V časoch pandémie II.

27. apríl 2020

 

 

  1. apríl

Harry ochorel. Keby sme nemali mimoriadnu Korona situáciu, nikto by jeho kašľu a slabosti nevenoval zvýšenú pozornosť. Harryho sme izolovali a bude musieť sedieť zavretý v izbe, kým mu nebude lepšie. Ani Hermiona sa nemá úplne dobre. Mali sme naplánovaný voľný víkend, ale vzhľadom k vzniknutej situácii sme ho museli presunúť na budúci týždeň. Dúfame, že Harry nemá Koronu, pretože v tom prípade ju už dávno máme všetci v Slnečnom dome a ostáva nám len veriť, že bude mať mierny priebeh a my budeme stále schopní postarať sa o naše deti a o Kamarátov.

 

 

  1. apríl

Boli sme na výlete pri jazere. Je to malé, štrkovcové jazierko so zelenou vodou a bielymi skalami dookola. Voda je čistá, priezračná a pokojná. Hladina hosťuje kmene popadaných stromov, kanadské husi a odraz slnka. Všetci sme nasadli do aut a šli sme na psychohygienickú prechádzku do prírody. Pre Vílu, Smejku a Svetluška to bol prvý výjazd mimo Farmu za posledné 4 týždne. Bolo nás deväť. Dýchali sme dobrý vzduch, hádzali sme kamene do vody, liezli sme po skalách, slnili sme sa a robili sme si plány, že sa sem prídeme v lete okúpať. Keď sme sa vracali od jazera späť k parkovisku, stretli sme pár ľudí. Dokopy možno pätnástich. A niekoľkých psov a jedného koňa. Všimli sme si, ako na nás niektorí ľudia zazerajú. Jeden pán nás dokonca obišiel obrovským oblúkom, po lúke, a vyzeral pritom poriadne nahnevane. Určite si myslel, že sme neodpustiteľne nezodpovední, keď sa takto ľahkovážne združujeme v časoch pandémie. Chápem, že asi málokomu napadne, že všetci žijeme v jednom dome a sme vlastne jedna veľká, čudesne vyskladaná rodina. Ale aj tak to bolo nepríjemné a nezvyklé v tejto krajine, kde je každý ku každému slušný a priateľský.

 

 

 

 

  1. apríl

Harry po vyše týždni vyzdravel. A nikto ďalší neochorel. Tešíme sa. Vydýchli sme si.
Víla sa zo všetkých síl snaží ostať pozitívna, veselá a zdravá. Cielene si hľadá rôzne rozptýlenia a zábavky, aby nemusela myslieť na Koronu, izoláciu, počet obetí vo svete a nejasnú budúcnosť. Zbiera bylinky, stará sa o svoju kvetinovú záhradku, upratuje a chodí na prechádzky. Smejka sa rozhodla o Korone nehovoriť a tiež sa snaží ostať v dobrej nálade. Ťahá ju to k ľuďom, asi povedome potrebuje cítiť blízkosť iného človeka. Bez donútenia trávi čas v obývačke, zapája sa do rozhovorov a objíma nás.
Zojka a Benjamínko celú situáciu nesú statočne, ale občas im dôjde, že všetko je vlastne veľmi neisté – naša budúcnosť je neistá, situácia vo svete je neistá, bezpečnosť našej rodiny na Slovensku je neistá… Tiež musia v nepravidelných intervaloch znášať náš stres, napätie a únavu, ktoré v tejto situácii jednoducho raz za čas prídu a ovplyvnia nás a naše správanie voči našim deťom. Nevieme s tým nič urobiť, len to prijať, prežiť, vyjadriť a potom ísť ďalej.

 

 

  1. apríl

Mám pocit, akoby sa okolo nás všetko zastavilo a my sme jediní, ktorí sa ešte hýbu a odmietajú prijať ten pokoj a ticho, ktoré nastalo. Mám pocit, že keby sme sa zastavili, už sa nerozhýbeme. Žijeme si tu v zobúdzajúcom sa lese, ktorý sa rozbieha letu do náruče a bežíme spolu s ním. Nemôžeme si dovoliť ostať stáť a čakať čo sa bude diať. Kamaráti by to neuniesli, nezvládli alebo ani nepochopili. Náš pohyb je naplánovaný, úzkostlivo udržiavaný a každý krok vpred je vypiplaný. Dni si vypĺňame prácou, tvorením, skrášľovaním prostredia, prechádzkami, rozhovormi a umením. Hľadáme jednoduché, ľahko dostupné a žiadne pravidlá neporušujúce kratochvíle, ktoré by nám všetkým pomohli stále sa na niečo alebo z niečoho tešiť. Sú to maličkosti, ako napríklad opekačka v bylinkovej záhrade, výlet na pláž, výber a nákup nového grilu, výroba ozdôb do altánku, experimentovanie so sadením nových rastlín, zber a sušenie lesných bylín na náš vlastný Slnečný čaj, obedy v záhrade za domom, prechádzky do maštale k jahniatkam, koláč na obed, alebo plánovanie stanovačky pri dome, hneď ako budú teplejšie noci.

 

 

 

  1. apríl

Harry a Hermiona odchádzajú o 3 týždne. Priviedli ich k tomu ich rodičia a nestabilná situácia vo svete. Už je to isté a nezvratné. Letenky sú kúpené. Nedokážem myslieť na to, že o mesiac tu už nebudú, pretože je to veľmi smutné. Také smutné, že sa mi o tom ani nechce písať. Harry a Hermiona sú naši kolegovia, ale zároveň priatelia. Mali sme šťastie – dostali sme Pomocníkov ideálnych pre Slnečný dom a je nám jasné, že lepších už nedostaneme…ak ešte vôbec niekedy nejakých dostaneme. Kvôli Korone sa sem asi zástupy ľudí hrnúť nebudú. Môžeme len čakať a uvidieť.

 

 

  1. apríl

Bolo krátko po polnoci. Zhasli sme a ukladali sme sa spať, keď tu zrazu Mirko spozoroval, že sa k Slnečnému domu blíži svetlo. To je nanajvýš nezvyčajné a preto sme čakali, čo sa bude diať. Svetlo zabočilo z hlavnej cesty k nám. Bolo to svetlo veľkého auta. Za prvým veľkým autom išlo druhé. Aut8 nepatrili nikomu v komunite, nikdy predtým sme ich tu nevideli. Ku domu sa uprostred noci blížili cudzí ľudia na cudzích autách. Napadlo mi, že by sme mali ísť rýchlo zamknúť všetkých päť vstupov do domu na prízemí a zavolať si pomoc. Autá sa však iba otočili a začali sa vracať späť k ceste. Tam zastali. Zopár ľudí vystúpilo, zaplo baterku a pobrali sa kráčať naspäť k Slnečnému domu. Bolo to trošku ako z filmu. Keby som bola v dome sama, tak už naozaj v momente bežím pozamykať celý dom a dúfam že to stihnem skôr než prídu k dverám. No Mirko ich chladnokrvne pozoroval spoza záclony a čoskoro rozpoznal, že sú to Harry s Hermionou. Zbehol dole a o chvíľu sa vrátil s vysvetlením a smutným príbehom:

Harry, Hermiona a Pomocníčka z vedľajšieho domu sa ráno vybrali do hôr. Plánovali prespať pri jednom z jazier nad Farmou. Nazbierali drevo, založili oheň, postavili stan. Zotmelo sa. Okrem nich boli pri jazere ešte dvaja starší páni. Páni sa opili a rozhodli sa ísť potme chytať ryby na jazero. Nasadli do člnka a chvíľu snáď aj rybárčili. Odrazu naša skupinka počula, ako jeden z nich volá o pomoc. Zdalo sa im, že kričí z malého ostrova uprostred jazera. Podľa všetkého sa s nimi člnok prevrátil a jeho kamarát sa mu stratil. Harry nemal signál a tak utekal cez les kým signál nenašiel a odtiaľ zavolal pomoc. O necelú hodinu sa k jazeru zbehlo niekoľko aut s dobrovoľníkmi, rozostavali reflektory a začali strateného rybára hľadať. Druhého rybára pravdepodobne vyzdvihli z ostrova a previezli do nemocnice. Harry s Hermionou nemali náladu ostať pri jazere do rána a požiadali jedného zo záchranárov, aby ich odviezol späť na Farmu. Od jazera odchádzali s tým, že vlastne nevedeli, čo sa stalo s tým strateným rybárom. Záchranári ich všetkých troch pobrali do dvoch aut a priviezli domov.

Harry neskôr volal na záchranárske stredisko, aby sa prezvedel, ako sa dráma víkendovej noci skončila. Dozvedel sa, že strateného rybára našli utopeného na dne jazera. Jeho kamarát sa mu vraj pokúšal pomôcť, niekoľkokrát k nemu priplával a chcel ho vytiahnuť na ostrov, ale nešťastník bol asi tak opitý, že to nedokázal a utopil sa. Tak isto sa dozvedel, že tomu druhému rybárovi na ostrove určite zachránili život, pretože v tom stave v akom bol by nebol schopný vydržať do svitania a potom preplávať späť na breh a pomôcť si. Už beztak bol značne podchladený.

Celé je to veľký paradox: Dvaja starší páni idú múdro tráviť víkend do prírody (a nie napríklad na chatu do rekreačnej oblasti), pretože sa chcú zodpovedne izolovať, neohroziť seba ani ostatných. A nakoniec jeden z nich aj tak zomrie strašnou smrťou a druhý skončí v nemocnici, pretože vo svojej múdrosti a zodpovednosti boli aj poriadne hlúpi a nezodpovední.

 

 

  1. apríl

Už som spomínala, že tu máme aj psa? Volá sa Tess a zatiaľ sú s ňou prevažne iba problémy, aj keď bola pôvodne donesená na farmu ako ovčiarsky pes ktorý má strážiť a chrániť naše ovečky, kravičky a sliepky pred pumami. Farmárka má k výcviku Tess laxný prístup, čo viedlo k tomu, že psík skáče po ľuďoch miesto po pumách, obháňa deti, prenasleduje Kamarátov, kradne z okolia domov topánky, lopty a dekoračné predmety a po nociach nám breše pod oknami. Jediné pozitívum celej tejto situácie je, že jelene sa neodvážia priblížiť a neožierajú nám záhradku. Pred mesiacom som si kúpila dva egrešové kríky a Zojka si kúpila kvietky. Chvíľu sme sa rozhodovali, kam ich dáme, ale nakoniec zakotvili na teraske, ktorá je súčasť nášho bytu. Tess je možno momentálne pustená a svojim nekontrolovaným pobehovaním plaší jelene, ale až ju raz uviažu, prípadne zavrú do ohrady s ostatnými zvieratami, jelene sa vrátia a bude po našich egrešoch a kvietkoch.

 

Zojkina balkónová minizáhradka

 

 

  1. apríl

Dnes v novinách vyšla špeciálna príloha na tému Hrdinovia. V prílohe bolo veľa fotiek z nemocničného prostredia, fotiek policajtov aj fotky útulkov pre bezdomovcov. Boli v nej uverejnené heroizujúce články o predavačoch v supermarketoch a o šoféroch autobusov, ktorí napriek momentálnej situácii stále chodia do práce. Našli sa tam osobné výpovede rodín lekárov, sociálnych pracovníkov, paramedikov a pekárov, v ktorých sa poukazovalo na to, akú službu nám všetkým títo ľudia robia v týchto strachom presiaknutých časoch.

Nie je to čudné?
Na jednej strane, oni si svoje povolanie dobrovoľne vybrali. Policajti, vedúci útulkov, záchranári, predavači…všetci títo ľudia vstúpili do pracovného pomeru s tým, že si boli plne vedomí rizík, ktoré sú s výkonom povolania spojené. Pre mňa sú hrdinovia skôr ľudia, ktorí sú zrazu nedobrovoľne nezamestnaní; zrušila sa im plánovaná operácia; musia celkom bez prípravy a s minimálnou podporou učiť doma svoje deti (niekedy jedno, niekedy šesť detí); sú zavretí doma s alkoholikom alebo násilníkom (alebo alkoholičkou či násilníčkou); nemôžu pomáhať vlastnej rodine pretože ju nechcú ohroziť tým že budú cestovať autobusom… A všetci stále dúfajú a držia sa pri zmysloch a držia svoje deti pri zmysloch a neprepadajú beznádeji a frustrácii.

Na druhej strane: Prečo musí prísť nejaký chrípkový vírus, aby sme si uvedomili, že každý z nás je pre spoločnosť dôležitý? Prečo musela prísť Korona, aby sme si začali vážiť predavačov, autobusárky, poľnohospodárov a policajtky? Podľa mňa je trápne, že ľudia potrebujú až takto veľmi silný podnet na to, aby uznali význam a nenahraditeľnosť bežných profesií, ktoré každodenne prehliadame a pravidelne na nich nadávame. Sú lekári väčší hrdinovia teraz než boli pred piatimi mesiacmi? Ani nie, že? Stále robia len svoju prácu, tak ako ju robili odvždy a budú ju robiť aj naďalej, keď toto všetko pominie. Rovnako tak sociálni pracovníci, učitelia, dobrovoľníci na linkách záchrany a šoféri zásobovacích kamiónov.

 

 

 

Autor: tikaka

 

 

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *