31. december 2012
Keď už je tá zima, prečo neskúsiť napríklad také lyžovanie? Zimné športy nie sú naše najobľúbenejšie ale to ešte neznamená, že k nim nepripustíme naše deti. To by predsa len bolo sebecké a trochu nefér, nie? Najmä keď máme nadšeného deda Ivana, ktorý ich rád lyžovať naučí.
Deti to bavilo už minulý rok. Až tak veľmi, že potom “lyžovali“ celé leto po byte a každému na požiadanie ukazovali, ako oni skrčia kolienka a spustia sa dole svahom. Skúsili sme Donovaly, aj Selce a aj Šachtičky, ale najviac sa nám páči na Krahuliach. Na Krahuliach je príjemná atmosféra, sympatický personál a krásna príroda. Svah určený pre deti je mierny, bezpečne oddelený od zjazdoviek plných pološialených samovrahov, ale zároveň nie je úplne izolovaný a decká sa môžu dívať na to, ako lyžujú ozajstní, veľkí lyžiari. Myslím, že takého Benjamína baví dívanie sa viac než lyžovanie samotné. Fascinujú ho vleky, ratraky, snežné skútre, snowboardisti, lyžiarski inštruktori a blonďavé lyžiarky. Keby sme ho nechali, stál by na kopci celý deň, díval by sa a usmieval.
Detský svah na Krahuliach (a možno aj v iných lyžiarskych strediskách, neviem posúdiť) je výnimočné miesto. Prečo? Cudzí ľudia sa tam navzájom nehodnotia, neobzerajú a neposudzujú. A dokonca ani nehodnotia a neporovnávajú svoje deti s inými. Každý sa venuje tomu svojmu. Rodič dieťaťu, starý rodič vnúčikovi, inštruktor žiakovi. Keď sa človek na chvíľu zadíva na svah, uvidí množstvo mikrosvetov, ktoré fungujú samy pre seba, pohrúžené do seba, všetky sústredené na tú istú činnosť. Je to veľmi harmonické. Narušiteľov harmónie je málo a systém ich neprijme: takíto ľudia sa tam zvyčajne necítia dobre a rýchlo odídu. A možno to tak nie je vždy, len my sme mali šťastie…
Autor: tikaka
