V časoch pandémie III.

1. jún 2020

 

 

  1. máj

Harry a Hermiona sa vrátili do Nemecka. V Slnečnom dome sme ostali iba my, Pomocníčka Zuna a traja Kamaráti. Je tu ticho a trochu smutno – podľa očakávania. Povinnosti na ktoré sme predtým boli piati sa prerozdelili medzi Mirka, Zunu a mňa. Zuna je ten typ dievčaťa, ktoré si samé seba štylizuje do role prírodnej víly hopkajúcej po steblách trávy, umývajúcej sa v jarných dažďoch. Hlava v ružových obláčikoch, prázdny pohľad do diaľky, pri hrozbe reálnej práce uniká do lesa alebo aspoň do izby. V kuchyni je neschopná, plánovanie jej nič nehovorí, každý deň zabudne aspoň na jednu vec za ktorú je zodpovedná – a my môžeme hrať tipovaciu hru „Čo to bude dnes?“. Tým činom musíme po nej všetko kontrolovať, stále jej veci pripomínať a potom ju znovu skontrolovať.

K jej hviezdnym momentom patrí typické zamrznutie, keď sa udeje niečo nečakané, napríklad: Pri mopovaní rozleje veľké vedro vody po kuchyni; alebo (opäť) spáli večeru a spustí požiarny alarm; alebo omylom dá bezlepkovú múku do klasického kysnutého cesta… Vtedy proste zamrzne a stojí a nerobí vôbec nič. Čaká kým prídeme a potom sa zúfalo opýta čo má robiť. Ak prídeme o 5 minút, stojí tam 5 minút. Ani si nechcem predstaviť čo by robila, keby sa dialo niečo skutočne veľké a od jej reakcie by závisel život a zdravie ostatných.

Čiže sme tu na všetko vlastne iba Mirko a ja. Deti pomáhajú ako vedia. Víla a Smejka pomáhajú tiež. Sú veľmi šikovné a spoľahlivé. Raz týždenne uvaria večeru, majú na starosti zametanie schodov a priedomia, umývajú riad, vynášajú smeti, utierajú stôl, zametajú kuchyňu a jedáleň, občas vyberú umývačku, pomôžu s vykladaním nákupu a čoskoro ich naučím robiť raňajky, aby nás mohli kedykoľvek zastúpiť. Keď sme sem prišli, nerobili v dome nič a očakávali od nás full-servis. Dnes, o deväť mesiacov neskôr, sú nenahraditeľná pomoc. 

 

 

 

 

  1. máj

Počet nových nakazených sa pomaly znižuje a zdá sa, že prvá vlna Korona krízy je takmer za nami. Z Európy už ohlasujú nástup druhej vlny, zatiaľ čo tu sa začína všetko uvoľňovať. Otvorili parky, obchody, ihriská a niektoré úrady. Aj na Farme sa hovorí o tom, že by sme snáď mohli dovoliť rodičom navštíviť Kamarátov, prípadne dovoliť Kamarátom aby išli na návštevu domov. Ešte sa nestanovil dátum otvorenia komunity pre verejnosť, ale myslím, že to bude čoskoro.

Okrem toho, že sme už tretí mesiac v izolácii a pred týždňom nám odišli naši dvaja milovaní Pomocníci, komunita sa rozhodla, že zaplnia miesto ktoré ostalo po Dobráčikovi a nasťahujú nám sem novú Kamarátku, Brčku. Dlhé týždne sme sa snažili ich presvedčiť, že teraz skutočne nie je najvhodnejší čas na takýto krok, že bude lepšie počkať až budeme mať v dome nových Pomocníkov, že chceme byť na Brčkin príchod pripravení, oddýchnutí a schopní venovať jej všetku pozornosť ktorú potrebuje. Neuspeli sme. Nikto nás nepočúval, urobili si po svojom a Brčka sa sťahuje do Slnečného domu na konci mesiaca.

 

 

  1. máj

Spolu s Harrym a Hermionou odišli aj ďalší dvaja Pomocníci z Vranieho domu a na konci júna odídu Pomocníčky z Veľkého domu. Noví neprídu. Možno v auguste, ale je pravdepodobnejšie že v septembri. Alebo neskôr. Alebo vôbec. Na Farme neostane takmer nikto. Všetci sa tvária, že je to vlastne úplne v pohode, ale čísla nepustia. Kamarátov je 15, plus ďalších 5 ktorí k nám chodia na denný program. Šiesti až siedmi z nich potrebujú neustálu podporu, pomoc a dozor a každý z nich zamestná jedného človeka. Plný počet Pomocníkov je 14, v júni nás ostane len 7. Nech sa na to pozriem z ktorejkoľvek strany, je takmer nemožné fyzicky pokryť všetky pracoviská a domy tak, aby každý Kamarát dostal to čo potrebuje a  Pomocníci nevyhoreli v priebehu dvoch týždňov. Jasné, že všetko sa dá. Ja mám bežne pri sebe dvoch náročných Kamarátov, ktorí vlastne potrebujú starostlivosť jeden na jedného. Ale nie je to každý deň, celý deň. Mám čas na regeneráciu a oddych. Od júna ho mať nebudeme.

Dalo by sa povedať, že všetci Pomocníci odišli kvôli COVID-u. Niektorí preto, lebo sa báli že v auguste nebudú žiadne lety a oni nebudú môcť začať svoje štúdium na vysokej škole. Niektorí preto, lebo sa im ich vysielajúce organizácie vyhrážali. A niektorí preto, že ich pre Koronu nemohli prísť pozrieť rodičia. Mladých Pomocníkov to položilo a nedokázali sa preniesť cez fakt, že ich mamina a tatino nenavštívia. Znie to trošku absurdne, pretože hovoríme o teoreticky dospelých ľuďoch, ktorí vedia že sa čoskoro vrátia domov a zdá sa byť veľmi nerozumné utekať kvôli tomu o mesiac až dva skôr…hlavne keď vidia, v akej situácii je komunita ktorej prisľúbili svoju službu na celý rok. Napriek tomu, že moje racionálne Ja to vyhodnotilo ako absurdné, moje tajné Ja ich úplne chápe: Nálada v komunite je komplikovaná, záťaž a požiadavky sa zvyšujú, rozhodnutia sa robia unáhlene a nekonzistentne, ľudia sú unavení – každý iným spôsobom.  Okolnosti vyžadujú odolných, zdravých, mentálne silných ľudí. Oni sú smutní, sklamaní, trošku vystrašení, cítia sa opustení a vysilení dlhodobou neistotou. Keby som mala 18 rokov a bola by som tu sama, asi by som tiež zdrhla domov pri prvej príležitosti.

 

 

  1. máj

Rýchlo sme zistili, že nemôžeme Pomocníčku Zunu nechať s hlavou v ružových obláčikoch, pretože nie sme nadľudia a toľko práce sami dvaja nezvládneme. Vysvetlili sme jej, že sa proste musí zobudiť a musí na seba plnohodnotne prebrať zodpovednosť za všetky úlohy ktoré sme jej pridelili. Bolo veľmi ťažké jej to povedať tak aby sa neurazila, ale aby zároveň pochopila, že to myslíme vážne. Pochopila. Je vidieť snahu. A celkom nečakane je vďačná za našu otvorenosť. Možno z nej nakoniec predsa len niečo bude.

 

 

 

 

  1. máj

V pondelok sme zbalili celý dom a odcestovali sme na 4-dňovú dovolenku. Tešili sme sa ako malé deti. Ubytovanie som objednala vo februári, tesne pred príchodom Korony. Vtedy som sa na seba trochu hnevala, že som sa o to nezačala zaujímať skôr, pretože všetky cenovo dostupné a pre naše potreby vhodné domy už boli obsadené. Z núdze som teda zvolila celkom zaujímavo vyzerajúcu vilku pri rieke, obklopenú pralesom a záhradami, s vyhrievaným bazénikom, saunou, ohniskom a malou telocvičňou. Vtedy som ešte netušila, že len vďaka tomu že vilka je izolovaná a osamotená uprostred prírody, nebudeme musieť dovolenku kvôli Korona vírusu zrušiť.

Potom Harry a Hermiona odišli a my sme si povedali, že tú dovolenku nakoniec asi predsa len zrušíme, pretože bude oveľa náročnejšie všetkých pobaliť, presunúť a potom 4 dni zabávať keď sme ostali len traja. Na druhej strane sme si uvedomili, ako veľmi sa naši Kamaráti na dovolenku tešia a ako veľmi si ju zaslúžia za svoju trpezlivosť a odolnosť. A uvedomili sme si, že to vlastne pekne zvládneme aj keď sme len traja a všetko bude dobré, lebo si to spravíme dobré.

A ako sme sa mali? Víla povedala, že to bola jej najkrajšia dovolenka a mala sa tak dobre, že ani nemala čas myslieť na svoju mačku (a to už je čo povedať!). Smejka sa nám poďakovala! A obe niekoľkokrát počas nášho pobytu vyjadrili, ako im je dobre a ako veľmi sa im tam páči. Svetluško zmenu prostredia znášal horšie, ale v rámci svojich možností sa mal fajn.

Napriek tomu, že sme pre Korona-obmedzenia mali oklieštené možnosti, vymysleli sme si nabitý program. Šli sme na výlet a potom ešte na jeden. Vyskúšali sme saunu, skoro sme zamrzli v rieke a potom sme sa zohriali v bazéne, hrali sme sa loptové hry aj kartové hry, pozorovali sme hady a vtáky, opekali sme si a spievali pri ohni, čítali sme si, hrali sme Dixit a Uno, rozprávali sme sa, objavovali sme krásne detaily v peknučkých záhradách okolo domu, sedeli sme na verande a slnili sme sa a veľmi úspešne sme sa snažili využiť každý deň. Možno mi neuveríte, ale vrátila som sa fakt oddýchnutá. Neviem, ako som to dokázala, ale bola to ozajstná dovolenka aj pre mňa. Kamaráti boli spokojní, deti boli spokojné = my sme boli spokojní. Misia “Dovolenka“ úspešne splnená. 

 

 

  1. jún

Zo všetkých Korona obmedzení ostalo len to, že musíme nosiť rúška keď ideme k lekárovi a nesmieme sa stretávať vo veľkých počtoch. Život sa vracia do normálu. Nikto nevie, na ako dlho. Kamaráti to berú tak, že navždy. Snáď majú pravdu. O týždeň pôjdeme po dlhých mesiacoch po prvý krát všetci do mesta. S dezinfekčným mydielkom v taške a s kartou namiesto hotovosti, ale pôjdeme. Bude to sviatočný, dlho očakávaný deň. Veľmi nám to všetkým prajem.

 

 

 

Autor: tikaka

 

 

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *