Vidieť ďaleko a dôjsť tam nie je to isté

4. jún 2014

 

 

Čo všetko treba urobiť, kým človek môže odísť od svojho doterajšieho života? Čo všetko musí urobiť a čím všetkým musí prejsť, aby sa cítil aspoň trochu pripravený? Čo všetko musí prekonať, čo si musí uvedomiť a s čím sa musí zmieriť? Veľakrát sú to také malé, čiastkové veci, ktoré takmer nestoja za reč. Ale často sú to komplexné, takmer nepopísateľné skutočnosti, ktoré vedia zamestnať myseľ, svedomie a takzvaný “zmysel pre zodpovednosť“ na dlhé týždne.

 

Náš plán sme si nevymysleli cez noc, ani cez víkend. Predchádzalo tomu dva a pol roka dlhých rozhovorov, veľa rozmýšľania a zvažovania. Postupne sme prichádzali na to, čo všetko to bude pre nás znamenať, čo všetko s tým bude spojené a čo všetko sa tým v našom živote zmení. Postupne nám dochádzali súvislosti, o ktorých sme na začiatku nášho nadšenia ani netušili.

 

schodyb

 

Museli sme si disciplinovane uzrejmiť svoje dôvody. Keď človek vie, prečo niečo robí, ľahšie sa mu prekonávajú prekážky. A tie prekážky prídu. Tým si môže byť každý istý. K neprehliadnuteľným prekážkam patria obavy a strach. Sú to odhodlaní a silní protivníci, ktorí vedia čo robia. Museli sme sa naučiť byť odhodlanejší a silnejší než oni.

 

Museli sme prísne skrotiť svoje bláznivé očakávania. Keď sa teraz spätne pozriem na naše veľkolepé cestovateľské plány a naivné predstavy, tak sa tak hanbím, že ich sem radšej ani nenapíšem. Nechceme ísť ďaleko. Neberieme to ako tour de exotické krajiny. Niekedy sa mi zdá, že aj Európa je exotická až-až. Okrem toho – myslím, že nie je dôležité ako ďaleko človek ide. Skôr záleží na tom, ako to všetko vníma a ako sa k tomu stavia.

 

Museli sme prejsť fázou oslobodenia sa od citového vzťahu k materiálnym aj živým veciam v našom byte. Asi si zo sebou nezoberieme všetky kvetináče s kaktusmi, knihy (ach, knihy!), obľúbené hrnčeky a prešívané deky, však? Naše milé, malé andulky putovali k novému majiteľovi. Moje milované rastlinky tiež budú musieť nájsť iný domov.

 

Museli sme začať myslieť na finančnú stránku veci a začať šetriť kde sa dalo a ako sa dalo. Museli sme kriticky zvážiť, čo je potrebné pre zdravie a šťastie našej rodiny a čo je zbytočný luxus.

 

schodyd

 

Museli sme si napísať zoznam vecí, ktoré treba urobiť. Bol to zoznam na celú, husto popísanú stranu. Našli by ste tam úlohy najrôznejšieho charakteru. Od „Presmerovať poštu“ a  „Ísť k zubárovi“ , cez „Vyprázdniť mrazničku“, „ Ísť do banky“ a „Uzavrieť cestovné poistenie“ až po „Vybaviť deťom pasy“ a „Porozprávať sa s riaditeľom školy“.  Niektoré položky sú už vyčiarknuté, väčšina stále čaká na svoj čas.

 

Museli sme sa zmieriť s tým, že na dlhší čas neuvidíme našich drahých rodičov (starých rodičov) a súrodencov. Ja viem, je veľa ľudí, ktorí vidia svojich rodičov len raz za rok na Vianoce, ale my sme zvyknutí ich vidieť hoci aj každý týždeň dvakrát. Budú nám chýbať. Oveľa viac budú chýbať Zojke a Benjamínovi. Uvedomujeme si to.

 

Museli sme sa odhodlať k opusteniu svojej práce. Máme výbornú prácu. Napĺňajúcu. Rôznorodú. Zaujímavú. Takú, ktorá nás baví a zároveň aj uživí. Nemenili by sme ju za žiadnu inú prácu na svete. Radi chodíme učiť. Máme radi svojich žiakov a študentov. Niektorých poznáme už takmer 5 rokov. Ťažko sa od nich bude odchádzať.

 

Museli sme pochopiť, že ak začneme brať seba a veci naokolo príliš vážne, všetko sa na nás zrúti. Ak budeme príliš úzkostliví, privedieme sa do blázinca. Museli sme pochopiť, že nemôžeme trvať na istote a detailnom pláne (možno ani na obryse plánu). Nemôžeme požadovať záruky a očakávať, že všetko pôjde podľa našich predstáv. Toto bola (je a bude) najťažšia vec pre mňa – človeka, ktorý si potrebuje „vyfabulovať“ sedem rôznych možností a pripraviť sa na ne, rodeného plánovača a zároveň rodiča dvoch malých detí.

 

Museli sme sa prestať báť. O seba aj o deti. Svet je poväčšine bezpečné a dobré miesto. Ľudia sú poväčšine milí a láskaví. Prítomnosť je taká, akú si ju chceme prežiť. Budúcnosť bude taká, akú si ju v budúcnosti urobíme. Keď toto všetko prijmeme, neostane miesto a ani dôvod na strach a neistoty.

 

schodyc

 

Jednoduché, však? 🙂  Teraz, keď už máme skoro celú „prípravnú“ fázu za sebou, sa to nezdá až také únavné, zložité a odstrašujúce, ako to naozaj bolo. Ešte stále sme doma a ešte stále sa môže stať niečo, čo celé naše úsilie zmätie zo stola. Ak však všetko pôjde ako chceme, čakajú nás posledné dva mesiace príprav, vybavovania, pochybovania, balenia, stresovania, radosti a papierovania.

 

Už sú pred nami LEN dva mesiace všetkého dobrého, príjemného, krásneho a milého čo domov ponúka. Celý život som mala tendenciu priať si „..nech už sú prázdniny!“ a „..keby tak už bol koniec marca!“, alebo „..keby som tak mohla zaspať a prebudiť sa až budúci piatok!“. Za posledný rok sa takéto myšlienky postupne vytrácali a nakoniec odišli úplne. Teraz vítam každý deň, ktorý ku mne ráno príde a nemám potrebu preskakovať čas. Je to veľmi príjemný stav. Viem, že nastal aj preto, že robím to, čo chcem robiť a smerujem k tomu, k čomu chcem smerovať, spolu s ľuďmi s ktorými chcem byť. Teším sa na tieto dva mesiace a na všetky ďalšie, ktoré prídu po nich.

 
 

schodya



 Autor: tikaka

Autorom výroku v nadpise je rumunský sochár Constantin Brâncuşi (1876-1957)



Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *