1.deň Barborskej cesty (Šášovské Podhradie – Sklené Teplice)

26.jún 2016

 

26.6 2016 o 6:06 mávame mojej maminke, ktorá nás odviezla do Šášova a poberáme sa hore dusnou dolinou. Ruksaky máme poriadne ťažké – Mirkov váži 22 kg a môj 17. Tuším, že zajtra budem mať rozbité plecia a bedrá. Samko neskôr skonštatuje, že je to všetko vlastne Mirkova chyba, pretože ma dostatočne nevycvičil. Na jednodňové výlety mi vždy dáva odniesť len to, čo k sebe nezmestí a potom to takto dopadne: že nie som zvyknutá.

K dusnému, nehybnému vzduchu sa pridávajú ovady. Striekame sa citrusovo voňajúcim repelentom. Trochu to pomáha. Ale len trochu.

 

BC02-a

 

Z oblohy zahučí. „To je hrom, Veronka!“ hovorí Zojka. „Ale nieee! To je lietadlo,“ poviem jej na to. Naozaj je to lietadlo.

Z lesa zabreše. „Čo je to?!? To je pes?! Alebo líška?!“ pýtajú sa deti. „Ale nieee! To je srnec,“ poviem im na to. Zabreše len kúsok od nás a neznie priateľsky. Vyťahujeme protimedvedie / protisrnčie rolničky a ostentatívne zahrkáme na brešúce kríky. Kríky stíchnu. Samko mi stíska ruku a vypliešťa oči: „No to som teda nečakal! Ovady a ešte aj srnec! V jeden deň!!!“

Z oblohy zahučí. „Ale toto už je hrom!“ Je. A nie jeden. Nebo je však jasné, tak vchádzame do lesa a pokračujeme malou dolinkou hore kopcom. Hrmenie sa približuje a zdá sa, že nás obíde. Potom sa však náhle zotmie. Nevidíme si poriadne pod nohy a nevidíme ani na chodník pred nami, či značky na stromoch. Je tma ako v neskorý večer. O chvíľu na to sa spustí hustý, veľkokvapkový lejak a blesky udierajú pár stoviek metrov od nás aj 4-5 krát za minútu. V momente sme mokrí. Dúfame, že pršiplášte na ruksakoch to vydržia. Deti plačú a Zojka kričí, že chce ísť hneď teraz domov, do Žiaru. Je mi ich trošku ľúto…keď zvážim, ako sa bojím ja, nechcem si predstaviť, ako sa boja ony.

 

BC02-d

 

Ťaháme ich z lesa na lúku. Tam aspoň vidíme, kade ideme. Cesta, ktorá vedie po okraji lesa sa premenila na blatistý žľab. Hľadáme alternatívnu cestu pomedzi stromy. Popri tom rátam sekundy medzi bleskami a hrmením. Zdá sa, že búrka sa pomaličky presúva. Aj dážď už nie je taký prudký, už cezeň vidno.  Obchádzame statok uprostred lúky a tam, kde sa cesta stáča prudko vľavo nájdeme prístrešok.

Prezlečieme deti, Mirko prezlečie seba, ja sa neprezlečiem, pretože sa mi to zdá zbytočné. Zisťujeme, že Mirkov pršiplášť na ruksaku nedolieha a skoro všetko v ruksaku je mokré. Zjeme banány. Prestáva pršať. S dôverou v neškodnosť pretrhávajúcej sa vysokej oblačnosti sa napájame na žltú turistickú značku, ktorá nás má, spolu s Barborskou vežičkou, doviesť do Sklených Teplíc.

Neprejdeme ani kilometer a začína pršať opäť. Zafunguje rezignácia: Však keď už máme zmoknúť, tak poriadne. A v topánkach už máme aj tak vody ako v bazéne. A bundy už aj tak začínajú nezvládať toľko vody naraz. Benjamínko má od vody zvlnkavené prsty a dlane. Popruhy na ruksaku sú nasiaknuté ako kuchynská špongia. Horšie to už asi nemôže byť.

 

BC02-k

 

Medzi mokrou trávou a mokrým malinčím mení naše dvojčlenné vedenie plán na dnešný deň. Pôvodný zámer – ísť až do Banskej Štiavnice – nám dnes nevyjde. Nemôžeme nútiť deti kráčať v takomto stave. Musíme skúsiť nájsť ubytovanie v Sklených Tepliciach.

Vychádzame na lúku. Dážď ustal. Pod nami sú roztrúsené domčeky a z kopcov stúpa para. Slnko presvitá. Huby voňajú. Ovady dotierajú. Zo stromov cupocú kvapky na premočený podrast. Dážď je, zdá sa, za nami.

 

Ešte nie je ani 10 hodín, keď zvoníme v malej ubytovni pri kúpalisku v Sklených Tepliciach. Máme šťastie: ubytovňa je prázdna, pretože kúpalisko je zavreté. Pán domáci z nás má asi trochu srandu, ale je veľmi láskavý a ochotný, poskytne sušiak, noviny do topánok, aj teplé slovo.

Máme celý zvyšok dňa voľno. Ideme si po pečiatku do kúpeľnej recepcie, zájdeme do parku, napijeme sa liečivej vody z Levíka. Nech sme zdraví! Zjeme zeleninové a tuniakové karbonátky, ktoré sme včera so Zojkou pripravili. Dáme si sprchu a vyložíme si nohy. Čo bude zajtra, uvidíme.

 

 

Popis trasy
Trasa je dlhá približne 9 km. Začínali sme o 6:06, došli sme o 9:47. Do času sa rátajú všetky zastávky a prestávky, blúdenia aj fotenia.

Začíname v Šášovskom Podhradí a ideme po asfaltovej ceste hore dolinou. Po asi 2 kilometroch, pri opustenom zbúranom dome/horárni zabočíme vpravo a začneme stúpať strmo hore lesom po lesnej ceste, proti prúdu malého potôčika, popri elektrickom vedení. Onedlho vyjdeme na okraj lúky, pred nami sa rozprestiera veľký, ohradený statok na Koniciach. Ideme popri lese, obchádzame statok a potom, na križovatke, sa stočíme prudko vľavo, akoby trochu naspäť. To už sme napojení na žltú turistickú značku, ktorá nás bude spolu s vežičkou viesť do Sklených Teplíc cez pasienky a lesy. Po poslednom kopci hneď za Konicami už budeme klesať až do Sklených Teplíc.

Značenie
Je celkom dobré. Sú len dve problémové miesta.

Prvé: pri Koniciach. Pred tým, ako vyjdeme z lesa na lúku sa na chvíľu značenie stratí a keďže chodník je nevychodený, človek sa trochu zamotá v húštine. Netreba sa zľaknúť, len pokračujeme v pôvodnom smere a snažíme sa dostať na lúku. Potom už sa dá zorientovať.

V tej istej oblasti sa potom ešte raz značenie na chvíľu stratí pri obchádzaní statku, no treba len pokračovať po ceste okolo lesa, smerom k takej búdke, až kým sa nedostaneme na križovatku. Potom je to už jasné.

Druhé: Keď schádzame z Koníc, prídeme k opustenému, rozpadávajúcemu sa domu. Tam síce je šípka doprava, ale ľahko sa prehliadne, hlavne keď sa rozbehneme obdivovať a skúmať onen dom a potom už nevieme nájsť cestu ďalej. Cesta totiž odbočuje vpravo ešte pred domom, nejde okolo neho.

Voda
V Šášovskom Podhradí.

Pri peknom osamotenom dome so záhradou pri schádzaní z Koníc je hneď pri chodníku výdatný, upravený prameň.

V Sklených Tepliciach sú dva minerálne pramene a samozrejme obchod a podniky kde radi vodu napustia.

 

 

Viac informácii nájdete na stránke Barborskej cesty: www.barborskacesta.com

 

 

 

Autor: tikaka

 

 

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *