28. jún 2013
Spišský hrad je najväčšou zrúcaninou na Slovensku. A je naozaj veľký. Potvrdzujeme. Je tu všetko, čo má v správnom hrade byť: vyhliadková veža, veľké nádvoria, brány, múry, chodby, …
Keď som tak sedela na lavičke pod hradbou a čakala som, až sa Mirko s deťmi vrátia z veže, rozmýšľala som o tom, z koľkých asi kameňov je hrad postavený, koľko mal kedysi okien a či mali všetky sklá, ako (a či vôbec) tu mali vhodne umiestnené záchody (latríny?) pre taký veľký počet ľudí. Napadlo mi, že tu musel byť kedysi veľký smrad, keďže asi nemali premyslený systém odpadového hospodárstva a pravidelná, dôkladná osobná hygiena sa asi tiež nenosila. Potom som prestala rozmýšľať o takýchto hlúpostiach a šla som sa pozrieť do mučiarne.
Mučiareň umiestnili v rámci múzea presne oproti kaplnke. Zaujímalo by ma, či to tak bolo aj vtedy, keď sa tu ešte normálne žilo. To by trochu pripomínalo mentálne nastavenie niektorých ľudí dneška: vytrápia svojich blížnych, a potom sa utekajú pomodliť a vyspovedať. A hneď je všetko v poriadku! Môžu žiť ďalej, akoby sa nič nestalo. Stačí prejsť cez chodbu.
Deti sa vrátili z vyhliadkovej veže a zamierili rovno k delám, delovým guliam a neskôr k brneniu. Znova sme obišli mučiareň a zvyšok múzea. Potom sme vyšli na najvrchnejšie poschodie hradu. Odtiaľ sme videli celý hrad, aj s jeho dolnou časťou, celé Spišské Podhradie a z dvoch strán sa blížiacu búrku.
Všade bolo veľa ľudí. Dvaja mládenci sa snažili vyliezť na hradby. Tmavovlasá dievčina hľadela z okna do podhradia a neustále si škrabala lakeť. Na lavičkách oddychovali staršie panie, palice opreté o neďaleký múrik, unavene si utierali spotené, vráskavé čelá nad veľkými slnečnými okuliarmi. Ich sivovlasí manželia behali hore-dole s obrovskými fotoaparátmi na krku a fotili snáď úplne všetko. Bradatý pán zložil usmiate svetlovlasé dievčatko z nosiča. Skupina študentov postávala pri schodoch, akoby sa nevedeli rozhodnúť, či už idú späť, alebo sa idú poobzerať…keď už sú tu.
Dolný hrad sme obehli rýchlosťou blesku. Búrka sa blížila. Zdvihol sa vietor a vzduch začal voňať dažďom. K autu sme to mali ešte aspoň 15 minút poklusom cez otvorenú lúku. Opustili sme hrad a skotúľali sme sa z hradného vrchu. Sadli sme do auta a na sklo spadli prvé veľké kvapky.
Ako sa tam dostať: |
Spišské Podhradie sa nachádza tesne pri diaľnici z Popradu do Prešova. Ak ideme z Prešova: Prejdeme tunel Branisko. Potom môžeme zísť na exite Beharovce a pokračovať pozdĺž diaľnice smerom na Spišské Podhradie. Pred hradom odbočíme vľavo (na kaštieľ Hodkovce / Žehru), a potom na prvej odbočke vpravo. Dostaneme sa na parkovisko tesne pod hradom. Na toto parkovisko sa oplatí ísť, pretože je vraj neplatené. Ak ideme od Popradu, prejdeme Levoču. Za Nemešanmi sa nenapojíme na diaľnicu, ale pokračujeme na kruhovom objazde rovno, na Spišské Podhradie. Potom máme DVE MOŽNOSTI: 1. Vojdeme do Spišského Podhradia. V Spišskom Podhradí pôjdeme stále po hlavnej, až kým neuvidíme odbočku vľavo, na Spišský hrad. Šipky nás navedú na platené, vzdialenejšie parkovisko. Dá sa parkovať aj pri hlavnej ceste – je tam dosť veľký priestor na parkovanie pred radovou zástavbou rodinných domov. Ak nestojíte o polhodinovú prechádzku k hradu, je tu druhá možnosť: 2. Stále platí že za Nemešanmi sa nenapojíme na diaľnicu. Ideme rovno pozdĺž diaľnice, obídeme Spišské Podhradie (bude po pravej ruke), obídeme hrad a za hradom odbočíme vpravo na Hodkovce / Žehru. Potom na prvej odbočke opäť v pravo. Dostaneme sa na parkovisko tesne pod hradom. |
Prístupnosť / náročnosť / terén: |
Od vzdialenejšieho parkoviska vedie k hradu najprv chodník, neskôr vychodená cesta, ktorá sa v závere zmení na chodníček. Je to asi 30 – 40 minút pomalej chôdze do mierneho kopca. |
Pre deti: |
Hrad, veža, mučiareň, delá, výhľad, kuchyňa… |
Poplatky, vstupné, otváracie hodiny: |
Otváracie hodiny Vstupné |
Autor: tikaka