Prvé dojmy

21. august 2019

 

 

Neviem presne opísať, aký mám zo všetkého pocit. Neviem to opísať ani približne. Asi by som sa nemala snažiť. No možno sa mi v hlave objavia súvislé vety, ktoré budú dávať zmysel a ja sa budem cítiť zastabilizovaniejšie. Neviem. Uvidíme.

Cesta do Glenory nám trvala takmer dva dni. Zvláštnym spôsobom sme všetci štyria boli pokojní, trpezliví, tichí a zmierení s tým, čo prichádzalo. Zdalo sa mi, že všetko ide dobre, pretože sme boli schopní a ochotní všetko brať ako dobré. Cesta bola dlhá a náročná, ale na letiskách nebolo príliš veľa ľudí a žiadny z našich štyroch spojov nijako výrazne nemeškal. Počas 10 hodinového prestoja na letisku v Londýne sme sa napoly úspešne pokúšali spať. Tri hodiny sme strávili čakaním v rade na imigračnom. Na poslednú chvíľu sme zmenili plán cesty a nasadli na iný trajekt než sme pôvodne zamýšľali aby sme si ušetrili vyše hodinové čakanie. Deti sa držali lepšie než my a spali keď sa dalo. Zásoby jedla nám akurátne vyšli. Videli sme tuleňa. A západ slnka medzi ostrovmi. Vystriedali sme auto, lietadlá, vlak, autobus, loď a zakončili sme to opäť autom. Keď sme parkovali pred našim novým prechodným domovom, v žiare reflektorov sme uvideli jeleňa. Pásol sa pri dome a potom pomaly odišiel. Zdalo sa mi, že snívam, ale myslím že práve vtedy som nespala. Ku koncu bolo ťažké to rozoznávať – bdenie a stovky mikrospánkov, ktoré prichádzali kedy sa im zachcelo.

 

 

Prišli sme do domu, kde všetko funguje tak veľmi inak a pritom tak normálne. Podrobnejšie o tom napíšem neskôr, až budem mať dosť času si všetko napozerať, napočúvať a pochopiť čo mi je zatiaľ cudzie. Stretli sme desiatky ľudí, ktorých mená sme si pamätali asi 3 sekundy a potom sme ich zabudli pretože sa na nás valili ďalšie mená, ktoré sme si tiež pamätali asi 3 sekundy 🙂 . A prvý dojem? Farma je rušné miesto plné aktívnych ľudí, obklopené lesom – pralesom. Je trošku chaotická a zároveň veľmi pokojná a prijímajúca. Veci aj ľudia sa tu berú vážne. Každý má cieľ, všetko sa snaží mať systém a pravidlá. Sami si dávajú neustále nové a nové výzvy, no chápu že ich možno nebudú schopní zdolať úplne všetky. Sú na to pripravení a nebičujú sa za to. Toľko dvojdňové pozorovanie.

Sme tu dva dni a Zojku s Benym sme nevideli už dva dni. Pretože sú v lese-pralese a hrajú sa so susedovie chlapcom. V lese sú obrovské stromy obrastené machom a jazierko so žabami. Sú tam husté paprade a hnijúce staré kmene. Zojka mi dnes povedala, že tá dlhá cesta stála za to. Viem, že prvotné nadšenie po čase opadne a budeme musieť riešiť ozajstné zabývanie sa a zvykanie si na nové prostredie. No teraz sú obe deti vo fáze zaľúbenia sa do lesa, krásneho dreveného domu, jedla a všetkého nového. Zdá sa, že netrpia preletom cez deväť časových pásiem tak ako napríklad ja, čo si už od obeda prajem aby bol večer a mohla som ísť konečne spať.

O 12 minút je večera. Idem teda na večeru.

 

 

 

Autor: tikaka

 

 

 

Komentáre:

  1. Tak vitajte, zvládli ste to krásne! Veľmi sa teším na Vaše príbehy.
    Pozdravujem Vás, N

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *