22. január 2020
Dnes som chcela napísať o krásnej prírode ktorú tu máme. O jazerách s priezračnou vodou, divokých lesoch, farebných fjordoch, svojských plážach, skalnatých vrchoch, o prírode plnej zveri a vtáctva, stovkách kilometrov cyklistických a turistických chodníkov, útulných miestach na kúpanie, premenlivej zelenej rieke, o najhrubšom toteme na svete a o najdlhšej hokejke na svete, o tuctoch parkov a parčíkov…
Ale potom som si spomenula, že ešte musíme so Zojkou prejsť matematiku, a tak som šla počítať štvorciferné čísla. Potom sme rysovali rovnobežky. Dopočítali sme a dorysovali. Zojka odložila zošit, leží na gauči a pozerá si videorecepty. Slnečný dom je prázdny. Skoro prázdny. Smejka je vo svojej izbe, ostatní odišli na bowling. Máme hodinu času pre seba, čo zvyčajne znamená hodinu času na kontrolovanie školských úloh. Keď sme veľmi šikovní, stihneme si len tak posedieť a porozprávať sa. Alebo si posedieť a využiť moderné technológie, ako to robíme práve teraz.
Uvedomila som si, aké bolo domaškolovanie doteraz ľahké a aké ľahké bolo vyhradiť si tú hodinku až dve denne. Pretože práve toľko času mi stačilo na obe deti – hodinku až dve sústredenej pozornosti. Tu, v Slnečnom dome, si musím každú minútu naplánovať, vybojovať a stále byť pripravená na to, že mi do toho niečo príde a budem musieť nájsť náhradné riešenie. Na dve hodiny denne, ktoré by som rada venovala školským veciam môžem rovno zabudnúť.
Či to vadí? Neviem. Myslím si, že nie. Po piatich rokoch sú už deti zvyknuté pracovať viac-menej úplne samostatne. Vedia používať internet, vedia plniť plán, dokážu si opakovať, majú vlastné metódy učenia sa. To asi len ja mám taký čudný pocit, pretože mám len veľmi základný prehľad o tom, čo sa vlastne učia a do akej miery to vedia. Musela som im odovzdať kontrolu nad ich učením sa, pretože fyzicky nemám čas robiť im dozorcu a supervízora.
Veľkou zmenou oproti predošlým rokom je, že sme začali používať učebnice. Som odporca učebníc na základnej škole. Považujem ich za zbytočnosť, stratu času, stratu peňazí, bezdôvodné ničenie lesov a zabíjanie aktivity našich detí. Nuž ale, keďže som tušila, že nebudem mať čas hrať sa na chodiacu encyklopédiu a nebudem mať čas pozerať s deťmi dokumenty a robiť projekty, vybrala som pred odchodom učebnice pre každý predmet. Až na pracovné zošity z matematiky to bol výber najmenšieho zla. Od učebnice by som očakávala, že dieťa niečo naučí (preto sa volá učebnica, nie?). Od pracovných zošitov by som očakávala, že budú motivovať dieťa k práci (preto sa volajú pracovné, nie?). Asi chcem veľa. Som rada, že som učebnice doteraz nepoužívala a dúfam, že nestihnú za ten čas čo budeme nútení ich používať narobiť príliš veľa škody.
Minulý týždeň sa ma Smejka pýtala, ako to vlastne s tou našou školou a učením sa je. V prekvapujúco veľmi podnetnom a rozvíjajúcom rozhovore, ktorý bol skôr monológom z mojej strany, som prišla na jednu zásadnú vec: Je mi úplne jedno, či sa deti naučia určovať vzory podstatných mien a je mi jedno či budú vedieť vymenovať kontinenty v poradí podľa hustoty zaľudnenia a je mi jedno či budú vedieť kto dal meno Tichému oceánu. Tak isto som sa rozhodla, že ma nebude trápiť, že sa im zrazu do školských vecí vôbec, ale ani trošíčku nechce (mám chuť to zvaliť na tie strašné učebnice, ale viem, že to nie je jediný dôvod). Uvedomila som si, že deti sa momentálne učia to, čo sa potrebujú učiť. A robia to, čo potrebujú robiť. Nechuť k školským veciam sa nerovná nechuti k učeniu sa.
Vykopávajú zemiaky a repu. A mrkvu.
Učia sa ako poskytnúť pomoc epileptikovi. V praxi a naživo.
Zdieľajú domácnosť so štyrmi ľuďmi so špeciálnymi potrebami.
Učia sa o potravinových alergiách a diétach.
Zaháňajú ovce. Naháňajú sliepky.
Budujú si vzťah s ľuďmi, u ktorých by sa na prvý pohľad zdalo, že nie sú schopní vytvoriť si vzťah.
Sú súčasťou komunitného hudobného súboru a chodia na vystúpenia.
Hovoria celý deň cudzím jazykom.
Robia domáci bujón.
Prispôsobujú sa niekoľkým tuctom ľudí denne.
Zvykajú si trpezlivo čakať. A vážiť slová.
Zisťujú ako veľmi záleží na každom z nás. A že treba začať od seba.
Venujú sa eurytmii.
Sú nútené samostatne vyhodnocovať a rozhodovať sa v ťažkých situáciách.
Vidia ľudí keď im nie je dobre a učia sa im pomôcť.
Behajú po lese.
Čistia chliev.
Učia sa riešiť konflikty.
Spoznávajú nové vtáky a nové stromy.
Organizujú si svoj voľný čas.
Objavujú čaro spolupráce.
Čítajú knihy v cudzom jazyku.
Boli na kurze prvej pomoci. A dostali ozajstný, 3 roky platný certifikát.
Učia sa rešpektovať súkromie, osobný priestor a iný uhol pohľadu.
Preberajú zodpovednosť za svoje prešľapy. Niekedy je to veľmi dramatické a tvrdé.
Zisťujú vtipné skutočnosti, napríklad že kohúty niekedy vyzerajú rovnako ako sliepky.
Pomáhajú nám. Pretože vidia, že pomoc potrebujeme.
Cestujú.
Používajú mapy, internet a slovník.
Vidia ako rastú teliatka.
Stavajú domček na strome.
Objavujú význam slov podpora, korektnosť, zodpovednosť a dôslednosť.
Spoznávajú rozdiel medzi rozprávaním a komunikáciou.
Pozorujú ľudí pri práci.
Vyrábajú sviečky.
Hrajú divadlo.
Brúsia kamene a vytvárajú z nich prívesky.
Učia sa hrať na klavír.
Žijú obkolesení mačkami, kravami, ovcami, psami, žabami, kolibríkmi, wapiti, medvedíkmi čistotnými a srnami.
Učia sa deliť. O jedlo, čas, pozornosť, myšlienky, zážitky, názory aj knihy.
Stačí toto všetko na to, aby som si mohla spokojne a zodpovedne povedať, že sa vzdelávajú, rozvíjajú a vnútorne rastú? Je to dosť? Podľa mňa je. Je to viac než im dajú všetky učebnice s pracovnými listami dokopy. A ak sa náhodou vo veku 11 rokov nenaučia čo je alegória a nebudú vedieť na počkanie vymenovať vlastnosti plynov, myslím že sa vôbec nič závažného nestane.
Obe naše deti majú špecifické vzdelávacie potreby a obaja majú oblasti v rámci školskej prípravy, ktoré sú pre nich veľmi ťažké alebo úplne nesplniteľné. Na druhej strane, sú oblasti v ktorých vynikajú, ktoré ich zaujímajú a zároveň sú veľmi dôležité pre život, ale do školských osnov sa zo záhadných dôvodov nedostali. Veľmi chcem Zojku a Benyho podporovať práve v tom, čo ich baví – bez ohľadu na osnovy, testy, skúšky a požiadavky školy a štátu, ktorý o mojich deťoch nevie vôbec nič. A viete čo je dobre? Že tu môžem. Pretože žijeme v bezpečnom, prijímajúcom, podporujúcom prostredí; pretože deti majú čas a priestor byť sami sebou a momentálne majú mamu-učiteľku, ktorá nemá čas ani chuť byť im pravidelne za chrbtom a povzbudzovať ich do učenia sa básnických výrazových prostriedkov a premeny jednotiek objemu. Ostatné už ide samo a oni sa (relatívne často) učia dokonca aj školské veci a dokonca úplne dobrovoľne a sami od seba!!!
Tento text som napísala asi pred 2 mesiacmi, možno dávnejšie. Odvtedy sa leto prelialo do jesene a po jeseni prišla zima. Chladné, sychravé počasie zahnalo deti do domu a stalo sa to, v čo som dúfala – sú oveľa ochotnejšie sedieť nad učebnicami dlhšie a sústredenejšie. Dobiehame čo sme odsúvali na druhú až tretiu koľaj a zdá sa, že Zojke aj Samkovi sa vrátila chuť a nálada učiť sa ako štátny vzdelávací program káže. Musíme to rýchlo využiť, kým neprídu teplé, suché dni plné motýľov a slnka. Podľa odhadov domácich máme ešte dva až tri mesiace.
Autor: tikaka
