Veronikin deň

19. jún 2017

Je ráno, 7 hodín. Mirko a deti šli pracovať do lesíka. Sedím na prahu domu a vyhrievam sa. Moja pracovná doba dnes výnimočne začína až neskôr, pretože sa starám o malú Veroniku, keď jej mamina odíde do práce. Veronikina pestúnka dnes potrebuje voľno a tak zaskakujeme my.

V dierkach v kamennej zárubni majú domček osy a včielky samotárky. Zavše si nosia nejaký hmyz, húsenice, či guľôčky peľu. Pár metrov odo mňa sa po mokrej tráve prechádzajú drozdy s dážďovkami v zobákoch. Vtáky sa tu vôbec neboja, sú zvedavé a často sa chodia pozerať, čo sa to v ich teritóriu zasa deje. Tu niekde neďaleko bývajú tri sojky čo chodia za rána kradnúť Amirovi granule. Aj teraz tam šuchocú, občas vyletia na mrežu, skontrolujú, či nebudem robiť problémy a zas zletia k ľahko získaným raňajkám. Večer, v približne rovnakom čase, prelieta okolo nášho domu veľký sršeň. Asi chodí na zdravotnú prechádzku pred spaním.

Domáci hovoria, že je tu veľa kliešťov, no my sme zatiaľ nechytili žiadneho. Možno im naša krv nechutí. To isté platí aj o komároch. Prvý deň skúsili, zistili, že nie sme veľmi dobrí a odvtedy dali pokoj. Napriek tomu každý deň kontrolujeme, či vnútri nenájdeme nejakého komára. Nešťastník potom spravidla príde o život. Dobrú službu v boji proti komárom, muchám a inému hmyzu nám robia tucty pavúkov po rohoch domu. Sú veľké, nohaté a celkom odporné, sú v kúpeľni, v sprche, nad posteľami aj policami, v kuchyni aj medzi skrinkami. Ale robia efektívne pavučiny a fungujú ako prirodzené hmyzolapky.

Sú 3 hodiny poobede. Je teplo a dusno. Obloha je modrá, s bielymi oblakmi. Mirko umýva riad a deti skáču na trampolíne. Máme po obede a aj po práci. Mirko dnes v lesíku osekal konáre zo spadnutých stromov a popílil pár kmeňov. Deti mu na striedačku pomáhali – jedno dieťa bolo s ním a druhé pomáhalo zas mne s Veronikou. A potom sa vymenili. Po včerajšom najťažšom dni bol dnes najľahší deň, pretože starať sa o jedno malé, spokojné, šťastné bábo je hračka. A keďže som mala Zojku a Samka ako pomocníkov, mohla som si dokonca na chvíľu aj poležať v hojdacej sieti a na druhú chvíľu na tráve pod stromami.

Skákali sme na trampolíne, lozili sme po tráve, hrali sme sa s konárikmi, trávou a šiškami. Na chvíľu sme využili Veronikine elektronické hračky ktoré vydávajú kadejaké melódie, ale rýchlo sme to odložili, lebo takéto zvukovydávačky ja veľmi nemusím. Veruška potom na verande chytila veľkého, tučného pavúka, prišpendlila ho prstíkom k zemi a druhou rukou mu otrhala nohy. Deti sa len zdesene prizerali a Samko následne obradne hodil beznohé pavúčie telo do vysokej trávy pri plote.

Boli sme na prechádzke v lese, dali sme si kuraciu polievku s ryžou, boli sme pozrieť Mirka a Zojku v lesíku, hrali sme sa s bedmintonovými košíčkami a kadejakými krabičkami, učili sme sa robiť puk-puk-puk (klop-klop-klop) a skúšala som jej aj čítať rozprávku o kurčakovi, ktorý robil svojim rodičom problémy…ale moja výslovnosť je asi viac než úbohá: Veruška po 3 vetách povedala Ne! a vyrazila mi knihu z ruky. Kotúľali sme si loptu a čistili sme druhú trampolínu, brnkali sme na gitare a deň sa rýchlo preklopil do druhej polovice. Veronikina mamina prišla domov skôr, než bolo plánované a tak už máme všetci voľno a Veruška je späť s maminkou.

Deň s Veruškou bol zážitok. Po takmer 6 rokoch som niekoho kočíkovala, prebaľovala, kŕmila a pomáhala mu zísť zo schodu. Veruška je spokojné, pokojné, do hneda opálené bábätko, ktoré nenosí klobúčik, väčšinu dňa je bosé, ak to počasie dovolí je celý deň vonku, zje všetko, ničoho sa nebojí a všetko ide skúsiť, má svoj rozum, ale nie je hlavaté. Je na nej pekne vidno, že má v pohode, nestresujúcich rodičov, ktorým je úplne jedno, že ešte nechodí, ani nič poriadne nerozpráva, aj keď bude mať o chvíľu 14 mesiacov. Nestrachujú sa o ňu, neriešia každé mrnknutie a je im jedno, že je stále špinavá. Radosť tráviť s ňou čas.

Je desať hodín večer. Všetky deti spia. Je skoro tma a žaby kŕkajú. Pred piatimi hodinami pribudla do tímu 194 centimetrov vysoká Emma z Nového Zélandu. Emma tento rok cestuje po svete. Prišla z Prahy a pokračovať bude cez pobaltské krajiny do Švédska a následne do USA. Zdá sa, že Emma má príjemný zmysel pre humor a nedurdivú povahu. Ryszard ju pohostil 3 pivami, Agátka zas tanierom špagiet s dobrou omáčkou, a chúďa dievča bolo prinútené sedieť s nami pri stole a piť až do neskorého večera. Krásne to zvládla, zapájala sa, naučila nás trochu “novozélandštiny“ a nestratila dobrú náladu. Má môj obdiv. Ja by som sa na jej mieste osprchovala a zaliezla do postele.

Deti Emmu zhodnotili veľmi pozitívne a to je vraj dobré znamenie. Deti vraj neoklameš. Chytili pre ňu žabu, pretože povedala, že potrebuje manžela a možno by sa nejaká žaba premenila na princa. Deti vystrelili z lavice a do troch minút jej priniesli veľkú tučnú žabu. Emma ju pobozkala, čím si získala u detí rešpekt…že len nekecá, ale naozaj urobí, čo povie.

Deň sa skončil. Dlhý, predlhý deň. Zajtra bude horúco. Vstávame skoro ako vždy a budeme dúfať, že sa neupečieme.

Veronikin deň: