30. december 2012
Nehorázna zima bola. A všade ľad. Všetko zamrznuté, namrznuté, omrznuté. Ako uprostred zimy býva. Škriabali sme sa hore do strmého svahu a zabárali sme sa do hlbokého snehu. Padali sme a znova sme vstávali, šmýkali sme sa, padali sme a strácali sme nádej že ten kopec má koniec.
Hore brehom…
Bolo mi takmer jasné, že dnes nedôjdeme až hore. Nečakali sme takýto nemilosrdný terén a nemalo by zmysel vysiliť deti do odpadnutia len preto, aby sme splnili pôvodný plán. Okrem toho, čakala nás ešte cesta dole. Dole namrznutým, hlbokým snehom. Dole strminou plnou kameňov a ľadu. Radšej som na to nemyslela. Povedala som si, že nejako bude a pokračovali sme ďalej. Pomaly a bolestivo. Deťom dochádzala sila. Na Alžbetinej skale som sa im snažila vysvetliť, že sa môžeme otočiť a ísť späť. Že je to v poriadku. Že sa nikto nebude hnevať. Potom som to skúšala ešte niekoľko krát. Povedali, že idú ďalej. Sľúbili sme im slnko a lúky, chceli slnko a lúky. To znamenalo dostať sa aspoň nad úroveň lesa. Keď už sme naozaj nevládali, vyslali sme Mirka-vtáčika, aby vyletel nad vrcholce stromov (alebo aspoň bežal dopredu po ceste) a zistil, ako je to ešte ďaleko. Vrátil sa o chvíľu s dobrou správou, že je to už len kúsok. Už len kúsok a sme vonku z lesa!
Alžbetina skala
Došli sme na Kremnický štós. Les pominul a pred nami sa rozprestrela šíra biela planina po ktorej sa preháňal ľadový vietor. Kremnický Štít (náš pôvodný cieľ) sa dvíhal neďaleko pred nami. Keby sme nemali vedľa seba dvoch unavených človiečikov, čakala by nás už len nádherná, dych berúca, nezabudnuteľná prechádzka po zvlnenom snežnom poli – odmena za ten strašný kopec cez les. Rozhodli sme sa nepokračovať. Pre nás by to bol asi zážitok, pre deti však istý kolaps. Ešteže sa mená Kremnický štít a Kremnický štós podobajú a detičky si vôbec nevšimli, že nie sme tam, kde sme chceli byť. Všetci sme boli spokojní.
Na Kremnickom štóse je korytové napájadlo pre dobytok, kde sa zachytáva voda z prameňa. Voda vytekala a zamŕzala v korytách, pretekala, zdobila okraje cencúľmi a ľadovými hrudami. Zjedli sme čokoládu a perníky a deti to zajedli cencúľom. Chvíľu sa pohrali s ľadom a mrznúcou vodou, až kým nemali premočené rukavice. Vymenili sme rukavice, dopili čaj z termosky a vydali sme sa na cestu späť.
Dolu brehom…
Cesta späť bola veľmi pestrá a nečakane rýchla. Nasadli sme na boby a fujazdili sme dole strmým svahom. Na ľade sa ťažko brzdilo a čakala som, kedy boby prasknú na nejakom vytŕčajúcom kameni, keď nestihnem spomaliť, alebo ho obísť. Niekedy sa nedalo inak, a musela som to pustiť cez zamrznutý sneh a dúfať, že sa trafím na tamten zasnežený peň ktorý ma zastaví. Zojka sa bála a Benjamín sa smial. Podľa očakávania – povaha sa nezaprie. Nakoniec som si už od brzdenia necítila nohy a museli sme ísť chvíľu peši. Zoja neprotestovala. Obaja rýchlo pochopili, ako treba schádzať dole zasneženým kopcom a išlo nám to jedna radosť. Dokonca ich to začalo tešiť a boli veľmi hrdí, že pri tom nepotrebujú našu pomoc. Únava sa záhadne vytratila. Asi im naskočili záložné baterky.
Nad lesom
Striedavo pešibusom a bobybusom sme sa dostali až k železničnej trati. Deti natešené a my prekvapení, že sme to opäť nejako zvládli a že to nakoniec všetko dobre skončilo. Kráčali sme popri trati smerom ku kremnickej stanici. Detičky boli fascinované koľajnicami a výhybkami, semafórmi a stĺpmi…ale hlavne koľajnicami. Ohmatávali ich s takmer posvätnou úctou. Každú chvíľu sa zastavili a pozorne sa zahľadeli raz na jednu, raz na druhú stranu. Ticho stáli a počúvali. Čakali, či pôjde vlak. Vlak nešiel, ale to im neubralo na radosti.
A nakoniec
Ostáva mi len podeliť sa s výrokom tohto dňa. Zojka sa odrazu zastavila na sivobielom ľade medzi brezami, pokývala hlavou, pozrela mi vážne do očí a povedala: „Zvláštne je to… Zvláštne! Tento svet okolo..Hm…“ A pobrala sa zamyslene ďalej. Znelo to trochu divne z úst niekoho, kto má sotva 4 roky, ale povedala niečo, nad čím som rozmýšľala väčšinu dnešného výletu. Svet je zvláštny, pretože ľudia sú zvláštni. Robíme čudné, veľakrát nevysvetliteľné veci. Napadlo mi to vtedy, keď sme sa štverali do klzkej strechy a trápili sa v tej zime, miesto toho, aby sme robili niečo príjemnejšie, jednoduchšie a hlavne bez rizika omrzlín. Všetci štyria sme sa dobrovoľne lopotili v zimnom lese, aby sme mohli uvidieť nejaké slnko a nejaké lúky a nejaké kopce. Nedáva to veľmi zmysel, že? „Zvláštne je to… Zvláštne! Tento svet okolo..Hm…“
| Ako sa tam dostať: |
| Prídeme do Kremnice a odbočíme na železničnú stanicu. Ideme hore po úzkej ceste, neustále sledujeme šípky, ktoré nás dovedú ku stanici. Je to veľmi dobre značené. Auto necháme pri stanici a vydáme sa vľavo po trati, až kým nenarazíme na žltú značku, ktorá trať križuje asi 250-300 metrov od stanice. Ďalej sa už držíme žltej turistickej značky, ktorá nás dovedie na Kremnický štós. Žltá značka začína už dole v meste pri autobusovej stanici. |
| Prístupnosť / náročnosť / terén: |
| Hneď po opustení železničnej trate vojdeme do lesa a začneme strmo stúpať. Stúpanie pokračuje v podstate až po Kremnický štós. Ide sa lesným chodníkom. Po prvom strmom kopci sa napojíme na zaujímavý náučný chodník Zelená cesta pri tabuli č. 5 – Vajanka a končíme pri tabuli č.7 – Kremnický štós. Náučný chodník sa tu odpája od žltej (ktorá pokračuje na Kremnický štít) a stáča sa po čase späť ku Kremnici. Prevýšenie od stanice po Štós je asi 350 metrov. |
| Pre deti: |
| No.. V období bez snehu to možno nie je až tak náročné, ako sa mi to zdalo teraz. Na druhej strane, v období bez snehu nie je možnosť spustiť sa väčšiu časť cesty dole na sánkach a treba to poctivo odšlapať. Na trase samozrejme žiadne atrakcie špeciálne pre deti nie sú. Vyhliadka z Alžbetinej skaly aj z Kremnického štósu je krásna, ale neviem, či to nejaké dieťa zaujme. Našim sa veľmi páčilo. |
| Poplatky, vstupné, otváracie hodiny: |
| Žiadne. |
Autor: tikaka
