11. september 2019
Je deväť hodín a pätnásť minút. Práve skončilo raňajšie stretnutie a ľudia sa rozchádzajú do práce. Ja idem do záhrady. Pozdravím sa s Alexandrom a Bublinkou. Alexander je vrchný záhradník. Na začiatku vždy zorganizuje ľudí do skupiniek, vysvetlí, ukáže, poradí, zodpovie otázky. Chvíľu rozmýšľa čo dnes budeme robiť. Rozhoduje sa medzi prácou, ktorá je prioritou a prácou, ktorú má zmysel robiť vzhľadom na počet pracujúcich – dnes sme len traja. Po chvíli povie, že máme pokračovať v zbere fazúľ. On ide k paradajkám. Beriem si plastovú prepravku, Bublinka si berie svoju stoličku. Ona toho veľa nenaoberá, bude mi hlavne robiť spoločnosť. V ruke sa jej vlní neodmysliteľná stužka. Nosí ju so sebou všade. Sadá si k plotu poprepletanom fazuľami, ja začínam oberať.
„Ahoj Miro. Ako sa máš?“ opýta sa.
„Ja sa mám dobre, Bublinka. A čo ty?“ odpoviem.
„Fajn.“
„To rád počujem.“
Oberám…
Po chvíli sa Bublinka opäť ozve: „Mám knižku. O Santa Klausovi“. Zrazu si uvedomím, že sa v jej rukách odniekiaľ nabrala knižka. Asi ju mala ukrytú pod tričkom.
„O Santa Klausovi?“ vravím, „a páči sa ti?“
„Páči.“
Oberám ďalej…
„Miro?“
„Áno?“
„Ako sa máš?“
„Mám sa skvele, Bublinka. Ako sa máš ty?“
„Dobre.“
Túto fazuľu ešte nechám dorásť, tieto dve odtrhnem. Na tamtie hore málokto dosiahne, musím sa posnažiť ja. Nesmiem sa zabudnúť zohnúť až k zemi – tam sa často schovávajú celé trsy fazúľ. Je fajn, že dnes nepáli slnko tak veľmi ako včera. Do tváre sa pod chvíľou oprie ľahký vánok. Oberá sa naozaj príjemne.
„Sebastiánove topánky?“, prehovorí Bublinka opäť po chvíli, uprene hľadiac na moju obuv.
„Áno! Presne tak! Máš veľmi dobrú pamäť, Bublinka.“
„Hehehe, Sebastiánove topánky!“
Sebastián je Pomocník, ktorý len včera odišiel. Svoje pracovné topánky tu nechal pre ďalšie použitie. Napriek tomu že som si ich dnes obul po prvý krát, Bublinke to neuniklo. Všimne si aj tú najnepatrnejšiu zmenu v oblečení, doplnkoch a bižutérii. Okrem toho nemá rada keď niekomu vidno spodné prádlo. Vždy na to upozorní a čaká nápravu.
„Miro?“
„Áno?“
„Ako sa máš?“
„Mám sa skvele, Bublinka. Ako sa máš ty?“
„Dobre. Mám knižku. O Santa Klausovi.“ … „Dokázala som to!“
„Čo si dokázala, Bublinka?“, opýtam sa.
„Dokázala som to! Fazuľu.“
„Á, dala si fazuľu do nádoby. Výborne! Keď ešte nejakú uvidíš, daj tam aj tú!“
Prichádza Beny. Ranná škola mu už skončila, tak sa vybral do záhrady. V trojici nám bude veselšie. Ručné trhanie fazuliek ho po chvíli prestane baviť, bolia z toho prsty, tak ho pošlem po záhradnícke nožnice. Teraz môže každú fazuľku odstrihnúť a to sa mu páči. Zavše si strihne aj do vysokej trávy alebo inej buriny.
Dáme si prestávku počas ktorej sa podáva desiata. Čaká na nás v taške v skleníku. Nakrájam jablko, rozdelím krekery a sušienky. Napijeme sa.
Pracujeme ešte necelú hodinku, potom vezmeme úrodu do “Zeloskladu“, kde ju odvážime, hmotnosť zapíšeme, nasadíme veko, jasne označíme a odložíme do chladiacej miestnosti.
Je niečo po dvanástej. Opúšťame záhradu a ideme na obed, ktorý nám s láskou pripravili Veronika a Svetluško.
Autor: orim
