1. september 2014
Okolo nášho nového prechodného domova v Stöđvarfjörđure často prechádzajú autobusy s novými skupinami dobrovoľníkov. Občas sa zastavia, vyložia nám tu nejaké potraviny alebo niečo nové do domu. Občas prehodia pár slov. Občas tu niekto prespí. Takmer každý sa skôr či neskôr opýta, či sa nám tu páči. Otázku kladú opatrne a snažia sa mať neutrálny výraz v tvári. Keď sa od nás dozvedia, že je to tu nádherné, úžasné a krásne, vyzerajú trošku prekvapene. Prečo? Stöđvarfjörđur je dedinka malá, tichá a ľudoprázdna, zovretá medzi kopcami a morom. Nič sa tu nedeje, nie je tu nočný život, je tu iba jeden obchodík. Je dosť možné, že celý deň nestretnete v dedine nikoho (ak máte šťastie). Po hlavnej ceste prejde možno 25 áut za hodinu. Väčšine ľudí sa to asi zdá nudné, fádne a nezaujímavé. Nám sa to páči. Je to tu nádherné, úžasné a krásne. Stačí urobiť pár krokov a sme na lúkach… alebo na pláži. Pozrieme z okna a vidíme hory, čajky, kačky, potápky, trasochvosty a oceán rozliaty až po obzor. Máme rôznorodú, náročnú a uspokojujúcu prácu. Je tu ticho a pokojne. Čo nám chýba!? V podstate nič.
Najlepšie je, že keď opustíme dedinku, môžeme sa cítiť ako prieskumníci. Môžeme mať pocit, že všetko čo vidíme ešte nikto predtým nevidel. Prekračujeme nečakané potoky, brodíme sa podmáčanou trávou, preskakujeme jamy a jarky, preliezame skaly, obchádzame kamene, nachádzame vodopády a jazierka. Okolo len čistá, neporušená krajina a vietor. Nikde žiaden odpad, pneumatiky, toaletný papier ani ohorky od cigariet, žiadne turistické značenie, žiadne vychodené cesty. Kam len oko dovidí si všetko existuje, rastie a leží tak, ako mu je najlepšie a ako mu príroda dovolí. A potom nás takmer prekvapí, keď niekde v blate nájdeme odtlačok topánky. Nikdy nevieme, čo nájdeme, či to nájdeme, prípadne ani kde presne to nájdeme. Je to istým spôsobom veľmi zaujímavé, a keď to nakoniec objavíme, oveľa viac si to vážime… pretože sme to naozaj poctivo (a niekedy úplnou náhodou) našli.
Takto sme sa vybrali pred pár dňami hľadať jazerá. Na mape som zistila, že niekde na severovýchod od Stöđvarfjörđuru je niekoľko horských jazierok – jedno veľké a zopár menších. Od rána sme sa snažili držať správny smer a po prvý krát v živote som ľutovala, že nemáme kompas. Orientácia je tu však relatívne veľmi jednoduchá. Hlavne keď je more na dohľad a svieti slnko. Lesy nemajú, terén je rovný a prehľadný. Pomýlili sme sa iba o dva kopčeky príliš na východ. Prišli sme do sedla s nádherným výhľadom na čierne, skalnaté pobrežie pod nami a tmavomodrý oceán. Jazerá tam však neboli a naša pátracia výprava musela pokračovať ďalej.
Vybrali sme sa teda po hrebeni, po ovčích cestičkách, čo sa zavše znenazdajky objavili, preplietli a potom zas skrútili niekam inam. Po ceste sme plašili kŕdle sivých vtákov a čudných malých prepeličiek. Prepeličky na dlhých tenkých nohách nervózne pobehovali dookola a výstražne pískali. Kŕdle vtákov sa preháňali vo vzduchu nad planinou ako kŕdle malých rybičiek, menili smer všetky naraz, vírili a stáčali sa, odrážali slnečné lúče. Malý vtáčik s červenou škvrnou na krku sedel na skale a pozorne nás sledoval. Potom odletel a zas priletel a lietal okolo nás, kým sme neodišli ďalej od miesta, ktoré si bedlivo strážil.
Prešli sme jeden kopec a obišli sme druhý kopec a otvoril sa nám pohľad na druhú stranu pohoria, na susedný fjord, na ostrovčeky v oceáne, na zasnežené hory na obzore a na jazerá – jedno veľké a zopár menších. Už dávno ma nič tak nepotešilo a neupokojilo ako tá chvíľa, keď sme všetci štyria sedeli na záveternej strane hrebeňa a dívali sme sa na tie jazerá ako na malý zázrak. Poctivo sme ich našli, poctivo sme sa z nich tešili.
Aj kvôli takýmto chvíľam a takýmto dňom sme tu radi.
Autor: tikaka
