Štyri dni cesty do Stöđvarfjörđuru

1. august 2014

 

Žiar nad Hronom – Praha (1. deň cesty)

Trochu smutní sme zavreli náš byt a popriali sme veľa šťastia trom bocianikom pod našimi oknami. Tento rok ich neuvidíme učiť sa lietať. Sadli sme do auta a začali sme našu cestu do Prahy, kde sme mali dohodnutý nocľah u mojej milovanej sestry. Cesta do Prahy nie je ničím zaujímavá: diaľnica do Bratislavy, cez Záhorie a potom diaľnica do Prahy.

Moja zlatá maminka nám pripravila na cestu úžasné, voňavé, sýte, dobré jedlo, aké nevie uvariť nikto iný. Môj zlatý tata nás tam odviezol. O tretej sme už boli v Prahe. Naivne sme si mysleli, že deti uspíme skoro, ale kdeže! Myslím, že Mirko nakoniec zaspal skôr, ako ony.

 

 

Praha – Reykjavík (2. deň cesty)

Vstávali sme do tmy. Benjamínko aj Zojka milujú vstávanie do tmy. Ja tiež. Vždy to znamená, že niekam ideme a od prvého pípnutia budíka cítim nadšenie a jemnú nervozitu.

Na letisko v Prahe sme prišli akurát na to, aby sme si vystáli dlhú radu na check-ine a všetko stihli.
Zojke sa nepáčila bezpečnostná kontrola. Predsa len – ľudia sa tu veľmi neusmievajú.
„Kedy už budeme v tom lietadle!?“ sme počuli asi 29-krát, keď sme čakali na trochu oneskorený odlet do Kodane.
Let: Praha – Kodaň. Ani sme nevedeli ako a pristávali sme.
5-hodinové čakanie na ďalšie lietadlo.
Zo tri krát sme obehli letisko…a hypnotizovali tabuľu, aby na nej čo najskôr naskočil náš let do Reykjavíku.
Ďalšia bezpečnostná kontrola, tentoraz s veľmi unavenými bezpečákmi.
Duty-free zóna prepchatá ľuďmi a vozíkmi.
Zúfalé hľadanie nejakého jedla s aspoň minimálnou výživovou hodnotou (nech deti nie sú celý deň na sladkostiach).
Let: Kodaň – Reykjavík. 3 a pol hodiny vo vzduchu. Na palube bolo veľa detí a veľa hluku. Zoja aj Beny si chvíľu pospali. Chvíľu pozerali film. Jedli. Sedeli. Pozerali na mraky a na more.
 

1bcesta
 

Pristáli sme na daždivý Island. Z organizácie Worldwide Friends nám sľúbili, že nás vyzdvihnú na letisku, ale nikde nikoho. Sadli sme si a čakali sme. Stále nič. Zavolali sme. „Vy už ste tu? No to je výborné!“ ozvalo sa v telefóne. „Tak sa odvezte autobusom do Reykjavíku, tam vás vyzdvihneme.“ Odviezli sme sa autobusom do Reykjavíku a tam nás vyzdvihli. Odviezli nás do maličkého domčeka v Starom prístave. Vraj to bol jeden z prvých domov v meste. Napratali sme sa do malilinkej izby s 3 matracmi a 1 posteľou, osprchovali sme sa v sírovej vode v spoločnosti tučného pavúka a šli sme spať po 18 hodinách cestovania.

 

 

 

 

Reykjavík – Vík (3. deň cesty)

Deti sa zobudili presne o 3-tej hodine ráno islandského času. Na Slovensku by mali 5 hodín ráno a bol by čas vstávania. Presvedčila som ich, aby ešte na chvíľu spali. „Ešte nezačína ráno?“ spýtala sa Zojka. „Nie, ešte je noc.“ „Ale veď už je svetlo!“ oponoval Beny. „Tu teraz bude stále svetlo. Spite ešte!

Keď prišlo naozajstné ráno, šli sme sa prejsť do prístavu. Hneď pri domčeku sme našli parádne námornícke detské ihrisko, ktoré by pravdepodobne nebolo podľa bezpečnostných predpisov EU, ale bolo úplne skvelé, kreatívne a pekné. O 9 prišiel náš nový „šéf“ a povedal, že o 10:30 odchádzame. Ešteže sme sa hneď išli baliť a pripravovať, pretože o 10:00 už stál minibus pred domčekom. Pomaly začíname chápať, že čas tu veľa neznamená a „Zavolám o 5 minút“ znamená niečo ako „Zavolaj mi o 2 hodiny“ a  „Ostanete tu zopár dní“ môže znamenať napríklad „Zajtra ráno odchádzate“.

Do minibusu nastúpili 12 dobrovoľníci, ktorí cestovali tým istým smerom ako my a začala sa dlhá, zaujímavá cesta po južnom pobreží Islandu. Zaujímalo by ma, koľko je na Islande vodopádov. My sme ich minuli stovky. Malých, veľkých, obrovských, kaskádovitých, zložených, vejárovitých, hučiacich, bielych aj hnedých. Po dvoch hodinách v minibuse sme zastavili pri jednom z nich – Seljalandsfosse. Je to jeden z veeeľmi známych vodopádov pod ktorý sa dá ísť. Druhý vodopád, pri ktorom sme stáli – Skógarfoss bol zas klasický, obrovský vodopád, padajúci z 60 metrovej výšky. Pri obidvoch vodopádoch sme sa premočili (pretože je zábava nechať sa premočiť kvapôčkami z vodopádu). Pri obidvoch vodopádoch bolo množstvo ľudí.

 

2lcesta

 

Ďalšie dve zastávky boli na čiernych pieskových plážach v okolí Víku. Čierne pláže! Deti zjašené od radosti. „Poďme bližšie k oceánu!“ hovorí mi môj jediný syn. „Ale oceán je nebezpečný. Vlny sú vysoké. Mohli by ťa stiahnuť,“ poviem mu na to. A môj jediný syn už nič nehovorí, drží ma za ruku a ťahá ma k vlnám. A ja ho nepúšťam bližšie. Ostali sme zo desať metrov od línie príboja, keď tu zrazu prišla veľká vlna a rozbehla sa k nám. Už sme nemohli ujsť, dokonca som ani Benjamínka na ruky zdvihnúť nestihla a už bol skoro po pás v morskej vode…a jačal od strachu. Trochu sme si postáli, aby nám za chôdze nepodrazilo nohy a pratali sme sa preč. Pohorky plné vody a čierneho piesku, nohavice a ponožky premočené. Benjamínko plakal a plakal. Potom prestal plakať, utrel si slzy, zadíval sa na vlny a hovorí: „Oceán je nebezpečný. Mohol by ma stiahnuť.“ Tak. Myslím, že toto si zapamätá navždy.

Vo Víku sme spali v školskej telocvični. Sprchovali sme sa v neďalekej plavárni. Niektoré naše spolucestujúce sa otočili na opätku, keď zistili, že sú to otvorené sprchy, kde sa všetci musia sprchovať nahí (ženy a muži zvlášť samozrejme). Bolo 8 hodín večer a večera sa ešte len robila. Za celý deň sme jedli kúsok bieleho chleba a jablko. Večera voňala. Deti sa hrali s chlapcom zo Španielska. Hádzali si pingpongovú loptičku a behali po telocvični, kde mali všetci rozložené spacáky. Aspoň mali čo robiť a stále sa nepýtali, kedy už budeme jesť.

Uprostred večere nám jeden modrooký Islanďan ponúkol, že ak chceme, zavedie nás pozrieť sa na papuchalky. Keby nebolo pol desiatej večer a nepadali by sme od únavy, hneď by sme išli. My sme však pomohli spratať zo stola, pozdravili sme slnko na oblohe a šli sme spať. Benjamín na svojom matraci zaspal za necelú minútu…kým sme sa s Mirkom stihli prezliecť do pyžama.

 

 

 

 

Vík – Stöđvarfjörđur (4. deň cesty)

Donútili sme deti spať aspoň do 7-mej. Biorytmus nepustí, budili sa už od skorého rána. Odchod mal byť o 10-tej, len sa akosi posunul na 11-tu. Väčšina ľudí mala na všetko dosť času a nejaký časový limit ich vôbec nestresoval. Náš sympatický, bielovlasý šofér už nervózne chodil okolo minibusu a najradšej by nás tam všetkých nahádzal a fujazdil preč. Keď sme už konečne vyrazili z Víku, šofér sa očividne snažil dohnať zameškaný čas (to ešte nevedel, čo ho čaká) a predbiehal všetky autá na ceste. Myslím, že nás po celú cestu nepredbehlo ani jediné auto a to sme boli minibus s veľkým prívesom! Šofér klopil zákruty a neobťažoval sa spomaliť ani keď sa normálna cesta zmenila na štrkovú.

Po pár hodinách sme zastavili pri ľadovci Skaftafellsjökull. „Stretneme sa tu o 60 minút,“ znel pokyn. Vyrazili sme teda na krátku prechádzku k ľadovcu pomedzi ružové vresy, drobné kríky a hrbolčeky machov. Zo skál nad nami stekala voda. Vietor fúkal a slnko pálilo. Pri ľadovci sme ostali iba chvíľu, aby sme stihli cestu späť. K minibusu sme prišli neskoro, a napriek tomu sme boli prví. Bez naťahovania napíšem, že sme sa schádzali večnosť a odchádzali sme o takmer hodinu neskôr, než bolo dohodnuté. Šofér musel veľmi trpieť.

 

3ncesta

 

Ďalšia zastávka bola opäť ľadovcová. Kusy ľadu plávali okolo nás, spolu s tuleňmi a okolo škriekali čajky. Modré, sivé, biele a priesvitné ľadovce vytŕčali z vody, občas sa posunuli, občas sa prevalili. Deti oblizovali ľadovec a počítali tulenie hlavy.

Potom sme nasadli a šli sme bez prestávky až do Stöđvarfjörđuru. Mali sme mať ešte ďalšie 2 zastávky, ale šofér bol nešťastný, nervózny a zastávky zrušil. Ani sa mu nečudujem. Popravde mi to vôbec nevadilo. Po 4 dňoch v rôznych dopravných prostriedkoch som bola uťahaná, zbitá, pálili ma oči a jediné čo som chcela bola posteľ alebo matrac alebo hocičo na čo sa dá ľahnúť a nebude sa to hýbať, triasť ani vrčať. Keď sme dorazili do nášho nového prechodného domova, bolo možno 8 hodín večer. Deti už fungovali na zálohu svojich záložných bateriek. Celý deň nejedli (ak sa neráta kus chleba, jablko a banán). Nanosili sme všetku svoju batožinu do izby s tmavomodrými stenami, s výhľadom na oceán a špicaté hory na druhej strane fjordu. Izba bola extrémne špinavá a matrace boli tiež špinavé. Také špinavé, že by som si na ne ani nesadla. Nedalo sa nič robiť. Izbu sme vyzametali, niekde v sklade sme našli relatívne čisté obliečky a zakryli sme nimi špinavé matrace. Všade okolo chodili ľudia, všade bol hluk, buchot, hudba a vôňa jedla. Nepamätám si, ako sme sa nakoniec dostali do postele a nepamätám si ani tú hodinu pred tým. Som veľmi rada, že sme to zvládli, a že už nikam nemusíme ísť. Aspoň na pár dní.

 

 

 

 

Autor: tikaka

 

 

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *