Zlatý vrch (850 m.n.m.)

22. december 2012

 

S pokorou v srdci a s omrznutými palcami na nohách som si uvedomila, že tu je mi najlepšie. Tu v prírode – ďaleko od prechodov pre chodcov, plastových okien a nádob na triedený odpad. Tu, s Mirkom a našimi deťmi. Modré nebo nad nami, biele kopce okolo a ľadový vzduch v pľúcach. Nič nás nedrží, nič nás neženie. Môžeme byť kým sme. Slobodní. A šťastní.
 

Slnko v nás

 

Nad krajinou sa vznášalo sivo-fialové ticho. Prerušovali ho len zvuky našich krokov. Chrum… chrum… chrum… chrum… chrum… Kráčali sme neporušeným snehom a pozerali sme sa, celkom netypicky, na zem. Našu stopu križovali stopy zajacov, jeleňov, ľahučkých vtáčikov a veveričiek, našli sme stopy líšky a jedného medveďa. Bolo zaujímavé si uvedomiť, že tu nie sme sami, ba že sme dokonca v menšine. Cez leto prítomnosť iného života v lese zriedkavo vnímame, už len preto že ten život pred nami inštinktívne uteká. Teraz sme videli, kde sa zajac pošmykol, kde medveď zastal a obzeral sa, kde sa lasica zošuchla dole svahom. Videli sme, kde veverica hrabala v snehu aj kde srnce obhrýzali púčiky z kríkov. Zvieratá boli dávno poschovávané v bezpečnej vzdialenosti od nás, ale nechali nám tu krátku správu o niekoľkých minútach svojho života.
 

Ráno teplomer ukazoval -12°C. Zodpovedne sme sa pripravili a obliekli: teplý čaj, hrubé rukavice a dvoje ponožky, veľa sacharidov a boby. Na zimu sme čoskoro prestali myslieť. Nebol čas. Deti sa tešili na to, ako sa budeme spúšťať celú cestu naspäť a bez reptania šlapali sypkým, trblietavým snehom. Rozprávali málo. Kto vie, nad čím rozmýšľali… Záverečné metre si Benjamín odtrpel a so slzami na lícach vyšiel až hore. Ale odniesť sa nenechal. Vraj: „Nie, ja sa nechcem niesť, Veronka! Ja to zvládnem sám!“ To na mňa veľmi zapôsobilo. Od trojročného krpca by som nečakala toľko hrdosti.

 

Ešte kúsok a sme hore.

 

Dole nám to išlo, ako v zime na saniach. Časť cesty sme sa zviezli s deťmi, časť sme ich potiahli a kúsok prešli sami. Slnko sa už skláňalo k obzoru, ale svet bol stále jasný. Boli sme smädní, hladní a unavení. Rukavice premočené a líca spálené od celodennej žiary. Po ceste domov sme sa zastavili v Sklených Tepliciach na pizzu. Voňavú, šťavnatú a sýtu. Najedla som sa z nej na dva dni dopredu.
 

Skončil sa deň. Jeden z mnohých zasnežených dní. Sneh je zvláštny úkaz – zakrýva aj ukazuje. Čistá krajina, čistá myseľ. Dobre sa vníma plynúci okamih. Ďakujeme.



Ako sa tam dostať:
V Hliníku nad Hronom odbočíme pri čerpacej stanici na Sklené Teplice. Ideme po ceste, prejdeme Sklené Teplice a tesne za obcou je odbočka doprava na Repište.  Odbočíme a pokračujeme stále rovno, až do Repišťa. V obci odbočíme na prvej križovatke ostro vľavo a prídeme k miestu, ktoré by sme mohli nazvať námestie. Je tam Jednota, kostol, otáčajú sa tu autobusy a dá sa tu zaparkovať. Ak si chceme ušetriť cestu, pokračujeme autom rovno do strmého kopca (po ľavej ruke vidíme studňu), až kým nevyjdeme von z dediny. Pred sebou uvidíme dvojkríž na malom vŕšku. Auto sa dá nechať pod vŕškom.
Prístupnosť / náročnosť / terén:
Ak parkujeme až pod vŕškom s dvojkrížom, máme hneď na začiatok dve možnosti: Môžeme pokračovať po lesnej ceste po žltej turistickej značke, alebo si vyjsť na vŕšok s dvojkrížom, a potom zbehnúť dole druhou stranou a pripojiť sa k lesnej ceste. Potom pokračujeme po žltej značke, ktorá nás prevedie cez les na lúku. Tam začne mierne stúpanie k lesu. V lese je stúpanie čoraz strmšie, až nakoniec skončí a my začíname traverz Zlatého vrchu. Stále kráčame po širokej lesnej ceste. Terén je zvyčajne výborne schodný, zvládol by to aj terénny kočík. Po dažďoch tam býva veľa hlbokých mlák a blata, niekedy treba obchádzať cez les.
V jednom bode prídeme k miestu, kde cez cestu preteká voda. Pravdepodobne je tam niekde pramienok. Kúsok za týmto miestom je na pravo v krovinách pri ceste priesek, cez ktorý sa dá vyjsť na lúky. Hneď od začiatku vidno vykrývač, ku ktorému sa chceme dostať. Môžeme samozrejme pokračovať pekne rovno po ceste po žltej a na Zlatý vrch sa dostať okolo. To by ale znamenalo prejsť okolo usadlosti, kde sú občas pustené psy a nie je to veľmi príjemné. Preto vždy volíme strmšiu, kratšiu cestu priamo hore.
 
Trasa má necelé 4 kilometre (len tam), prevýšenie je asi 320m.
Pre deti:
Cez leto rastú popri ceste maliny, lieskovce a jahody. Pod lesom rastú hríby. Na lúkach pod Zlatým vrchom sa pasú kravičky a ovečky.  
Je to vcelku nenáročná, mini-túra pre malých turistov.
Poplatky, vstupné, otváracie hodiny:
Žiadne.









 Autor: tikaka




Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *