Stoličky pekne v kruhu

14 január 2020

 

 

Keď človek niekam ide, asi by sa mal predtým informovať, kam vlastne ide a čo sa od neho bude očakávať, však? Ľahšie sa to povie ako urobí. Niekedy. Pred tým, ako sme sem prišli, snažila som sa od ľudí z komunity vytiahnuť čo najviac informácii, čítať medzi riadkami, domyslieť si nevypovedané… Jednoducho – robila som všetko pre to, aby sme sem prišli čo najlepšie pripravení. Vtedy som ešte nevedela, že nemám najmenšiu šancu zistiť celú, plnú, holú a ozajstnú pravdu o tom, čo znamená byť Pomocníkom v komunite, čo znamená mať na starosti jeden z domov a čo znamená žiť tu.

 

Sú na to dva hlavné dôvody:

Prvým je zakuklenosť ľudí v komunite vo vlastnej bublinke.

Ono to v podstate vôbec nie je ich chyba alebo vina. Je to stav, ku ktorému prirodzene dospeli po mnohých rokoch až desaťročiach v relatívne uzavretom usporiadaní, ktoré sa snaží fungovať na báze ideálov a hodnôt, ktoré sú v mnohých ohľadoch vzdialené a nepochopiteľné pre ostatný, vonkajší svet. Tí, ktorí tu žijú už mnoho rokov, prípadne prevažnú väčšinu svojho života, stratili prehľad o tom, v čom sa ich uvažovanie a hodnotové zameranie líši od uvažovania a hodnotového zamerania väčšinového človeka západnej kultúry. Nielenže nie sú schopní o tomto rozdiele debatovať, oni si veľakrát ani neuvedomujú, že nejaký rozdiel existuje!

 

Druhým dôvodom je prirodzená túžba ľudí v komunite vychádzať spolu v dobrom.

Vysvetlím: V celej dedinke žije dokopy okolo 40 ľudí. To je skoro ako väčšia školská trieda. Polovicu tvoria Pomocníci, Farmárka, Záhradník, Lesník, Bylinkárka, administratívni pracovníci, domoví koordinátori, ktorých tu volajú Rodičia (to sme my) a iní. Títo ľudia spolu žijú, pracujú, riešia problémy, usporadúvajú slávnosti, trávia voľný čas, jedia, plánujú, rozhodujú o zmenách a o budúcnosti celej komunity, rozhodujú o investovaní peňazí, podieľajú sa na skrášľovaní a udržiavaní prostredia, vzdelávajú sa, sú na sebe v mnohom závislí, spolupracujú, denne komunikujú, chodia na desiatky porád a organizačných stretnutí mesačne… Je úplne jasné, že nie sú vo všetkom zajedno. A je úplne jasné, že sa nemajú všetci radi. Niektorí sa dokonca neznášajú. Až na pár výnimiek, každý má o každom veľmi jasný názor a každý má každého zaradeného do nejakej škatuľky. Lebo takí sme my ľudia. Napriek tomu, všetci sú k sebe slušní a priateľskí. Ak chcú spolu dlhodobo (pre)žiť, iné im neostáva. Hovoria o sebe v dobrom alebo vôbec. To je mätúce a znemožňuje človeku “zvonku“ dozvedieť sa, ako to vnútri komunity skutočne je.

 

 

Čo sa teda očakáva od niekoho, kto sa chce stať súčasťou našej komunity? Aké predpoklady by mal spĺňať ideálny človek, ktorý chce byť Rodičom alebo Pomocníkom? Je toho veľa, začnem praktickými vecami:

Musí byť schopný a ochotný upratovať. Aj špinavé záchody. Aj viackrát za týždeň.

Musí vedieť variť. Pestro, zdravo a hospodárne. Aj pre ľudí s mnohými diétami a obmedzeniami.

Musí zvládať viesť základné účtovníctvo. Väčšina Kamarátov nedokáže spravovať vlastné financie.

Musí byť ochotný prebaľovať, kúpať a umývať zuby dospelým ľuďom.

Musí mať prehľad o tom, čo sa v Dome deje. Musí byť neustále duchom prítomný.

Musí viesť záznamy o Kamarátoch.

Musí komunikovať s rodičmi Kamarátov.

Musí byť schopný vytvárať pocit domova pre v všetkých v Dome.

Musí byť pripravený na náhle zmeny.

Musí vedieť piecť chlieb, zavárať, robiť džemy, sušiť ovocie.

Musí byť ochotný pravidelne komunikovať so všetkými ľuďmi v Dome a snažiť sa aby všetci boli šťastní, zdraví a spokojní.

Musí vedieť riešiť konflikty medzi Kamarátmi.

Musí vedieť riešiť problémy Kamarátov. Napríklad keď niekto plače, pretože mu škŕka v bruchu.

Musí byť schopný každý deň kontrolovať technický stav aut prislúchajúcich k Domu a viesť o nich záznam.

Musí robiť pravidelné požiarne cvičenia.

 

A teraz si povieme niečo o tých ostatných očakávaniach, ktoré nie sú tak tesne zviazané s každodenným praktickým životom a domácnosťou. Ukážkový Pomocník/Rodič:

Vie hrať na hudobný nástroj. Najlepšie sú husle (ktoré si ideálne prinesie so sebou) alebo klavír.

Vie spievať a rád sa zapojí do komunitného speváckeho súboru.

Nevie povedať „nie“.

Je umelecky zameraný a umelecky všestranný: maľuje, šije, háčkuje, tká, vyrezáva z dreva.

Vie piecť koláče, sušienky, torty a zákusky.

Má zmysel pre oslavy a slávnosti všetkého druhu.

Ľahko sa podriadi názoru väčšiny.

Má rád stretnutia a skupinové aktivity.

Je spoločenský, priateľský a extrovertný.

Nevadí mu strata súkromia.

Nerobí mu problém pracovať od skorého rána do neskorého večera.

Nechá sa ľahko vmanipulovať do rôznych aktivít a práce navyše.

Má rád návštevníkov.

Rád rozpráva.

Dokáže sa zaujímať o problémy všetkých ostatných ľudí v komunite, alebo dokáže záujem predstierať.

Je otvorený prvkom kresťanského náboženstva v každodennom živote, v ideálnom prípade je praktizujúci kresťan.

Má rád prírodu a nevadí mu občasná fyzická nepohoda.

Je vysoko kreatívny vo všetkých sférach života.

Je odolný voči stresu.

Komunitu povyšuje nad rodinné či partnerské vzťahy.

Nepotrebuje podporu, je samostatný a iniciatívny.

Nevadí mu, prípadne ani nevníma, že ľudia nie sú k sebe vždy úprimní (viď vyššie).

Je nekonfliktný.

 

 

Určite som na niečo zabudla, pretože tých tichých očakávaní je skutočne veľa. Dokonalý Pomocník/Rodič samozrejme neexistuje. Dôležité je, ako dokáže každý z nás pracovať s tým, že nespĺňa nároky, ktoré sú naňho kladené. Na začiatku sme cítili silný tlak zo všetkých strán, pretože všetci v komunite sa čo najrýchlejšie snažili prísť na to, ako veľmi a v čom všetkom sa odchyľujeme od ideálu. Myslím, že už prišli na to, že v mnohom 🙂 . A tak isto prišli na to, že nám to vôbec nevadí, nebudeme sa kvôli tomu týrať, ani trpieť pocitmi viny. Sme akí sme. Veľmi jasne a úprimne sme sa charakterizovali v siahodlhej žiadosti, ktorú sme posielali pred príchodom, takže na to v podstate mali byť pripravení.

 

Tlak sa zmiernil, boli sme zaradení do škatuľky a život ide ďalej. Pre nás je to z veľkej časti poučné, zábavné a zaujímavé – pozorovať toto zvláštne spoločenstvo, ktorého súčasťou sme sa na chvíľu stali. Verím, že by sme sa na to pozerali úplne inak, keby sme tu plánovali ostať na dlhšie alebo snáď navždy.

 

 

 

Autor: tikaka

 

 

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *