálne fungovanie skupiny ľudí v krízovej situácii. Najedli sme sa mastného a presoleného jedla. Skoro sme zomreli od strachu na ceste z Víku do Reykjavíku. Nakoniec sa to dobre skončilo. Všetko sme prežili takmer bez škrabnutia: len Beny má narazený a poškriabaný lakeť. A máme zážitok. A…sme veľmi vďační za všetko, čo sa nám včera prihodilo, tak ako sa nám to prihodilo.

 

 

 

 

Autor: tikaka

 

 

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *