Domček pre ježka

6. máj 2015

 

 

Aj my ľudia sme ako ježkovia. V ťažkých časoch svojej osobnej zimy si hľadáme úkryt, prístrešok, útočisko, miesto, kde prečkáme v bezpečí. Radi si pritom myslíme, že máme schopnosť poskytnúť útočisko nielen ostatným jedincom svojho druhu, ale aj zvieratám, vtákom a hmyzu. Keď sme stavali domček pre ježka, veľa sme premýšľali nad tým, ako by sa to zvieratku najviac páčilo, ako by sa to nám páčilo, keby sme boli jež. Nezmysel, však? Keby som bol ježko, nepáčil by sa mi sklon svahu. Keby som bol ježko, bál by som sa, že sa ku mne prehrabe líška. Keby som bol ježko, zdal by sa mi otvor v domčeku príliš veľký. Keby som bol ježko, tak by som si tam dal viac podstielky. Keby som bol ježko, bál by som sa, že ma prudký dážď vytopí.

Ježkovia si netrúfajú hádať, čo by sa páčilo nám ľuďom. Nestavajú nám domy a nestarajú sa o to, čo s nami bude v zime. Starajú sa len o seba a svoje mláďatá. Ako väčšina zvierat. Ako väčšina ľudí. Žijú si bez potreby uznania a sú spokojní len keď ostanú celý život nepovšimnutí. My ľudia vôbec nie sme ako ježkovia.

 

 

Na Fare sme sa museli rozhodnúť kam pôjdeme ďalej. Museli sme nájsť farmu, statok, gazdovstvo alebo iné miesto, kde by nás potrebovali a zároveň by im nevadilo, že sme štyria. Celý proces hľadania bol dosť komplikovaný a zdĺhavý. Ako som minule spomínala, mali sme veľmi obmedzený až žiadny prístup na internet a bez toho sa dosť ťažko prezerajú profily a píšu e-maily. Nakoniec sme našli zopár miest, ktoré sa nám páčili a dohodli sme sa s jedným pánom pri Plzni, že k nemu koncom apríla prídeme. Potom prišiel ten dobre známy pocit, že niečo nie je správne, že niečo je nasilu, že niečo čo robíme, chceme alebo plánujeme je viac na škodu ako sme si ochotní pripustiť. Po chvíli sebareflexie nám došlo, že už nechceme ísť na žiadne nové miesto, že všetci štyria sme už unavení z neustáleho zvykania si na nové usporiadanie príborov v cudzích kuchyniach, nové postele, nové vône a pachy chodieb a komôr v cudzích domoch, na nových ľudí a ich cudzie zvyky, na nový režim dňa a nový systém ukladania náradia v cudzích dielňach. Mirko zavolal pánovi do Plzne, že neprídeme. Zavolali sme do Lozíc a do Nemčičiek a mali sme šťastie. Vyšlo to tak, že celý máj môžeme rozdeliť medzi tieto dve miesta, ktoré už poznáme. Ten dobre známy pocit, že niečo nerobíme správne sa stratil.

 

 

 

 

Príchod do Lozíc bol ako keď sa môžete schúliť pod chlpatú deku s teplým čajom v pohári a so slivkovým koláčom na tanieriku s vlnkovaným okrajom. Záhrada bola zelenšia, orgovány voňali, v gaštane bzučali čmele, stádo kôz sa rozšírilo o zopár kozliatok, mačky sa túlali ktovie kde, kríky levandule a trsy medovky bojovali o svoje miesto na zemi s trávou a púpavami. Privítali nás známi ľudia a zložili sme sa v známej izbe. Dom bol plný života a lásky.

 

Okopávali sme cesnakové pole, hobľovali stĺpy, pomáhali stavať ohrady pre kozy, polievali, pleli, zametali, Mirko pomáhal pri strihaní a značkovaní kozičiek, Zojka zas zodpovedne asistovala pri kŕmení malého capka Jiřího. Pozreli sme sa ako sa vyrába syr, deti si skúsili podojiť kozičku a okefovať koníka. Spoločne sme postavili domček pre ježka a kamenný briežok pre jašterice. 9 dní prebehlo neuveriteľne rýchlo. Dni ubiehali hladko, jeden za druhým, ako papierové loďky po potoku. Veľa sme rozmýšľali, oddychovali, usporiadavali si v sebe všetky dojmy, nápady, slová a nutkania, zážitky, predstavy a chcenia, ktoré sa za posledné mesiace nahromadili. Všetka práca ktorú sme robili bola zázračne príjemná a nijako nenarúšala náš vnútorný pokoj. Nech sme robili čokoľvek a nech sme to robili akokoľvek dlho, vždy sme to robili s pocitom, že to je presne TO, čo práve teraz chceme a potrebujeme robiť.

 

Nič na svete sa vraj nedeje náhodou. V Loziciach sme hľadali a našli útočisko a prečkali sme v bezpečí známeho, teplého a láskavého. Dostali sme možnosť pozbierať sily, nasmerovať sa tým správnym smerom ďalej, k žitiu nášho života. Prijali sme skutočnosť, že nič netrvá večne, že sa nedá mať všetko a že nič nie je dokonalé. Nikdy by som nepovedala, že tieto staré pravdy znovuobjavím pri okopávaní cesnaku.

 

 

 

 

Autor: tikaka

 

 

 

Komentáre:

  1. Jeeej, prave hladam nejaky navod na domecek pro jezecka a vyskoci mi tvoja stranka. Vdaka za inspiraciu!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *