Jánošíkove diery

5. september 2013

 

 

Jánošíkove diery sa nachádzajú v národnom parku Malá Fatra. Vchádza sa do nich od Bieleho Potoka pri Terchovej. Je to jedna z tých turisticky známych lokalít, kde v sezóne musíme byť pripravení na zástupy ľudí, dlhé čakanie a pomalý postup vpred. Musíme byť pripravení na to, že niektorí ľudia si krátia čas fajčením a zamorovaním celej tiesňavy dymom, niektorí si ho krátia popíjaním piva a iného alkoholu, čo následne spomaľuje ich pohyb a robí z nich potenciálne nebezpečné telesá.

 

Do Dier chodia najrôznejší ľudia, rôznej úrovne výkonnosti a zdatnosti. Môžeme očakávať napríklad aj starších ľudí s paličkou, o ktorých by ste nikdy nepovedali, že sa sem vydajú. Uvidíme turistov – rýchlobežcov, skupiny mládežníkov, skupiny dôchodcov, tetušky v balerínach, nadšené deti, znechutené a oči prevracajúce deti, psov (naozaj by ma zaujímalo, ako prejdú rebríky), fotografov, rodiny, školské výlety, a aj takých, čo sú v Jánošíkových dierach prvý krát a ešte ráno si mysleli, že idú do divokej, pustej prírody. Tento pestrofarebný mix ľudí sa pritom musí zmestiť do úzkej doliny, medzi dve strmé skaly odkiaľ niet úniku a úspešne to zvládnuť.

 

 

Robili sme všetko pre to, aby sme sa tejto pestrofarebnosti vyhli. Niekomu to nevadí, nám to vadí. Vybrali sme si pracovný deň, s neistým vývojom počasia, počas školského roka. Vstali sme za tmy, z domu sme vyrazili za tmy a na svitaní sme už boli na polceste k Terchovej. Zobrali sme so sebou aj kamarátku Danku, vďaka ktorej sme mali počas výletu o polovicu práce menej než zvyčajne…ale o tom až neskôr.

 

Jánošíkove diery sú vlastne tri tiesňavy: Dolné a Nové diery, ktoré sa spájajú do Horných dier. Z Bieleho Potoka sme sa cez niekoľko mostíkov za krátko dostali k miestu, kde začínajú Dolné a Nové diery. Zvyčajne sa chodí hore Novými dierami a dole Dolnými dierami. Kto chce, môže po prejdení Nových dier pokračovať ďalej do Horných dier, a potom sa okruhom vrátiť k Dolným dieram. Na mapkách nového (obnovený v r. 2013) náučného chodníka sú naznačené jednosmerky vo všetkých Dierach (Dolných, Nových aj Horných), ale nikde sme nevideli nijaký striktný príkaz alebo zákaz. Možno je to skôr odporúčanie.

 

 

Deti boli na rebríky, mostíky, lávky a laná pripravené. Tešili sa už týždne dopredu a dali do toho všetko. Ako vždy. A ja som, ako vždy, radšej nemyslela na to, čo by sa stalo, keby sa pustili, keby sa im šmyklo, keby si nevšimli tú dieru, keby zabudli, že práve stoja na pol metra širokej lávke nad vodopádom a rozbehli sa do prázdna. Nakoniec mi neostávalo nič iné, len sa prestať o nich strachovať a začať im veriť. Hneď mi bolo lepšie.

 

Vody bolo tak akurát na to, aby sme zažili aj nejaké vodopády a adrenalín z obchádzania perejí po mokrej skale. Nemuseli sme sa však brodiť cez prúdy valiace sa cez mostíky. Tak isto, náš plán vyšiel a ľudí sme stretli len niekoľko, ak nerátam za autobus školákov, ktorí okolo nás prebehli ku koncu Horných dier.

 

 

Zojke a Benjamínovi ústa išli ako zvyčajne, ale tentoraz sme mali pomocníčku – už spomínanú Danku. Deti si ju okamžite zobrali za svoju a nepustili ju z ruky od začiatku až do konca výletu. Striedali sa pri nej – raz jeden, raz druhý. Dieťa ktoré práve nešlo s Dankou, muselo ísť so mnou, čo sa takmer rovnalo trestu 🙂 . Čo z toho vyplývalo pre mňa s Mirkom? Mali sme pohodový výlet, kde sme sa museli starať vždy len o jedno dieťa, odpovedať len jednému dieťaťu a dávať pozor len na jedno dieťa naraz. S odstupom času neviem povedať, či sa deťom na tomto výlete viac páčili rebríky a vodopády alebo Danka.

 

Jánošíkove diery sú nádherné miesto. Keby som bola skvelý fotograf, tak ich nafotím a miesto týchto riadkov by tu boli iba obrázky. Keď sa dobre pozrieme, naozaj tu nájdeme aj kúsok divokej, silnej, čistej prírody. Sedí tam, schovaná za záclonou vody, v tieni papradia i v štrbinách skál. Dúfa, že ju nezničíme úplne a necháme jej aspoň srdce.

 

 

 

Ako sa tam dostať:
Do Jánošíkových Dier sa dá dostať niekoľkými spôsobmi. My sme zvolili ten najrýchlejší a najjednoduchší – z Bieleho Potoka. Biely Potok nájdeme na východ od Terchovej. Auto môžeme zaparkovať na parkovisku pri ceste, blízko hotela Diery.
Prístupnosť / náročnosť / terén:
Od hotela Diery pôjdeme po modrej značke popri potoku, cez niekoľko mostíkov a lávok, cez lúky a riedke lesy, po pohodlnom širokom chodníku k Ostrvnému. Tu sme opustili modrú značku a vydali sme sa po žltej cez Nové diery.
V Nových dierach ideme najprv cez kamene a skaly. Čaká nás niekoľko rebríkov, mostíkov a lávok. Zo všetkých troch Dier (ak porovnáme Nové, Dolné a Horné) sa nám zdali najľahšie pre malé deti, najmä preto, že náročný terén a rebríky boli len v úvode. Ďalej sa pokračovalo lesom, po lesnom chodníku.
Cez les prejdeme až do Podžiaru. Odtiaľto sme pokračovali ďalej po modrej značke do Horných Dier. Horné diery sú pre malé dieťa dosť náročné. Zvládnuteľné, ale náročné. Veľa skál, veľa rebríkov, laná, voda… Treba sa sústrediť v podstate bez oddychu a pre metrového človiečika sú niektoré časti fyzicky veľmi namáhavé. Kým sme prišli Pod Pálenicu, mali toho obe deti akurát dosť.
Odtiaľ sme sa zvrtli na zelenú značku v smere na Vrchpodžiar. Chodník vedie cez les a chvíľku aj cez lúky, trochu stúpame, ale najmä klesáme až sa opäť dostaneme späť na Podžiar. Z Podžiaru sa napojíme na modrú značku a vojdeme do Dolných Dier. Zo všetkých troch Dier sú Dolné diery najmenej “orebríkované“ (myslím, že je tam len jeden rebrík). Ide sa po skalách aj lesných chodníkoch, cez mostíky a nakoniec dole jedným rebríkom. To už sme takmer pri Ostrvnom. Od Ostrvného ideme späť k Bielemu Potoku po tej istej ceste, ktorou sme sa sem ráno dostali.
Celá trasa má takmer 8 kilometrov. Celkové stúpanie je okolo 430 m. Dospelý človek to prejde za 2 hodiny 45 minút.
Pre deti:
Jánošíkove diery sú nádherné a vzrušujúce miesto. Je tu veľa rebríkov, mostíkov, skál a všadeprítomnej vody v podobe vodopádov a perejí. Ešte som sa nestretla s nikým, kto by povedal, že sa to ich dieťaťu nepáčilo.
 
Malé (3-4 ročné) dieťa bude postupovať relatívne pomaly. Preto by sme odporúčali návštevu v čase mimo sezóny. Inak budete brzdiť ostatných a oni budú ohrozovať a obmedzovať vás (vaše dieťa) keď ich prestane baviť šmochtať sa za vami tempom škôlkára.
 
Ak práve nie je horúce leto, je dobré mať pre deti rukavice. Obyčajné, tenké, pletené. Aby sa mohli poriadne chytiť ľadových rebríkov a nepustili sa v polke len preto, že si už od zimy necítia ruky.
 
Samozrejmosťou sú poriadne, nepremokavé topánky s dobrou podrážkou.
Poplatky, vstupné, otváracie hodiny:
Žiadne.

 

 

 

Autor: tikaka

 

 

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *