Vyhrabať dieru nie je ťažké!

 

 

Poobzeráme sa po okolí a nájdeme pevnejší konár alebo šikovný väčší kameň. Potom sa vydáme hľadať miesto, ktoré je aspoň 10 metrov vzdialené od priestoru, kde sa bežne pohybujú ľudia. Samozrejme si dáme záležať na tom, aby sme neboli blízko potôčika alebo povyše prameňa vody. Ako nám spoločenské normy kážu, skryjeme sa za strom, za krík alebo do vysokej trávy a dáme sa do práce.

 

Najprv vyhrabeme dieru. Naozaj to nie je ťažké, pretože nám stačí vcelku plytká diera. Vyhrabanú zeminu nerozprskávame do okolia, ešte ju budeme potrebovať. Keď je diera hotová, kameň alebo konár položíme vedľa seba. Nezahadzujeme, ešte ich budeme potrebovať. Potom si stiahneme nohavice aj spodné prádlo do výšky kolien, kvokneme si a…kakáme.

 

Prvú časť máme úspešne za sebou, pristúpime k druhej časti: Utrieme sa, papier zahodíme do diery a oblečieme sa. Vezmeme odložený konár a predtým vyhrabanou zeminou zasypeme, čo treba zasypať. Nakoniec navrch položíme čo najväčší kameň, aby sa pôda len tak ľahko neodplavila. Hotovo.

 

 

Ak ideme iba cikať, teoreticky dieru vôbec nepotrebujeme. Postup je však rovnaký: Vydáme sa hľadať miesto, ktoré je aspoň 10 metrov vzdialené od priestoru, kde sa bežne pohybujú ľudia. Samozrejme si dáme záležať na tom, aby sme neboli blízko potôčika alebo povyše prameňa vody.  Ako nám spoločenské normy kážu, skryjeme sa za strom, za krík alebo do vysokej trávy. Vycikáme sa. Použitý papier zoberieme so sebou a dáme do vrecúška k ostatnému odpadu!  Ak sa nám to hnusí (aj takí ľudia sú), vyhrabeme už spomínaným spôsobom dieru a papier do nej už spomínaným spôsobom pochováme.

 

Nerozumiem, čo je na tomto ťažké!? A predsa sú turistické chodníky lemované toaletnými papiermi, ľudskými výkalmi a kyslo páchnu močom! Prečo ľudia nedokážu odísť aspoň niekoľko metrov od chodníka, aby to tam nesmrdelo ako na verejných záchodoch!? Prečo si nedokážu zobrať svoj použitý toaletný papier (niekedy dokonca vlhčené obrúsky!!!!) so sebou, aby to tam nevyzeralo ako na verejných záchodoch!? Prečo nedokážu vyhrabať obyčajnú jamu? Však to dokáže v priebehu minút aj malé dieťa!

 

Keď už sme pri malých deťoch, tie sa niekedy vykakajú bez varovania, alebo ich treba dať rýchlo, hneď a teraz. Poznáte to. Vtedy nie je čas na hrabanie diery. Nič nám ale nebráni vyhrabať ju dodatočne a aromatický produkt nášho potomka tam pomocou konárikov preniesť alebo zhrnúť.

 

Pre niekoho je toto možno nechutná téma. Mne to nepríde nechutné. Kakáme a cikáme všetci, však? Keď sme v prírode, nie je tomu inak. Nič nechutné na tom nevidím. Mne skôr príde nechutné, keď sa medzi tým musím prechádzať, prípadne to obchádzať a dýchať tú žumpovú arómu. Príde mi nechutné, keď si musím dávať pozor kam si sadneme, aby sme si náhodou nesadli do poloobschnutého hovienka. Keď obedujeme, zafúka vietor a zrazu miesto pečiva cítim moč. To je nechutné.

 

Nedávno obe naše deti pri pohľade do lesíka na úpätí Nízkych Tatier skonštatovali, že „..toto je tu poriadny humus! Mali by sme všetkých ľudí naučiť, ako sa v lese kaká a ciká. Keď prídeme z výletu domov, všetkých to naučíme! Každému to porozprávame! Aj tým ľuďom, ktorých nepoznáme. Aby to všetci vedeli a nerobili v prírode takýto humus! Aby sa to naučili!“ Súhlasím s nimi. Škoda, že sa to nedá. Niekedy sa za nás – ľudí pred vlastnými deťmi veľmi hanbím.

 

 

 

Autor: tikaka