25. jún 2012
Pršalo. A fúkalo. Po krátkej porade dvojčlennej rodičovskej rady sme sa rozhodli nepokračovať ďalej po hrebeni smerom na Čertovicu. Po raňajkách sme si rýchlo uviazali deti do šatiek, obliekli si bundy a vyrazili najkratšou cestou k autobusu – do Trangošky. Mali sme na to hodinu a pol presne, ak sme chceli stihnúť bus. Deti sedeli v šatke a pospávali, my sme schádzali čo najrýchlejšie po mokrých koreňoch a kameňoch pomedzi kosodrevinu a neskôr cez smrekový les, okolo Jaskyne mŕtvych netopierov až na Trangošku. Autobus sme stihli. Ako zázrakom práve na tú hodinu a pol nášho zostupu prestalo pršať, čiže sme boli mokrí len od potu a opršanej trávy.
Ráno pod Ďumbierom
Sedeli sme vo vyhriatom autobuse a sušili sa. Benjamín pozorne sledoval krajinu za oknom a občas ma informoval o tom, čo vidí. Zojka si recitovala Susedovie Elenka, rozbila si kolienka… a rozprávala úryvky z rôznych rozprávok. V Brezne sme si hodinu počkali na spoj do Rohoznej. Zatiaľ detičky obehli celú stanicu a zjedli všetko, čo nám ostalo.
Cesta späť do Brezna
Na jednej strane mi bolo ľúto, že sme nedokončili prechod až k Čertovici, ale keď som si uvedomila, že som už celkom unavená a videla som zničené, aj keď ku podivu stále veselé deti, povedala som si, že takto je to asi najlepšie.
Na stanici v Brezne
Autor: tikaka
