Dôvody a motivácie

6. august 2019

 

 

Minule som písala, že v rámci prijímacieho konania nám z Farmy poslali niekoľkostranový dotazník. Viete, ktorá otázka bola pre mňa úplne najťažšia? Bola to otázka o našej motivácii, o dôvodoch pre ktoré sme sa rozhodli na chvíľu sa k ním pripojiť. Zvyčajne mám hneď na všetko odpoveď, ale tu som sa musela zahľadieť z okna ponad zaparkované autá a zasnežené stromy a hlboko sa zamyslieť. Horko-ťažko som prišla na tri dôvody (požadovali aspoň tri) a tvárila som sa, že to snáď aj stačí. V tom čase som mala skôr taký celkový, ťažko do slov zmestiteľný pocit, že proste MUSÍME a POTREBUJEME. Za pol roka sa mi v hlave všetko rozležalo, emócie sa upokojili, prvotný šok pominul a mne teraz tie dôvody ležia v hlave veľmi jednoznačne ohraničené. Rozdelila by som ich na negatívne a pozitívne.

 

 

Najprv pár slov k tým negatívnym

Ak sa niekto v našej krajine čo i len trochu odlišuje od väčšiny v hociktorej sfére života, musí čeliť zazeraniu, ohováraniu, nepochopeniu, odporu, podozrievaniu a neprijatiu. Je to únavné, otravné, miestami až trápne a smiešne… a nedá sa tomu ujsť. Vytvára sa dlhodobá, plazivá, takmer nepovšimnuteľná, ale stále prítomná záťaž na celého človeka. Riešenie neexistuje. Snáď o 200 rokov, po niekoľkonásobnej generačnej výmene bude všetko inak.

Podľa mňa sme úplne normálna, v nijakom smere nie radikálna rodina, ktorá na seba upozorňuje čo najmenej. Ale ľudia si vždy nájdu cestu ako vám povedať, že ste divní. Dám pár príkladov:

 

Keď poviem ľuďom, že pracujem doma, väčšina z nich to neberie ako prácu. Čo na tom, že počtom hodín to vychádza na zdravý polovičný úväzok, rovnako ako “kancelárioví ľudia“ sa musím upraviť, pripraviť svoje pracovné prostredie, musím komunikovať s klientmi a rozmýšľam o práci aj keď už oficiálne skončila! Práca z domu podľa nich nie je zamestnanie a mnoho ľudí mi to dá pocítiť. V 21. storočí!

 

Učíme deti doma. To je vždy veľké čudo, ako keby to bolo niečo nevídané-neslýchané! Drvivá väčšina ľudí pochybuje o tom, že si dokážete vzdelať vlastné dieťa a zabezpečiť mu všestranný rozvoj. Výsledky ich nepresvedčia, stále si melú svoje. Keď vytiahnu socializáciu, idem do kolien. Fakt. Lebo naše deti sú na tom v tomto ohľade lepšie než väčšina školských detí, ktoré stretávam. A ani nebudem začínať o skvelých zákonoch nášho štátu, ktorý robí všetko pre to, aby rodičom domáce vzdelávanie čo najviac sťažil. V 21. storočí!

 

Máme dieťa so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami (vlastne máme dve). Ak je špeciálnosť dieťaťa na prvý pohľad neviditeľná, užijete si svoje. Nikto vám neverí, všetci sa na vás pozerajú ako na hysterických rodičov a tvrdia, že vaše dieťa je vlastne v poriadku a na vine ste vy. Kto zažil, pochopí. Chýba mi celospoločenská podpora a prijatie takýchto rodín. Málokto vie, že celá rodina s takýmto dieťaťom musí prerobiť svoje správanie, rozmýšľanie a vnímanie sveta, aby mohla fungovať, aby dieťa bolo šťastné a aby mohol niekto kto ho vidí 10 minút povedať: „Však jemu nič nie je! Nechápem, kde máte problém!“

 

A ešte by som mohla spomenúť ďalšie maličkosti ako: nemáme televízor ani mikrovlnku ani rýchlovarnú kanvicu pretože ich nepotrebujeme, deti nemajú vlastný počítač a na internete môžu byť najviac 30 minút denne, nejeme mäso, deti nás volajú menom, ja mám iné priezvisko ako Mirko aj keď sme manželia, deti nepoznajú najnovšie kreslené postavičky, Tanculienku, Smejka ani iných podobných zabávačov. Keď sa Zojka s Benym rozprávajú s deťmi na krúžkoch, musia sa pravidelne vysporiadať s výsmechom, pohŕdaním a afektovaným „Čooooo? To fáááááákt?“. Nieže by kvôli tomu chodili domov s plačom, ale ako som už spomínala: vytvára to dlhodobú, jemnú záťaž a pocit neprijatia.

 

Aj od týchto vecí potrebujeme na chvíľu odísť. Potrebujeme veriť, že sa dá opäť zažiť tá ľahkosť bytia ktorú sme zažili na Islande, kde nás všetci brali takých, akí sme tam prišli, nikto nehíkal, neohováral, nekrútil hlavou ani nedvíhal obočie až po vlasy. Veľmi, veľmi to potrebujeme zažiť a načerpať silu do ďalšieho života.

 

 

No a teraz prejdem k tým pozitívnym dôvodom prečo sme sa rozhodli vycestovať

Veľkým lákadlom je, že budeme žiť v inej krajine. To je samo o sebe atraktívne, zaujímavé a potenciálne veľmi rozvíjajúce. Bonusom je, že v Kanade sa hovorí anglicky. Nič nezlepší jazyk lepšie a rýchlejšie ako ponorenie sa do daného jazyka so všetkým čo k tomu patrí.

 

Deti sa tešia na to, že budeme letieť a pôjdeme loďou. Na to sa ja zas až tak veľmi neteším… ale prežijem.

 

V posledných rokoch sa veľa hovorí o živote v komunitách, o udržateľnom hospodárstve, o spomalení života a návrate k sebe. Nemám na to žiadny názor a nepociťujem k tejto téme žiadnu emóciu, pretože som v komunite nikdy nežila. Pre mňa sú to len slová. Chcem to zmeniť. Chcem zažiť život v komunite, ktorá má návrat k prírode a uznanie výnimočnosti každého človeka v hlavnom popise práce, aby som si mohla utvoriť názor, ktorý nebude založený len na internetových článkoch a prednáškach cudzích ľudí.

 

Myslím, že som sa narodila ako učiteľka a vychovávateľka (dnes sa to moderne volá sprievodkyňa). Mirko na sprievodcu úspešne vyrástol. Už sme zastávali rolu učiteľa, animátora v škole v prírode, vedúceho v detskom tábore, vedúceho medzinárodných skupín dobrovoľníkov, lektora aj domaškolujúceho rodiča. Nastala chvíľa posunúť si latku vyššie a ďalej. Chceme preskúmať, čo všetko ešte dokážeme a čo všetko budeme musieť v sebe a na sebe zmeniť, aby sme to dokázali s hrdosťou a k všeobecnej spokojnosti.

 

Ľudia s rôznym druhom postihnutia žijú medzi nami. No ešte aj dnes sú prevažne skrývaní, z rôznych dôvodov izolovaní, oddelení od zdravej populácie. V každodennom živote je minimálna šanca týchto ľudí stretnúť a spoznať ich. Aj preto sme si zvolili terapeutickú komunitu. Dúfame, že naše deti pochopia, že ľudia s postihnutím sú takí ako my, že potrebujú lásku, pozornosť, pochopenie a úctu celkom tak ako my, že sa tešia a hnevajú a majú zlé aj dobré dni presne ako my.

 

Posledný z hlavných dôvodov je skôr taký bonus: Ujdeme na chvíľu pred hlúpym školským zákonom, ktorý nám zakazuje vzdelávať vlastné deti len preto, že sú už na druhom stupni. Väčšina druhostupniarskych domaškolákov študuje v zahraničí, len aby uspokojili zákon, napriek tomu, že reálne bývajú na Slovensku. Je s tým spojená kopa papierovačiek a zúfalé hľadanie zahraničných škôl, ktoré by ich prijali. My, tým že nebudeme na Slovensku, budeme oslobodení aspoň od zbytočných každopolročných skúšok a budeme sa môcť učiť v pokoji. Papierovačky a zháňačky sa tiež značne zredukujú (jeej!).

 

 

 

Autor: tikaka

 

 

 

Komentáre:

  1. Vaše vzdelanie, skúsenosti, pohľad na život a túžba po slobode, spojená s potrebou byť užitočnými, to sú okrem iných tie najlepšie dôvody, ktoré ja vnímam z vašej stránky.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *