Boj s veternými mlynmi?

3. marec 2013

 

 

Chceme tráviť čo najviac času so svojimi vlastnými deťmi. Chceme byť pri nich, poznať ich, vedieť na čo myslia, zdieľať s nimi svet, čas, lásku a slová. Pretože je to naša najbližšia rodina. Pretože nikoho na svete nemilujeme tak veľmi ako ich. Chceme byť s nimi teraz, kým nevyrastú a nerozutekajú sa do svojich vlastných životov.
Chceme dať svojim deťom to najlepšie vzdelanie. Nie, podľa nás vzdelanie na základných školách nie je to najlepšie, čo sa môže deťom dostať. Chceme aby sa naše deti naučili pátrať po faktoch, kriticky ich zhodnotiť a utvoriť si vlastný názor. Nie nabifliť sa dáta a bez možnosti voľby preberať názory iných ľudí.
Chceme umožniť svojim deťom, aby sa venovali tomu, čo ich baví. Aby netrávili zbytočne veľa času vecami, ktoré majú dávno zvládnuté (len preto, že ďalších 15 detí v triede ich nemá zvládnuté). Aby mali čas zlepšovať sa v tom, v čom sa potrebujú zlepšiť.
Chceme aby pochopili, že robiť chyby je dobré. Že chyby sú súčasťou učenia sa v normálnom živote. Že máme právo robiť tie isté chyby znova a znova bez toho, aby nás niekto umelo sankcionoval.
Chceme, aby sa naučili rozhodnúť, čo nebudú čítať. Aby sa naučili rozhodnúť, čo pre nich nebude mať žiadny prínos. Chceme z nich vychovať náročných čitateľov. Chceme z nich vychovať zapálených čitateľov.
Chceme dať svojim deťom možnosť vyrastať v prirodzenom sociálnom prostredí. Najmä teraz, keď sú malé a tvorí sa ich obraz sveta! Nech vidia, že svet je zložený zo starých aj mladých, chorých, postihnutých, zdravých, nezamestnaných, zlyhávajúcich aj úspešných. Nech vidia, že všetci sa navzájom potrebujeme, pretože žijeme v prepojenom systéme. Nech vidia, že nie súťaživosť a agresivita, ale kooperácia a empatia ich dovedú ďaleko.
Chceme, aby sa naučili rozpoznávať nepotrebné a samoúčelné pravidlá. Aby sa naučili rozpoznávať pravidlá, ktoré si pohodlné a indiferentné kvázi-autority vymysleli aby mali pokoj. Aby sa naučili rozpoznávať pravidlá, ktoré zbytočne a nespravodlivo potláčajú ich slobodu. A aby sa naučili postaviť proti takýmto pravidlám…aj za cenu trestu.
Chceme aby si uvedomili, že oni sú sami sebe najväčšou autoritou.
Chceme aby ostali výreční, odvážni, slušní a asertívni čo najdlhšie. Najlepšie navždy.
Chceme im dať možnosť spievať keď chcú spievať, bežať keď chcú behať a kresliť autá keď chcú kresliť autá.
Chceme umožniť svojim deťom, aby niesli následky svojich rozhodnutí. Nie vo forme zlej známky a poznámky. Mám na mysli naozajstné následky naozajstných rozhodnutí.
Chceme, aby spoznali svet v jeho živej, farebnej, rôznorodej a neustále sa meniacej kráse. Nie z kníh, v multimediálnych učebniach a z výkladov demotivovaných a unavených učiteľov. Chceme, aby žili svoj život tak, ako si to každý na svete zaslúži: ozajstne, naživo, vášnivo a s vďakou v srdci.

 

 

Je toto všetko zle? Je nesprávne, keď toto všetko chceme pre naše vlastné deti? Pravdepodobne áno. Prinajmenšom náš štát si myslí, že je to nesprávne, ba dokonca protizákonné!
Štát núti nás – rodičov, aby sme svoje deti odovzdali vo veku 6 rokov vzdelávacej inštitúcii. Núti nás súhlasiť s tým, aby naše dieťa bolo postupne a nenápadne manipulované a postrkované smerom k svetonázoru, ktorý je pohodlný pre vládnucich a ovládajúcich.  Núti nás zmieriť sa s tým, že svoje dieťa uvidíme len na niekoľko hodín poobede a cez víkend (pričom minimálne polovicu z tohto času zaberieme písaním domácich úloh). Núti nás zmieriť sa s tým, že svojim deťom nemôžeme dať ani polovicu z toho, čo som spomínala vyššie, pretože budú väčšinu svojho života tráviť v škole, alebo zamestnané povinnosťami ktoré im uložila škola. Nám – rodičom neostane veľa času a možností.
Nie som proti pravidelnému, celoplošnému a jednotnému preskúšavaniu nezávislou inštitúciou. Ale som proti celoplošnému, uniformnému a necitlivému vzdelávaniu nefungujúcou inštitúciou. O výchove ani nehovorím!

 

Prečo nesmieme rozhodovať o vlastných deťoch? Prečo si nemôžeme slobodne zvoliť spôsob ich vzdelávania? Prečo máme zakázané ich vzdelávať a vychovávať podľa vlastného presvedčenia? Sú to predsa naše deti! Nepatria štátu a nepatria škole! Prečo ich teda musíme odovzdať štátu a škole?

 

Je mi z toho veľmi smutno. Je mi z toho veľmi zle. Je desivé, že v krajine, ktorá sa považuje za rozvinutú a demokratickú, dospelý a svojprávny človek nemá právo rozhodnúť  o svojich deťoch.

 

 

 

PS: Tento text  bol napísaný v rámci mojej psychohygieny pred niekoľkými mesiacmi. Odvtedy sa samozrejme nič z toho nezmenilo, len mne sa ľahšie dýcha. Ešte chcem povedať, že v žiadnom prípade nie je namierený proti učiteľom. Učiteľov si vážim a nesmierne ich obdivujem. Viem, že robia náročnú a nedocenenú prácu.

 

 

 

Autor: tikaka