Cesta z Poľska

28. júl 2017

 

 

Keď som dnes otvorila skrinku a natiahla sa po čierny čaj v spodnej polici, keď mi padol pohľad na prázdnu krabičku od malých paradajok zo Žitného ostrova, keď som počula štrkot kľúčov v zámke vstupných dverí ako sa Mirko vracal z pivnice a niesol poháre na zaváranie džemu, keď som pocítila typickú a známu zmes kuchyňových vôní od susedov a cigaretového smradu (tiež od susedov), v tej milisekunde som si po prvý krát uvedomila, že sme už naozaj doma a po prvý krát som sa tomu naozaj potešila. Až som sa musela zastaviť od prekvapenia, akoby ma niekto práve vtedy bez varovania vložil k nám do kuchyne, medzi známe steny, so známym výhľadom na južné kopce.

 

zpolska1

 

Kopce… Bolo presne 10 hodín a 7 minút v stredu ráno, keď som cez okno vlaku Warszawa – Wien po mnohých týždňoch uvidela na obzore kopce. Po mnohých týždňoch únavnej, nudnej, iritujúcej roviny, kde sa oči nemajú o čo oprieť, kde sa rozhliadnete a… nevidíte nič. Len nebo a šíru šíravinu. Konečne kopce! Ideme domov! Aj deti sa radovali. Od hranice s Českou republikou nás delilo niekoľko desiatok kilometrov. Kopce sa približovali. Mala som pocit, že napätie v hlave sa mi uvoľnilo. Možno to mali na svedomí tie oči – tiež sa tešili, že sa môžu na niečom zastaviť.

 

zpolska2

 

Vlaky v Poľsku nemeškali. Ani autobusy. Ani mestská doprava. Počas celých dvoch mesiacov. Kto v Poľsku býva, vie či to bola šťastná náhoda alebo štandard. Faktom ostáva, že hneď ako sme prekročili hranice Česko – Slovenska, začali sa problémy. V Ostrave sme odrazu meškali 20 minút. Nestihli sme prípoj do Žiliny, aj keď aj ten vraj meškal 15 minút. Stanica však bola prázdna a okrem vlaku z ktorého sme vystúpili tam nebol žiadny iný. Ale pri lístkovom okienku mali ľudkovia iné informácie a preto nám odmietli vrátiť peniaze pretože sme to vraj mali šancu stihnúť. No čo už! Do Žiliny sme sa dostali neskorším spojom a vystúpili sme na stanici. Keď to porovnáme so stanicou v Bohumíne, Czestochowej, Lodži, Wroclawi, Zawierci, Zvolene či Ostrave, bola žilinská stanica jednoznačne najhoršou, najšpinavšou, najhlučnejšou a najsmradľavejšou stanicou. Nechápem, ako tam ľudia môžu pracovať. Mne stačili necelé dve hodiny čakania. Zvyšok cesty bol príjemný, aj napriek výluke medzi Hornou Štubňou a Banskou Bystricou dobre zorganizovaný, nerušený a rýchly.

 

zpolska3

 

Sme doma. Vo vlaku sme si všetci hovorili, že sa nám to zdá byť len chvíľa, odkedy sme prišli do Hutiek, odkedy sme boli v Katowickej zoo, odkedy sme odišli od Joly… Kým sme boli preč, stihli v našom meste dostavať Billu a nainštalovať detskú veveričiu dráhu do parku. Deti sú nadšené. Z tej dráhy, samozrejme. Tú Billu stavať nemuseli. Na jej mieste rástol krásny, veľký orech. Škoda ho.

 

 

 

Autor: tikaka

 

 

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *