26. jún 2017
Emma nám priniesla rozptýlenie a zmenu, ktorú sme všetci privítali. Deti sú stále s ňou a otravujú ju kedy sa len dá. Ešte šťastie, že nebýva s nami, inak by sa z nich zbláznila. Počas práce však nemá veľmi kam utiecť a Zojka s Benym sú na nej striedavo nalepení, rozprávajú jej o jedle, Winetuovi, príbehoch od Roalda Dahla, o indiánskych zbraniach aj o legu, zvieratách, domčeku čo si stavajú v lese a o cestovaní. Keď sú na chvíľu ticho, aj ona im povie niečo o sebe, o svojej rodine, o svojej práci alebo aj o tom, že jej otec má doma naozajstnú pušku. Na začiatku týždňa sme Emmu strašili, že budeme každý deň píliť stromy, nosiť drevo a ťahať konáre. Na naše prekvapenie sme v lese strávili len jeden deň. Ostatné dni sa rozdrobili medzi väčšie či menšie práce a činnosti. Umývali sme autá a karavany – zvnútra i zvonka, kosili a hrabali sme trávu, štiepali sme drevo hydraulickou štiepačkou, Mirko s Ryszardom opravovali na jednom z karavanov kúpeľňový vývod, a začali sme so stavbou ďalšej steny už rozostavanej drevenej chaty.
Vo štvrtok sme boli opäť na trhu, tentokrát sami. Mirko s Benym ostali doma a Ryszard musel súrne pracovať. Dostali sme do ruky dvojstranový nákupný zoznam a peniaze… a šli sme. Aj napriek tomu, že poľština je jazyk slovenčine veľmi blízky, poriadne som sa zapotila. Emma mi veľmi nepomohla, pretože žiadny jazyk okrem angličtiny neovláda. Zojka pri mne húdla po slovensky, s Emmou sme riešili varenie na nasledujúcich pár dní po anglicky, trhovníci na mňa hovorili po poľsky, nákupný zoznam bol napísaný poľsko-anglicky a to bolo trochu príliš. Niektorí predávajúci boli veľmi priateľskí, pýtali sa, odkiaľ sme, kde tu bývame, či je Zojka moja dcéra a Emma moja sestra, prečo chceme len 2 kg zemiakov a nie viac, keď sú také pekné a lacné, ako dlho tu sme a či tu pracujeme a či nechceme aj bielu cibuľu, pretože je výborná a hodí sa do šalátov. Väčšina sa chytala aj na moju veľmi biednu česko-poľsko-ruštinu, ale niektorí mi radšej len bez slova ukázali výslednú cenu na kalkulačke. Nákup sme úspešne dokončili, kúpili sme posledné 3 brokolice na trhu a zabudli sme kúpiť len Ryszardove raňajky v pekárenskom stánku, oklamali nás len v mäsiarskom stánku, kde nám predali nekvalitnú slaninu, pretože ja sa v mäsiarskych výrobkoch nevyznám… a tak mal Amir na obed kus slaniny. Emma bola nadšená z toho, ako sme sa krásne dohodli, keď vlastne nikto z nás nevie po poľsky. Zojka len fučala pod váhou prúteného košíčka s jahodami a dávala pozor, aby sme nezabudli na konci trhu kúpiť pre všetkých plnené buchty.
Posledný pracovný deň v týždni nás Ryszard vzal k rozostavanému domu a vysvetlil nám, ako by si predstavoval našu prácu počas budúceho týždňa. Bolo horúco a dusno, skoro poludnie, začínali sme byť hladní. To je taká jediná, ale dosť veľká nevýhoda, keď pracujeme s Ryszardom a nemôžeme si začať pracovať ako my chceme. S ním sa práca začína až okolo 9-tej, niekedy aj neskôr. To znamená, že robíme počas najväčšieho tepla a končíme v strede poobedia, z dňa nám už nič poriadne neostáva a miesto obeda máme skôr večeru. A tak sme tam stáli pred poludním na horúcom výpeku uprostred vyschnutého pozemku a snažili sme sa sledovať a pamätať si spôsob používania tisíc a jedného náradia a postup pri stavbe steny. Cirkulárka a elektrická vŕtačka boli jasné, použitie ďalších troch prístrojov sme rýchlo pochopili, a všetko ostatné ako obojručný nôž, sekera, pílka a meter vie používať každý. Ryszard všetko ukázal, vysvetlil a potom nás nechal na skúšku pol hodiny pracovať bez dozoru. Po pol hodine prišiel, upozornil nás na ďalšie bezpečnostné pravidlá a opatrenia, čím nám trochu narušil náš systém, ale potom odišiel domov a my sme sa v tichosti vrátili k pôvodnej metóde, keďže sme na nej nič nebezpečného nevideli. Ryszard to s bezpečnosťou trochu preháňa, a vždy to ospravedlní tým, že videl príliš veľa úrazov a nehôd (pracoval ako šofér sanitky a dobrovoľný hasič).
S príchodom Emmy mi odpadlo každodenné varenie, pretože sa striedame. Emma je presvedčený mäsožravec a hneď druhý deň pátrala po možnosti kúpiť nejaké hovädzie alebo aspoň kura. Nakoniec sa musela uspokojiť so šunkou z trhu. Po pár dňoch si na mäso ani nespomenula a skonštatovala, že si varíme tak dobre a chutne, že jej ani nepríde, že jeme len zeleninu a strukoviny 🙂 . Emma je v kuchyni taký malý motoško, občas plytvá jedlom a používa kovovú obracačku na teflónovú panvicu, ale varí výborne a hlavne iné veci než ja. To je veľmi žiadúce a s nadšením prijímané.
Cez víkend sme sa aj s Emmou vybrali do lesa. Konečne! Po troch týždňoch sme sa konečne, po prvý krát, dostali do lesa čo tu pri nás rastie. Najprv sme len šli a šli, utekali sme pred teplom hlbšie medzi stromy, ale potom sme zrazu zistili, že pri chodníku rastú čučoriedky. Čím ďalej sme šli, tým viac ich bolo, tým boli zrelšie a väčšie. Prechádzka sa týmto zistením oficiálne skončila. Rýchlosť pohybu vpred klesla na nulu a všetci sme sa striedavo strácali a objavovali v nízkom podraste medzi kopčekovitými kríkmi čučoriedok. V kostole spievali nedeľné spevy a vtáky spievali každodenné spevy. Komáre a ovady nás zďaleka obchádzali, pretože Emma sa nastriekala repelentom, ako keby bola v jávskom pralese a bolo ju cítiť na metre ďaleko. S modrými ústami a fialovými prstami, vrátili sme sa cez páliace slnko späť do kempu. Po zvyšok nedele sme nerobili vôbec nič. Deti si stavali domček v lese, kúpali sa v bazéne, skákali na trampolíne, chytali žaby a ropuchy, pomáhali Ryszardovi chytať rybky v jazere, hrali sa s malou Veronikou a poobede upiekli s Emmou čokoládový koláč. Bol sladší než sladký, pretože Zojka nerozumela polonárečovým inštrukciám v angličtine a dala do polevy príliš veľa mlieka. Emma potom polevu musela znova zahustiť cukrom.
Autor: tikaka
