Pohoda v Hutkách končí

2. júl 2017

 

 

Ostáva už len pár hodín do nášho odchodu z Hutiek. Celkom neplánovane sme tu pobudli celý mesiac miesto zamýšľaných dvoch týždňov. Akosi sme tu prirástli a vrástli medzi rozrastenú, rozdivenú trávu a smrekovce. Nebolo ťažké zostať tu dlhšie. Deti sa konečne udomácnili, usadili, začali sa tu cítiť ako doma a nedržia sa neustále do 10 metrov od domu. Boli aj dni, kedy sme ich videli len na raňajky, na obed a na večeru. Pomedzi tieto nevyhnutné prestávky na doplnenie energie sa len tak mihali v zeleni a občas sa prišli opýtať koľko je hodín alebo kedy budeme zasa jesť. Na konci dňa boli špinaví, alebo ešte špinavší, spotení, od slnka spálení a spokojní. Napriek tomu sa im nikdy nechcelo ísť spať, čo bolo celkom logické: všetci sedeli okolo stola alebo pri ohni, rozprávali sa alebo hrali nejakú hru, niečo sa chystalo, alebo sa niečo dialo. Podvečerné posedenia sa často pretiahli do nočných. Ako dobre, že noci sú krátke a ešte hodinu pred polnocou bol na západe viditeľný odchádzajúci deň! Ľahšie trafíme do nášho domčeka.

 

dkee

 

A čo sme robili posledný týždeň? Stavali sme dom. Teda – prispeli sme k stavbe domu: robili sme steny z dosiek. Najprv sme odmerali vzdialenosť od jedného trámu k druhému. Potom sme šli pohľadať dostatočne dlhé dosky. S tými doskami to však nebolo také jednoduché: boli to len doskovité kusy dreva, rozpílené stromy, pokrútené po zime, neodkôrené, rôznej hrúbky, špinavé, bez systému nahádzané na kopu. Vyťahovali sme tie, čo sa dali upotrebiť, ostatné sme pálili alebo prekladali na inú kopu na neskoršie použitie. Potom nasledovalo meranie, skracovanie elektrickou pílkou a následne odkôrenie na cirkulárke. Keď sme mali dostatočné množstvo relatívne rovných, čistých dosiek, začalo sa stavať. Prekladali sme jednu dosku cez druhú, aby sa prekrývali, aby nikde nič netrčalo, ani tam nebola medzera. Keďže dosky neboli ani z ďaleka pravidelného tvaru a veľakrát sa poriadne skrúcali, museli sme nájsť také kusy, ktoré by k sebe pasovali. Potom sme s Emmou pridŕžali a Mirko ich pripevnil pomocou elektrickej vŕtačky / skrutovačky. Prvý deň sme sa viac motali, než pracovali, ale posledný deň nám to už išlo pekne od ruky. Trvalo nám celý týždeň, kým sme prišli na to, ako pracovať čo najefektívnejšie a najlepšie. Keby sme mali ešte ďalší celý týždeň, možno by sme dokončili aj ostatné steny.

 

vcl

 

K Emme sa v piatok pridali dvaja chlapci z Kanady. Chlapci sú hraví, však sú to chlapci, slušní a príjemní. Do 5 hodín od ich príchodu sme sa zahrali schovávačku, naháňačku, Dixit, Dobble a niekoľko ďalších hier. Emma je rada, že konečne prišiel niekto v jej veku, kto jej navyše rozumie aj keď rozpráva rýchlo. Deti im ukázali svoj domček z dosiek a konárov a povodili ich okolo jazierka. Budú tu ešte dva dni a potom pôjdu ďalej. Aj my pôjdeme čoskoro ďalej, trochu viac na sever, do jedného z niekoľkých Bukowcov, ktoré tu v Poľsku majú. A vlastne aj Emma odchádza a cestuje do Krakowa. Mesiac v Smrekovcovom ranči nám uplynul ako voda, ale sme radi, že už ideme ďalej. Nové miesto, noví ľudia, nová práca. Asi tam nebudú kŕkať žaby, kvitnúť lekná, a možno tam nebudú čučoriedky, jazierko aj bazén. Bude tam niečo iné a to úplne stačí.

 

 

 

Autor: tikaka

 

 

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *