9.deň Barborskej cesty (Harmanec – Krahule)

4. júl 2016

Sedíme si tu, v ubytovni na Krahuliach, a Mirko pri vykladaní vecí do police práve s kamennou tvárou vyperlil výrok dňa: „Spodok tvojho ruksaku som nevybaľoval už 3 dni. Ani neviem, čo tam je. Asi niečo mŕtve.“ Dedina a zelený lyžiarsky svah sú zaliate večerným slnkom. Cez otvorené okno počuť štekot psa a krik detí. Občas prejde auto. Deň chladne. Uvedomujeme si, že naše putovanie sa pomaly blíži ku koncu. Ešte by sme si ho pokojne o pár dní predĺžili. O takých pár dní, aký bol napríklad ten dnešný.

Ráno sme v Harmanci nakúpili zásoby na celý deň. Potraviny sa síce oficiálne otvárajú až o šiestej, ale už o 5:45 mali dvere pre zákazníkov otvorené. V doline smerom na Kordíky bola zima a vlhko. Od úst nám šla para a Samkovi omŕzali prsty. Deti sa rozbehli a kráčali tak rýchlo, že som im sotva stačila. Asi sa im šlo veľmi dobre, pretože 6 kilometrov stúpajúcej cesty do Kordíkov prešli bez zastávky a v predpísanom čase.

Z malebných a ešte stále spiacich Kordíkov sme prešli lesom k Chate nad Tajovom. Na chate bol len chatár (či správca?). Pečiatku Barborskej cesty nemal, ale zato nám dal krásnu chatovú pečiatku a prianie šťastnej cesty. Od chaty sme stúpali rúbaniskom a neskôr lesom a lúkou. Vykrývač na Skalke sa oproti modrej oblohe zdal byť tak blízko a predsa tak vysoko!

Prišlo ďalšie stúpanie a došli sme k Tunelu. Už od rána sme trochu šomrali, že Tunel je miesto, ktoré mohlo byť zaujímavé a pre deti určite motivujúce, ale čo z toho, keď je zrútený. Preto bolo opravené priečelie, vyčistený, vystužený a priechodný Tunel najväčším a najkrajším prekvapením na Barborskej ceste! Zojka sa trochu bála vojsť, ale nakoniec sa odhodlala. Samko sa bál tiež, ale on sa miesto mrnkania smial, aby strach zakryl. Aké zvláštne: do jaskýň, štôlní a kadejakých podzemných dier vlezú bez zaváhania, ako také potkany, ale do vystuženého tunela sa boja vstúpiť. Možno si ešte pamätajú, ako vyzeral zasypaný a báli sa, že sa zrúti opäť.

Prešli sme Tunelom a pokračovali sme na Skalku po turistickej značke, ktorá vedie viac-menej súbežne s Barborskou cestou a spája sa s ňou asi 2 kilometre ďalej pri Relax centre Skalka. Veď keby sme sa vrátili cez Tunel naspäť, už by to nebolo tak celkom ono. Už by to nebolo o dobrodružstve prechodu tmavým tunelom, ale len taká nelogická zachádzka.

Na Skalke nebol takmer nikto.

„No, tu skapal pes,“ poviem a čakám čo Zojka na to. Tento skvost slovenského jazyka ešte, pokiaľ viem, nepozná. Zojka nič. „Vieš, čo to znamená, Zojka?“

Z: Nie. Asi niečo so psom.

V: Vieš, čo znamená skapať?

Z: Nie.

V: Skapať zanemená zomrieť, zdochnúť.

Z: Aha. Ja som si myslela, že to znamená zmiznúť, stratiť sa.

V: To tiež. Ale znamená to aj zdochnúť. No a čo sa stane, keď pes alebo aj nejaké iné zviera, zdochne?

Z: Sú z neho kosti.

V: Ale ešte predtým?

Z: Lieta na neho veľa múch.

V: Áno, a ešte aj poriadne smrdí. A keď niekde niečo tak veľmi smrdí, ľudia z tade idú preč, čiže tam nik neostane. Je tam pusto. Rozumieš? Ako tu.

Z: Takže tu teraz nikto nie je, pretože je tu smrad od psa?

V: Nie, to sa len tak hovorí, aj keď tam nie je žiadny smrad. Ibaže je tam prázdno, akoby tam nejaký pes skapal a ten smrad tam bol, vieš?

Skalka je najvyšší bod Barborskej cesty. Koncom leta plná čučoriedok, teraz posiata kvetmi, ponúka výhľady doďaleka. Zo Skalky sme zbehli na Krahule. Deti frčali, akoby mali strojček v topánkach a o necelú hodinu sme sa s Mirkom opierali o jednu z Krahulských chát a poločkom sme pozorovali, ako sa Zojka s Benym hrajú na parádnej opičej dráhe spolu s ďalšími, letnotáborujúcimi deťmi.

Dnešného dňa sme sa báli. Pretože 19 kilometrov je 19 kilometrov. A k tomu prevýšenie bezmála 1000 metrov. A v nohách predošlých osem dní. Báli sme sa, že na deti to bude príliš veľa a bude nám to trvať až do večera. Že ich budeme musieť ťahať a nútiť a niesť im ruksaky. Nič z toho sa nekonalo. Obaja navyše povedali, že toto bol asi najlepší a najkrajší deň.

Viac informácii nájdete na stránke Barborskej cesty: www.barborskacesta.com

Autor: tikaka