Dúpänce a Tesárska roklina

12. apríl 2014

 

 

Dúpänce

Pri Hontianskych Tesároch, rozťahané na necelých dvoch kilometroch, sa z kraja lesa ukrývajú medzi stromami Dúpänce (alebo tiež Dúpence). Dúpänce sú komôrky a malé miestnosti, umelo vyhĺbené do mäkkej horniny. V časoch tureckých nájazdov ich ľudia využívali ako skrýše. O vzniku Dúpäniec sa však veľa nevie (ja som nič konkrétne nenašla). Ako prvý ich zdokumentoval a opísal Andrej Kmeť  v roku 1902. Dúpänce časom dostali mená podľa toho, z koľkých častí sa skladajú: Jednodierka – jedna izba, Dvojdierka – dve priestranné prepojené izby, Osemdierka – z veľkej vstupnej miestnosti sa dostaneme do ôsmich rôzne veľkých komôrok.

 

Jednodierka a Dvojdierka

Nechali sme auto pri železničnej stanici v Hontianskych Tesároch a vošli sme do lesa. Po chvíli sme prišli k hornej Jednodierke. Jednodierku z lesnej cesty takmer nevidno. Keby tam nebolo upevnené lano, asi by sme si ju nevšimli. K Jednodierke treba vyliezť po strmej skale. Hore sme sa ešte ako-tak dostali, ale problém nastal, keď sme mali zísť späť dole. Deti nedokázali zliezť a tak ich Mirko naviazal na pomocné lano a pomaly ich spúšťal dole skalou.  Detičky sa báli, aj sa trošku o skalu obúchali, ale večer  zhodnotili, že sa im to páčilo a šli by na taký horolezecký výlet ešte raz.

Hneď vedľa hornej Jednodierky je dolná Jednodierka a Dvojdierka. K dolnej Jednodierke sa dostaneme ľahko – je hneď pri lesnej ceste. Je z časti murovaná a vnútri je niekoľko výklenkov. Na informačnej tabuli sme sa dočítali, že ju obyvatelia obce používali ako pivnicu. Do Dvojdierky vedie krátky drevený rebrík a niekoľko schodíkov vytesaných do kameňa.  Izby v Dvojdierke sú priestranné, prepojené dverami – dierou v skale. Druhá izba je osvetlená obrovským oknom, z ktorého je dobrý výhľad po okolí.

 

 

Osemdierka

Pokračovali sme po lesnej ceste ďalej. Prešli sme okolo posedu a krmelca a o niekoľko minút sme došli k ďalšej informačnej tabuli, kde sme si prečítali o Osemdierke. Nad tabuľou sa dvíhali mohutné zlepencovo-pieskovcové skaly. Zem okolo nich bola vydupaná a my sme si neboli istí, ktorým smerom sa máme vydať. Osemdierka je totiž tiež dobre ukrytá a od cesty ju vôbec nevidno. Až keď sme vyšli na lúku pod skalou a pozreli sme sa z diaľky, zazreli sme ju medzi zelenými stromami a kríkmi. Po niekoľkých pokusoch sme našli správnu cestu. Cesta k Osemdierke vedie cez šikmú, strmú skalu.  V nových skobách je natiahnuté tenké lano. Nezdalo sa nám až také dôveryhodné, ako to lano pri Jednodierke a preto sme sa naňho radšej nespoľahli a držali sme kamenných výstupkov.

Osemdierka mala u detí najväčší úspech. Pridelili každej komôrke funkciu: „..tu mali záchod, tu bývali rodičia, tu bývali deti, tu mali kuchyňu, tu mali zásobáreň jedla a tu mali hračky…“. Potom sme zišli dole, rozložili sme sa na lúke a dali sme si prestávku. Vtom prišlo po ceste od Hontianskych Tesárov možno 30 ľudí. Postupne si prezreli Osemdierku a pokračovali ďalej do Tesárskej rokliny. Počkali sme na slnečnej lúke, kým si roklinu prezreli a vydali sa na cestu naspäť. Potom sme sa zbalili a šli sme sa do Tesárskej rokliny pozrieť aj my.

 

 

Tesárska roklina

Asi 200 metrov za Osemdierkou sme vstúpili do krátkej, hlbokej Tesárskej rokliny. Kaňon bol vyschnutý, tak, ako to vraj po väčšinu roka býva. Nevideli sme teda ani jeden zo štyroch vodopádov.  Napriek tomu môžem povedať, že Tesárska roklina bola vrchol dnešného dňa. Po prechádzke lesom sa nám dostalo kamenného objatia a chladného, vlhkého vzduchu. Preliezali sme cez skaly a naplavené drevo, prechádzali sme okolo vytvarovaných kameňov a cez úzky priestor medzi dvomi vysokými skalnými stenami, až na koniec rokliny. Roklina je nepriechodná: musíme sa otočiť a ísť tou istou cestou späť.

Pri Osemdierke sme vyšli z lesa a vracali sme sa k Hontianskym Tesárom cez lúku. Bolo to príjemnejšie, pretože sa dvíhal chladný vietor a takto nás mohlo slnko aspoň trochu hriať. Boli sme unavení. Všetci štyria.  Ešte ráno sme si mysleli, že Dúpänce a Tesársku roklinu obehneme za doobedie a poobede pôjdeme pozrieť do Dudiniec. Ale nič také sa nekonalo. Človeka by mohlo prekvapiť, že 3-kilometrová prechádzka lesom dokáže niekoho tak vyčerpať… Ale deti sa do toho tak vložili a tak prežívali každú Dierku, každý kameň, každý kvet a každé lezenie, že my sme sa do toho museli vložiť tiež. A to vyčerpáva.

 

 

Čo je lepšie?

Výlet k Dúpencom a k rokline je príjemný, pekný a zaujímavý. Neviem sa rozhodnúť, či je škoda, že je táto lokalita tak málo známa, alebo či je to naopak dobre.

Na jednej strane je to miesto, kde sa môžeme “naživo“ zoznámiť s našou históriou a dozvedieť sa niečo o tom, ako ľudia žili v minulosti, čo dokázali a ako sa vedeli vynájsť. Zároveň je to miesto, kde sa príroda vyhrala a zanechala po sebe malé, ale o to pôsobivejšie, umelecké dielo. Je škoda tváriť sa, že neexistuje, hlavne keď je tak dostupné.

Na druhej strane je dobre, že tam nechodia masy ľudí a neničia to tam. Aj tak už sú Dúpänce poničené vyškrabkanými nápismi a iniciálami tých, ktorí sa nedokázali zdržať a jednoducho museli po sebe zanechať stopu. „Jména hloupých na všech sloupích,“ povedal raz jeden bradatý pán na hrebeni Malej Fatry a mal pravdu. Okrem toho, teraz tam bolo čisto. Žiadne špaky a krabičky od cigariet, obaly od keksíkov a vlhčené utierky, žiadne papieriky, konzervy, plastové fľaše a kúsky alobalu. Čisto!  To by sa pravdepodobne zmenilo, keby sa miesto začalo výraznejšie propagovať.

Je smutné, že to takto funguje. Je smutné, že sa aj v tomto prípade treba rozhodnúť medzi menším a väčším zlom.

 

 

Ako sa tam dostať:
Vo Zvolene odbočíme na Dobrú Nivu / Krupinu. Prejdeme Krupinu a Hontianskych Nemcoch pôjdeme po hlavnej smerom na Hontianske Tesáre / Dudince. Potom pokračujeme stále rovno. Pred H. Tesármi bude odbočka vpravo na Drážovce a o asi 200 metrov na to bude odbočka vľavo na železničnú stanicu. Odbočíme a necháme auto na veľkom parkovisku pri stanici.
Prístupnosť / náročnosť / terén:
Od železničnej stanice v Hontianskych Tesároch sa vydáme popri koľajniciach v smere od stanice (trať po pravej ruke, opustené, oplotené budovy a konštrukcie po ľavej ruke). Po niekoľkých desiatkach metrov prejdeme cez trať a pomedzi dva smreky zbehneme z malého briežka smerom k okraju lúky. Prejdeme okrajom lúky až k malému korýtku na kamennú soľ. Tu už vidíme lesnú cestu, ktorej sa odteraz budeme držať.
Lesná cesta po celý čas kopíruje hranicu lesa. Najprv prídeme k Jednodierke a Dvojdierke. K Jednodierke je prístup náročný, cez strmú, šmykľavú skalu a zosúvajúcu sa hlinu. K Dvojdierke je prístup veľmi dobrý. Rebrík k nej je pevný a zvládnuteľný aj pre menšie deti. Hneď pod Dvojdierkou je dolná Jednodierka, prístupná z cesty.
Pokračujeme ďalej po lesnej ceste, okolo krmelca a posedu, až k Osemdierke.
K Osemdierke sa dostaneme od dvoch malých informačných tabuliek. Vystúpame po hlinených schodíkoch a potom sa držíme vpravo. Popri skale je vychodený výrazný chodníček. Dobre sa pozeráme hore do skaly a všimneme si naľavo skoby (a ak máme šťastie aj pomocné lano v skobách). Tade vedie cesta. Skala vyzerá hrozivo, ale nie je to až také zlé. Ak sú deti poslušné a vedia sa nakláňať do skaly, netreba sa báť.
Od Osemdierky je to na skok do Tesárskej rokliny. Prejdeme po jednej lávke a potom cez skaly, kamene a piesok.
Späť ideme tak, ako sme prišli. Pri Osemdierke môžeme vyjsť na lúku a ísť lúkou až k posedu a krmelcom.
Od železnice k rokline a späť je to asi 3,5 km. Prevýšenie je zanedbateľné. Trasa je značená miestnym značením.
Pre deti:
Jednodierka, Dvojdierka, Osemdierka. Tesárska roklina, ak máte šťastie, aj s vodopádmi. Lezenie po skalách. Keď doplníme veku primerané rozprávanie o Turkoch, vznikne z toho napínavá výprava do histórie.
Ak práve nejdeme po lesnej ceste, je potrebné dávať na deti pozor. Na niekoľkých miestach hrozí pád z výšky. Od detí sa vyžaduje aspoň základná obratnosť a koordinácia (a disciplína), pretože nie je možné držať ich za ruku každú sekundu. Hlavne keď tam idete s viacerými deťmi naraz.
Poplatky, vstupné, otváracie hodiny:
Žiadne.

 

 

 

Autor: tikaka

 

 

 

Komentáre:

  1. Perfektny popis zaujimavostii a aj samotnej trasy. My sme sice na prvy pokus nenasli jednodierku, lebo medzi smrekmi bola zihlava po pas. Tak sme isli cez luku popri posede. Vybavili sme lavu stranu (vodopad a 8-dierku) a potom sme isli na pravu stranu. Ked sme nasli dvojdierku, uz sme nepokracovali tym chodnikom dalej (mysleli sme, ze jednodierka je taa murovana dole).
    Ale teraz na druhom vylete boli cesty nasiroko vykosene (aj medzi smrekmi). Vsetko je pooznacovane svietivo-zelenymi sipkami. Tymto CHVALIM LUDI, KTORI SA O TO STARAJU. Smetne vrecia boli minule, aj teraz. Lana a hadice aj ked vyzeraju vselijako su (podla mna) dostatocne pevnee. Zislo by sa lano od dolnej cesty k chodnicku veducemu k 8-dierke. Erozia hliny sposobena turistami je znacna-smyka a zodiera sa to tam.
    Z tohto hladiska a z hladiska cistoty suhlasim, ze stoji za uvazenie, ci robit tejto lokalite nejaku velku propagaciu (aj keby miestni budovatelia naucnych chodnikov pravdepodobne turistov privitali), alebo ju “nechat pre zasvatenych”.
    Zatial je tam az na 1-2 papieriky cisto. A kupodivu si tam nastastie ani nikto nezriadil wc.

    P.S. Vase deti patria medzi stastne, ze maju takych rodicov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *