29.jún 2016
Na raňajky sme mali toľko praženice, koľko sme naraz jakživ nemali. K tomu zeleninu, domáci syr, chlieb a teplý čaj. Pripravené s Láskou. Naša hostiteľka je nádherná žena. Ľutovala som, že nie som prirodzene spoločenská a komunikatívna a že potrebujem asi tak 100 rokov na to, kým sa pri nových ľuďoch uvoľním natoľko, aby som sa s nimi dokázala normálne rozprávať.
Na zastávke autobusu sme čakali sýti a spokojní. Autobus nám ušetril 5 kilometrov po hlavnej ceste do Ostrej Lúky. Keďže vieme, že naše deti a asfaltka sú nekompatibilné veličiny, zvolili sme takýto postup. Autobus bol plný školákov a školáčok. Šofér si zjavne dal za úlohu vycvičiť ich na jazdy v meškajúcich, preplnených spojoch nervóznych veľkomiest, ale školáci ani nemrkli.
V Ostrej Lúke sme získali pečiatku a pobrali sme sa cez lúky, malinové rúbaniská a lesy. Starobylé lesy to boli, pretože sme v nich našli stopu dinosaura (obrovského medveďa alebo rýpadla?) a vodné jaštery (žaby). Deti sa báli neznámeho dinosaura (alebo obrovského medveďa) a híkali nad vodnými jaštermi, ktoré si po bratsky rozdelili kalné mláky na ceste – v každej býval práve jeden.
V Kolibe u Rytiera sme chceli dostať pečiatku do nášho pasu pútnika. Koliba bola nedobytná, zavretá. Šli sme k Medokýšu. Ten bol otvorený, pretože príroda nemá otváracie hodiny. Hron mútne bežal za zábradlím, kyslá voda vytekala z rúrky. Ponúkli sme sa. A dojedli sme šišky, ktoré nám nabalili v Bacúrove.
Pár chvíľ za Medokýšom sa cesta zdvihla smerom k Pustému hradu. Čakali sme, že to bude dlhšie, a preto sa nám to nakoniec zdalo kratšie, než sme čakali :-). Aj Bufet pod Pustým hradom bol zavretý, takže ani tu sme pečiatku nedostali. Dnes bolo všetko nejaké zavreté.
Na hrade nebol takmer nikto, okrem usilovných, a pravdepodobne dobrovoľných, opravovačov a zachraňovačov hradu. Už toľkokrát sme tu boli na poldňovom výlete a na chvíľu sa mi zdalo, že keď zídeme dole, nasadneme do auta a odvezieme sa domov. V údolí pod hradom sa Zvolen triasol v rozpálenom vzduchu začínajúceho poobedia a z cesty doliehali až k hradbám zvuky motorov veľkých vozidiel. Pri múre sa vyhrievala jašterica.
Pod hradom sme začali hľadať cestu do kempu Neresnica. Jedna milá starenka nám poradila skratku popri garážach a železničnej trati. Rozdelili sme sa. Mirko šiel do mesta po ďalšiu pečiatku, ja a deti sme šli do kempu. Snažili sme sa ísť podľa toho, čo nám babička poradila: popri garážach až na koniec, a potom ďalej, až k betónovému múru (ktorý sme nenašli) a potom kúsok po trati (vraj sa nemusíme báť, pretože vlaky teraz nechodia) a potom už budeme tam. Šli sme a šli, trať sme našli, chvíľu sme šli popri nej a potom aj po nej, no nenašli sme chodníček, ktorým by sme sa dostali na Neresnícku cestu, kde sa nachádzal kemp. Po pol kilometri sme si povedali, že už sme asi príliš ďaleko a treba sa vrátiť. Bola som trochu v strese: ak je starenkin údaj o nechodení vlakov taký presný ako jej inštrukcie, nemuselo by to dopadnúť dobre. Tu sa nemáme veľmi ako uhnúť prípadnému vlaku. Poháňala som deti cez rozhorúčený vzduch. Keď sme sa vrátili k miestu, kde sme zišli na trať, uvideli sme chodníček vedúci k Neresníckej ceste. Zišli sme po ňom a potom sme sa ešte chvíľu motali hore-dole, až sme nakoniec došli do cieľa.
Kúpalisko pri kempe bolo zatvorené. Aj napriek tomu, že nám pani v kempe len necelý týždeň pred tým do telefónu hovorila, že v čase nášho príchodu už bude otvorené. Asi sa pomýlila. Deti boli sklamané. Bolo to po Banskom Studenci už druhé kúpanie, ktoré nevyšlo. Sklamanie rýchlo pominulo. Asi tak rýchlo, ako im trvalo osprchovať sa. Potom behali po kempe, hrali sa, stavali domčeky z kamienkov, kôry a lístia, skúmali zákutia kempu a robili hluk za dvadsiatich.
Dnes bol relatívne krátky a príjemný deň. Deti stále vládzu, ako sa zdá. Uvidíme, ako dlho.
Popis trasy |
Trasa je dlhá približne 16 km (Ak využijeme autobusovú dopravu z Bacúrova do Ostrej Lúky, je to iba 13 km). Začínali sme o 7:03, došli sme o 14:20. Do času sa rátajú všetky zastávky a prestávky, blúdenia aj fotenia.
Z Bacúrova do Ostrej Lúky je to necelých 5 kilometrov po hlavnej ceste. V Ostrej Lúke zahneme vpravo, prejdeme okolo farmy/družstva a pokračujeme stále rovno na lúku. Lúky časom vystrieda les, cez ktorý stúpame a potom klesáme k Hronu, ku Kolibe u Rytiera. Pri ňom je aj Medokýš. Odtiaľ ideme po asfaltke popri Hrone až k drevenej Barborskej veži, kde sa zvrtneme prudko vpravo a začneme dlhé, pozvoľné stúpanie po asfaltovej ceste na Pustý hrad. Prejdeme cez Pustý hrad a schádzame v protismere náučného chodníka na Haputku, k ceste. To už sme vlastne vo Zvolene a cesta na dnes končí. |
Značenie |
Je fajn.
Hneď keď vychádzame z Ostrej Lúky, je pri farme/družstve križovatka na ktorej máme ísť rovno. Barborská značka tam však šípkou naznačuje smer vpravo. (Toto miesto je aj na titulnom obrázku Sprievodcu/Pasu pútnika.) |
Voda |
V Bacúrove a v Ostrej Lúke.
Červený Medokýš pri Kolibe u Rytiera. Vo Zvolene. |
Viac informácii nájdete na stránke Barborskej cesty: www.barborskacesta.com
Autor: tikaka