Nerozmyslíte si to?

23. júl 2014

 

Keď sme začali ľudí v našom najbližšom okolí informovať o tom, že na čas odchádzame, mali sme možnosť pozorovať rôzne reakcie. Na naše prekvapenie jednoznačne prevažovali tie dobroprajné, podporné, chápavé a nadšené. Bolo však aj zopár zaujímavých, zamyslenia-hodných, viac či menej vyčítavých, zhrozených a ustarostených reakcií. Tu sú tie najčastejšie:

 

 

> Prečo?! a načo?! chcete urobiť takú divnú vec a ísť niekam, keď ani neviete kam!

O najzásadnejších dôvodoch som už písala. Ak to niekomu nestačí, zoberte si to takto: Ak by sme všetci odnepamäti  vždy iba nehybne a pokojne ostali tam kde sme LEN preto, že nám vlastne nič nechýba (máme čo jesť, máme kde spať), žili by sme dnes v celkom inom, veľmi smutnom a tragickom svete. Ja nedokážem nehybne a pokojne ostať kde som. Taká som. Stále si musím niečo vymýšľať, aby som mala pocit, že sa učím a že rastiem.

 

 

> Je dosť nezodpovedné niečo takéto urobiť v dnešných časoch, keď je taká zlá doba!

Kedy bude dobrá doba? Kedy bude ten správny čas? Kedy bude lepšie a nebude to vyzerať tak nezodpovedne? Kedysi ľudia cestovať nemohli. Teraz už cestovať môžu a tak sme si zavolali na pomoc ďalšieho strašiaka zvaného „zlá doba“. Nikto presne nevie, čo to znamená, ale predkladám že sa tým myslí už niekoľko rokov prítomná ekonomicko-hospodárska kríza, vysoká nezamestnanosť, dobro vytrácajúce sa z niektorých ľudí, nechutná a neprehľadná politická situácia a situácia v našom zákonodarstve, agresívni šoféri na cestách, očkovanie ktoré nás vraj určite zabije, frustrovaná obsluha v reštauráciách, arogantní doktori a kopec iných, masívne medializovaných a do nepríčetnosti nafukovaných vecí.

Doba je zlá! Svet je zlý! Takže sa vráťme k mojej pôvodnej otázke: Kedy sa očakáva zlepšenie? Máme sedieť doma a tichučko čakať, že všetko sa zlepší samé od seba? Máme čakať, až niekto mienkotvorný zrazu vyhlási: „Doba je dobrá! Tešte sa zo života! Naplňte svoj život tým, čo vás baví!!!“ ? Nie, ďakujem. Na to nemám trpezlivosť, ani povahu.

 

 

> Deti musia chodiť do škôlky (a neskôr do školy), aby si zvykli na kolektív
a socializovali sa!

Viete, že z tejto poznámky mi je už naozaj zle? Hlavne preto, že zvyčajne príde od ľudí, ktorí netušia čo slovo „socializácia“ naozaj znamená. Socializácia = proces postupného začleňovania jedinca do spoločnosti. Čiže nie do vekovo homogénneho 25-členného kolektívu pod kontrolou nejakej pani, ale do spoločnosti! To znamená, že dieťa nepotrebuje škôlku (a v podstate ani školu) na to, aby sa socializovalo. Stačí keď aktívne žije v spoločnosti, ktorá ho obklopuje a prirodzene sa tak učí všetko, čo pre život v danej spoločnosti potrebuje.

A zvyknúť si na kolektív? Ani 1000 hodín v školskom kolektíve z vás nespraví šarmantného extroverta a tímového hráča, ak ste raz hĺbavý, individualistický introvert. Ani 10 000 hodín v školskom kolektíve vám nepomôže pochopiť čudesnú skupinovú dynamiku založenú na vzájomnej nevraživosti, súťaživosti, umelom hodnotení a neprirodzenej, výhradne vekovej separácii, ak od prvej do poslednej minúty cítite, aké scestné a nenormálne to celé je. V tom prípade „zvyknúť si na kolektív“ znamená „snažiť sa prežiť a čo najrýchlejšie ujsť“. Toľko vlastná skúsenosť. Bola som odľud ako dieťa a som odľud doteraz, aj po 1+8+4 rokoch v školských zariadeniach. Myslím, že ak sa tomuto nejaké dieťa na pár rokov vyhne, o nič nepríde.

 

kckzj

 

 

> Deti cestovanie a neustála zmena len zbytočne zaťažuje a aj tak si to nebudú pamätať!

Čo myslíte: Budú si naše deti pamätať všetky prechádzky do parku? Budú si pamätať, ako sme im čítali rozprávky? Budú si pamätať, ako sme spolu vždy pred Vianocami robili koláčiky? Budú si pamätať všetky tie pohladenia a objatia? Budú si pamätať, že sme ich vzali do zoo alebo na detské divadielko? Budú si pamätať ako sme im donekonečna stavali vežičky z kociek aby ich mohli búrať? Ako sme s nimi tancovali Kolo kolo mlynské?

Budú? Nebudú. A aj tak to robíme! Prečo? Pretože vieme, že ich to rozvíja. Vieme, že tým tvoríme základ pre všetko čo príde v nasledujúcich rokoch ich života. Pretože vieme, že je to pre nich dobré a každý jeden zážitok a každá jedna skúsenosť sú dôležitým kameňom v základoch, na ktorých budú stáť celý život (na tomto mieste sa hlboko skláňam pred mojimi rodičmi a ďakujem im, že je dnes zo mňa to, čo je).

Koľkí z tých, ktorí tvrdia, že cestovanie deti zaťažuje si to vyskúšali aspoň s vlastnými deťmi? My sme zatiaľ tiež nevyskúšali a nie je môj štýl teoretizovať a dohadovať sa. Vyskúšame a o rok si povieme.

 

 

> Myslíte aj na budúcnosť? .. a nebojíte sa, že potom nenájdete prácu, keď sa teraz tej
svojej dobrovoľne vzdáte?

Áno, myslíme na budúcnosť. Tak, ako väčšina ľudí, ktorí majú deti. A áno, sme si vedomí toho, že môže nastať situácia, že ostaneme bez práce. Ale viete čo? Bez práce môžeme ostať zo dňa na deň aj zajtra (už sme to obaja zažili). Čo potom? Keby sme dovolili strachu aby nás neustále paralyzoval, nikam by sme sa nedostali. Keby sme sa stále iba báli toho, že možno niečo príde, alebo že možno niečo nebude, alebo že sa možno niečo nepodarí, o chvíľu by z nás boli len paranoidné, bezduché prízraky. Na čo by to bolo dobré? Komu by sme tým pomohli? Sebe určite nie.

 

 

> Z čoho chcete žiť? A naozaj ste tak naivní, že si myslíte, že dokážete vyžiť bez príjmu?

Nie sme neobmedzene bohatí. Nevyhrali sme lotériu. Nezdedili sme milióny. Nemáme sponzorov. Sme celkom obyčajní pracujúci ľudia. Život je otázkou priorít. Našou prioritou za posledných 29 mesiacov bolo našetriť si na tento “výlet”.

Nie, zďaleka nemáme našetrené toľko, aby sme mohli neobmedzene cestovať. Dúfame, že nájdeme príležitostnú prácu po ceste. Dúfame, že nájdeme príležitostnú prácu cez internet.

Nie sme naivní, sme optimistickí. To je rozdiel.



 Autor: tikaka




Komentáre:

  1. Citam a citam, sedim v kancelarii a chce sa mi odtialto utiect, mam rozne emocie. Posielam tieto clanky manzelke ktora sedi doma s nasim 8mesacnym synom, “kradnem” citaty a vyroky a davam si ich na Facebook. A popri tom vsetkom mam pocit ze tu pisete presne o nasich snoch, predstavach a planoch.. Tento vikend sme boli za Bratom v Ceskych Budejovicicach, navstivili sme Cesky Krumlov, lodkou sme presli Jazero pri Lipne. Spali sme na zemi v prazdnej izbe na matracoch, vlastnorucne sme si robili jedlo a prichadzali domov unaveni.. cesta bola chvilami narocna, dlha, unavna hlavne s malym Tobiaskom, ale na druhej strane krasna, zaujimava, plna emocii, Slnecna, zelena a ocarujuca. :) Nepotrebujeme 4* hotel s all inclusive, nepotrebujem luxusny apartman, staci malo a pritom clovek ziska tak vela. A toto je len nas zaciatok. Sice my skor dostavame negativne reakcie ak spomenieme ze najradsej by sme zili na Novom Zelande na farme, ale neprestavame snivat. Citim naplnenie ked mozem malemu hovoritkde sme, co vidime,a ko sa to vola a pod. Citim ze nasa cesta len zacina. Ano bojim sa aj ja o pracu, o zivobitie. Ale neviem sa uspokojit s ym ze byvame v Bratislave, aj ked aspon na kraji pri jazere a lese. Chce to viac, mame na viac, na spoznavanie sveta okolo nas.. :) Pekny den. David & Miška & Tobias

    • Prajem vám, aby ste našli odvahu robiť to, čo chcete robiť. Aby ste našli silu dať sebe a svojmu synovi to, čo potrebujete a to, po čom túžite. Sny si treba plniť, lebo samé sa nesplnia. Musíme si ich splniť sami. A my sme zároveň jediní, ktorí to dokážu.

      Veľa lásky, dobrých ľudí, zdravia a zaujímavých dní vám želáme! tikaka a orim

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *