19. marec 2015
Internetová stránka helpx.net (podobne ako stránky wwoofinternational.org alebo workaway.info) spája ľudí na farmách, statkoch, v rodinných podnikoch a firmách, umelcov, majiteľov turistických ubytovní, horských chát a pohostinstiev, neziskové organizácie a komunity a všetkých, ktorí sú ochotní privítať u seba pomocníkov – dobrovoľníkov z celého sveta. Pomocníci u nich pracujú 5 až 7 hodín denne, výmenou za stravu, ubytovanie, zvyčajne aj internetové pripojenie, možnosť nahliadnuť do kultúry regiónu a možnosť získať nové zručnosti a skúsenosti.
Po skúsenosti s veľkou organizáciou na Islande sme sa rozhodli pokračovať v Českej republike práve takýmto spôsobom – na malých farmách, u súkromných osôb. Začali sme na rodinnej vinohradníckej farme na južnej Morave, v Němčičkách. Deťom sa tu veľmi páči, pretože majú psíka, mačičku, sliepky, kozy, králiky a od minulého týždňa aj kačky. Majú záhradu, sad, vinohrad a les. Celý deň sme vonku, na vzduchu. Varia nám výborne a spíme ako v oleji.
Ako to tu funguje? Bývame v byte pre pomocníkov, ktorý je vzdialený asi 200 metrov od domu domácich. Budíme sa spolu so slnkom, za štebotania vtákov a prídeme na raňajky na 7-mu hodinu. Raňajky mávame kráľovské: V teplej kuchyni nás každé ráno čakajú na stole dva druhy kaše, orechy, sušené slivky, domáce džemy a lekvár, tvaroh, šípkový čaj a mätový čaj. Po raňajkách treba nakŕmiť a napojiť kozy a králiky. To je veľmi atraktívna činnosť pre nás – bytovkových ľudí. Potom sa ide pracovať do vinohradu alebo do lesa, nosíme a ukladáme drevo, čistíme králikáreň, alebo rozhrabávame krtince. Vo vinohrade vyťahujeme minuloročné orezané viniče a sťahujeme ocvikané konáriky na kopu, upevňujeme a uväzujeme vinič o drôtenku a vyťahujeme roxory, ktoré potom treba narovnať a pripraviť na ďalšie použitie.
Obed je o 12:30. Poobede je krátka prestávka a potom sa pokračuje v práci. Ide sa do vinohradu, do lesa, vykladá sa drevo, lúpu sa orechy, pasú sa kozy, čistí sa chlievik, narovnávajú sa roxory, píli sa, zametá sa dvor, viažu sa otiepky, vyváža sa hnoj do vinohradov, štiepkuje sa alebo sa robí niečo na záhrade. Pred večerou treba znova nakŕmiť kozy a králiky. O 18:00 je večera. Aj keď je hlavné a najväčšie jedlo dňa oficiálne obed, počas večere je väčšia pohoda. Nikto sa už nikam neponáhľa, stmieva sa, viac sa rozprávame, preberá sa deň, popíja sa výborné domáce víno a všetci sú akísi pokojnejší a uvoľnenejší. Po večeri ideme späť do bytu a rýchlo ukladáme deti, aby stíhali spať aspoň tých svojich desať hodín.
Sme radi, že sme tu. Naozaj sme sa sem tešili a realita prevýšila naše očakávania. Veľa sa učíme a veľmi nás to baví. Od rána do večera sa nám hlava čistí na čistom vzduchu. Od večera do rána spíme hlbokým, zdravým spánkom. Každé ráno nás čaká veľa zmysluplnej práce v peknej prírode. Tri krát denne máme výbornú, kvalitnú, domácu stravu.
Momentálne sa asi najviac radujeme z toho, že nemáme žiadny stres. Nemusíme sa o nič starať, nič plánovať, organizovať, na nikoho dohliadať. Nemusíme sa strachovať, že nebude dosť materiálu alebo náradia. Nemusíme si variť ani dávať pozor na to, aby sme mali dosť potravín. Nemusíme hútať, čo urobíme z odpadom. Skrátka, po tejto stránke je to, oproti tomu čo sme mali na Islande, neuveriteľný relax. Aj napriek tomu, že stále pracujeme a takmer každý večer sme unavení a urobení, cítime sa zdravo, dobre, silne a spokojne.
Sme radi za každý deň aj kvôli Zojke a Benjamínovi. Každý deň zažijú niečo, čo predtým nezažili a robia niečo, čo predtým nerobili. Každý deň sa motajú okolo zvierat a na dvore. Každý deň urobia niečo užitočné a vidia za sebou ozajstnú, dôležitú prácu, ktorú oni sami spravili. Každý deň si majú možnosť uvedomiť, že kto chce jesť, musí pracovať a že všetko si treba zaslúžiť.
Je pravda, že pre deti je to niekedy príliš veľa. Keď sa to tak vezmeme, sú celý deň na nohách, behajú, pomáhajú, nosia, dvíhajú, pridŕžajú, triedia, ťahajú, čistia, vyťahujú, zaháňajú kozičky, hrabú, zametajú, nakladajú a ukladajú, jednoducho robia čo práve treba, ak je pre nich práca vhodná a nie príliš nebezpečná. Po obede máme zvyčajne hodinku na oddych, ale to nie je dosť na to, aby si napríklad ľahli a pospali. Okrem toho, sú vonku aj keď je len pár stupňov nad nulou, aj keď fúka studený vietor. Pre dospelého to nie je nič hrozné, ale takýmto drobátkam to dáva zabrať. Večer padajú do postele ako podťatí a zaspávajú v priebehu sekúnd. Neverila som, že to vydržia v takomto tempe. Mýlila som sa. Každý deň sú opálenejší, hlučnejší, rozbehanejší a stále plní energie.
Vždy keď sa cez deň na chvíľu zastavím a poobzerám sa po okolitých kopcoch, po lúkach, po viniciach alebo po organizovanom chaose na dvore, zdá sa mi, že sa na chvíľu spomalil čas. Presne tak, ako vo filme: všetko sa hýbe pomalšie, dýcha pomalšie, zvuky sa miešajú a hrany zaobľujú. Zdá sa mi, že aj my – ľudia sa miešame so zvukmi a naše hrany sa nebadane zaobľujú v spomalenom plynutí času. Akoby mi niekto dával možnosť všetko dobre zachytiť a zapamätať si to navždy.
Keď sme pri tom čase, hodiny tu splývajú alebo sa naťahujú nezávisle od množstva a atraktívnosti práce ktorú musíme spraviť, nezávisle od počasia a našej nálady. Niekedy mám pocit, že od raňajok už prešiel veľmi, veľmi, veľmi dlhý čas a urobili sme už veľmi, veľmi, veľmi veľa kadejakej práce, ale hodinky mi povedia, že je iba neskoré ráno. Niekedy sa postavíme medzi viniče s vyhliadkou štyroch hodín monotónnej roboty, ale keď sa ma deti o chvíľu prídu opýtať kedy už pôjdeme na obed, zistím, že tri hodiny ubehli za okamih a ani som si nestihla všimnúť kam sa ten čas podel.
Objektívne pracujeme okolo 7 až 8 hodín denne. Prvé dva dni sme mali pocit, že to určite nebudeme zvládať, ale telo si zvykne na všetko. Ruky rýchlo zosilnejú, pokožka sa ošľahá a zdrsnie, chrbát spevnie a dlane sa naučia chytiť vidly aj lopatu. A keď vidíme, ako sa obracia náš pán domáci Richard, ako nikdy neustane a od svitu do mrku len pracuje a pracuje a pracuje a ani na chvíľu sa nezastaví, nedá nám inak, len pracovať spolu s ním. On je Richard zvláštnym spôsobom motivujúci a inšpirujúci človek. On, aj celá jeho rodina. Je pre nás fascinujúce ako pokojne odolávajú neustálemu náporu práce, ktorý zo sebou prináša nevyhnutnosť obhospodáriť veľké pozemky. Je krásne vidieť, ako trpezlivo vychovávajú svoje tri deti s láskou a úctou aj napriek tomu, že permanentne nevedia kde im hlava stojí.
Naša prvá skúsenosť s dobrovoľníctvom na farme je viac než výborná. Dúfame, že budeme pokračovať v rovnakom duchu aj na ďalších farmách.
Autor: tikaka
