Jankov vŕšok z Uhrovca

11.máj 2013

 

 

Uhrovec je malá dedina pri Bánovciach nad Bebravou, do ktorej sa zosypalo za priehrštie zaujímavostí. A keďže je to dedina naozaj malá, niektoré dopadli na okolité kopce a strážia Uhrovec z hora.
 

Vo vynovenom centre pri krčme sme si prečítali o “Dominantách Uhrovca“: Nachádza sa tu rodný dom Ľudovíta Štúra a Alexandra Dubčeka, Uhrovský hrad, kaštieľ zo 16. storočia, Uhrovské múzeum, kostolík z 13. storočia a samozrejme Jankov vŕšok.

 

 

Na Jankov vŕšok viedli dnes naše kroky. Opustili sme na pár hodín Uhrovec a vydali sme sa po červenej značke. Nechali sme za sebou cintorín, prešli sme lúku a vošli sme do živého lesa.  Bzučal, hučal, štebotal, šumel, pískal, vŕzgal a chripel. Bystrušky, mravce a zlatohlávky sa hmýrili po zemi. Motýle a roje divných múch napĺňali vzduch. Do toho rozprávali stromy a neumlčateľné deti. Chodník viedol stále do kopca. Niekedy les prerušil priesek a nám sa ukázal Uhrovec uložený v dolinke pod nami. Potom zasa les. Onedlho sme vyšli na cestu, stočili sme sa doľava a o chvíľu sme pred sebou uvideli pamätník SNP.

 

 

Jankov vŕšok

Na Jankovom vŕšku by sa dal stráviť celý deň. Všetko závisí od toho, ako veľmi sa chce človek dívať a čo všetko chce vidieť. Keď prichádzame po ceste, prvou dominantou je rozsiahla mohyla postavená na počesť partizánom a vojakom padlým počas povstania. O kus ďalej sú zrekonštruované partizánske bunkre, obrnené vozidlá a ďalší pamätník. Smutné miesto. Okrem toho, deti určite poteší hojdačka a (pre väčšie deti určená) preliezka pred reštauráciou, a tiež koníky na boku budovy reštaurácie a hotela Partizán.

 

 

Pre našu generáciu je to pamätník pradávnej, nám nič nehovoriacej histórie. V škole sme sa naučili pár rokov, mien, naučili sme sa kto bol s kým, kto kedy vyhral a kto čo podpísal. Žiadna emocionálna zaangažovanosť. Masové strieľanie, strach, nesloboda, udávanie medzi členmi rodiny, upaľovanie ľudí zaživa, neistota, bolesť, chudoba, zbrane v rukách detí, tanky ako bežný pohľad, nedôvera – o tom nám nikto nerozprával. Zo školy nás nevzali na povinnú exkurziu aspoň do Kališťa alebo do niektorého z koncentračných táborov. Nedonútili nás pozrieť si zopár naturalistických dokumentov z obdobia vojny. Neprikázali nám prečítať si aspoň dve diela z tohto obdobia. Mali to zakázané? Nebol na to priestor či nálada? Alebo nebola odvaha? A potom sa 14-roční chlapci hrajú “na vojnu“, maskáče sú móda a keď prídeme na miesto ako je napríklad Jankov vŕšok, necítime vôbec, ale naozaj vôbec nič.

 

 

Cesta na Striebornicu

Z Jankovho vŕška sme sa chceli dosať do Striebornice. Striebornica je rekreačná oblasť v hlbokej, zalesnenej doline, na severozápad od Jankovho vŕška. Je to v podstate časť Uhrovca. Bývali tam detské letné tábory, kde sme s Mirkom chodili ako praktikanti a vedúci. Na Jankov vŕšok sa chodievalo na celotáborovú turistiku, priamo cez les po neznačenom lesnom chodníku. Aj keď sme tade naposledy išli pred možno 10 rokmi, trúfali sme si nájsť správnu cestu.

Vošli sme do lesa tam, kde sme z lesa vždy vychádzali. Šli sme chvíľu…a ohrada. Na nej tabuľa: „Zákaz vstupu! Priestor monitorovaný! Ohrozenie života!“ Tak sme to skúsili obísť. Znova ohrada a tabuľa: „Súkromný pozemok. Zákaz vstupu!“ Aha! Takže sa už asi nedá prejsť. Pýtali sme sa aj pána, čo kŕmil koníky, ale ani ten nám nevedel povedať, kade a či vôbec odtiaľ vedie chodník do Striebornice. Chvíľu sme chodili hore-dole po lese a nakoniec sme sa museli zmieriť s tým, že sa do Striebornice nedostaneme.

Našli sme cestičku na starú červenú značku a vykročili sme späť do Uhrovca. Táto červená nie je v mape, ale značenie je vo veľmi dobrom stave, neviem odhadnúť koľko rokov staré. Je kratšia ako nová červená po ktorej sme prišli nahor a vedie celý čas lesom. Ako sa na ňu dostaneme? Prejdeme okolo hotela Partizán, pohladkáme koníky, prejdeme pozdĺž ich ohrady a dostaneme sa k malému kameňolomu na pravo od cesty. Tu na ľavej strane cesty zbadáme úzky chodníček, ktorý padá strmo dole cez les, poza budovu hotela. O chvíľu uvidíme červenú značku, po ktorej budeme pokračovať až do Uhrovca.

 

 

Hoc vôkol stále zúri vietor a búrka…

V lese sa zotmelo. Všetko sa zastavilo a zatíchlo. Aj keď sme cez stromy veľa nevideli, bolo jasné, že sa blíži búrka. Zobrali sme deti na plecia a zrýchlili sme krok. Keď sme vchádzali do Uhrovca, spadli prvé kvapky. Do krčmy v centre sme dobehli za hustého lejaku. Pršalo, fúkalo a hrmelo. Stáli sme na tých 3 metroch betónu kde sa dážď nedostal a pili sme kofolu. Výbornú kofolu. Deti sa usmievali na dážď a my sme zatiaľ slušne poďakovali všetkým svätým, že sme nenašli cestu do Striebornice a nie sme teraz uprostred lesa pritúlení k sebe niekde pod kríkmi.

Ako prišlo, tak odišlo. Slnko zasvietilo na umytý svet, nasadli sme do auta a odviezli sme sa na Striebornicu. Keď už sme tu, musíme sa pozrieť, ako to tam po 10 rokoch vyzerá! Ako som už spomínala, Striebornica je rekreačná oblasť. Sú tam chaty, chatky, víkendové domy a niekoľko veľkokapacitných ubytovacích zariadení. Okrem toho sú tam jazierka plné žubrienok (neskôr žiab 🙂 ), hlboké lesy, potôčik, ohniská aj trávnaté plochy – ihriská. A veľa, veľa, veľa pletiva, ohrád a tabuliek so zákazmi. Pôsobilo to značne stiesňujúco.

 

 

Mala som pocit, že nič nesmieme a musíme dávať pozor kam stúpime, lebo by sme mohli porušiť nejaký zákon. Striebornicu som si pamätala ako miesto, kde príroda je pre všetkých, kde sa cudzie prelína so známym, temné so svetlým, osobné s verejným, tiché s ukričaným. Teraz je tam všetko sterilné, ohradené, prehradené, oddelené a zakázané. Veľmi “dospelácke“.

Tak isto nesúrodo pôsobí stav jednotlivých budov: Niektoré sú čisto nové, ešte lesklé, s neošúpaným lakom. Niektoré sú staronové, zaplátané, namaľované nekonkrétnymi odtieňmi nekonkrétnej farby. A niektoré sa rozpadávajú, majú porozbíjané okná, obité steny, medzi matracmi v ich opustených izbách hniezdia vtáky a z odkvapov im rastú stromy.

Odchádzala som veľmi šťastná z toho, že sme túto peknú dolinu stihli zažiť skôr, než sa tam všetko dostalo do takého stavu, v akom je to dnes.

 

 

Uhrovec – Jankov vŕšok a späť

Striebornica

 

Ako sa tam dostať:
Najprv sa musíme dostať do Bánoviec nad Bebravou. Ak ideme od severu, prejdeme celé mesto a na jeho konci odbočíme vľavo na ulicu Partizánsku. Ulica Partizánska nás vyvedie z Bánoviec. Prejdeme dedinku Horné Naštice a o chvíľu vojdeme do Uhrovca.
Ak ideme od Novákov, máme 2 možnosti: Buď pokračujeme do Bánoviec nad Bebravou a hneď na začiatku odbočíme vpravo, pokračujeme po Partizánskej ulice, cez Horné Naštice až do Uhrovca. Alebo 2-3 kilometre za Dolnými Vestenicami odbočíme vpravo na Látkovce / Jankov vŕšok / Uhrovec. Cesta tadeto je oveľa kratšia, vedie cez kopec a je potrebné ísť opatrne, pretože je úzka a je na nej mnoho neprehľadných zákrut.
Prístupnosť / náročnosť / terén:
Ide sa lúkami, lesom a rúbaniskom, po širokej lesnej ceste. V závere vedie červená značka po asfaltovej ceste. Je to krátka a nenáročná túra. Vzdialenosť (Uhrovec-Jankov Vŕšok): 3,2 kilometra, celkové prevýšenie 290m. Dospelý človek prejde trasu za 1 hodinu.
Pre deti:
Pamätník, bunkre, hojdačka, koníky.
Poplatky, vstupné, otváracie hodiny:
Žiadne.

 

 

 

Autor: tikaka

 

 

 

Komentáre:

  1. Dalibor Šimár

    Jankov vršok je viac komerčná ako pamiatke partizánských bojov čo by si určite viac zaslúžili hrdinovia!!!!!

  2. Cestou z Jankovho Vŕšku na Holý vrch po červenej značke natrafíte v hlbokom lese pri chránenej rezervácii na novú OHRADU S BETONOVÝMI STĹPIKMI !!!
    Bol to pre mňa šok. Asi nejaký novodobý zbohatlík si takto necitlivo chráni SVOJE !?
    Navyše to prerušuje turistický chodník na Uhrovský hrad !

  3. Dnes som sa zobudil a mal som v hlave pesnicku – “hoc vokol stale zuri vietor a burka, ty nosis v srdci stale nadherny deeen” , a nevedel som ju dostat z hlavy. Asi sa mi prisnilo. Kazdopadne sa mi okamzite vynorili spomienky na tabor Kubrica (Deti slnka) a tabor Striebornica (tematika Star Wars) kde som bol dva roky po sebe – rocniky uz fakt neviem niekedy v rokoch 2002 az 2003 myslim. A vynorili sa mi neuveritelne spomienky (velky brat Laco, tikaka, a X ostatnych veducich, klany ako Vypelichaní vlci, kde ja som sa volal Prašivy Kožuch, otrasne jedlo v jedalnach, nocne hry v lese s cisielkami a hladanim rúd, skusky ako sa stat Jedi-om, skuska vydrze skoro rano pod ladovym minivodopadom (po vylezeni mi Laco polozil ruku na rameno a skonstatoval “ty sa trasies” a ako som si myslel “no asi ano ty debil ked som vyliezol z 3 stupnovej vody”, ako sme sa schovavali v mociari aby nas nenasi veduci, kde som sa schoval pod hladinu jazera a pouzil stonku rakosia ako dychadlo, a uplne prvy bozk v zivote za chatkou cislo 1 s Monikou, ktora uz netusim kde je a co robi dnes. Prepadla ma taka nostalgia aka este asi nikdy v zivote. Ked toto niekto z byvalich veducich cita bol by som nesmierne vdacni keby sa so mnou skontaktoval a dali by sa poriesit nejake fotky? Dakujem.

  4. Erika Skultetyova

    Veľmi sa mi páčil článok Jankov vŕšok z Uhrovca aj fotografie. Zajtra chcem ísť tou skratkou, pretože som na Jankovom vŕšku nebola už 10 rokov a tou skratkou som išla pred asi 50.rokmi. Idem sama a už sa veľmi teším.

Napísať odpoveď pre Dalibor Šimár Zrušiť odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *