21. júl 2013
Z Likavy, zo zámku,
junák väzeň hľadí:
či Tatra už kopnie?
Či sa háj už mladí?
Rozvíjaj sa, háju,
ty moja hospoda,
zažiadala sa mi
tá zlatá sloboda.
Tu moja hospoda
na skale vysokej,
tu ja junák väzeň
vo veži hlbokej.
Mocné moje ruky
o skalu prikuté,
bystré moje nohy
v železách obuté.
Možno Jánošík nikdy vo veži Likavského zámku uväznený nebol. Možno nie a možno áno. Možno hľadel cez okienko na kopce a háje, na vysoké stromy a prikrčené domčeky. Možno mu mysľou plynuli také slová, aké mu do úst vložil Samo Chalupka. Slová nádeje, myšlienky o slobode národa, myšlienky, ktoré mi prídu aktuálne aj dnes.
Kraje naše, kraje!
Veď sa vám zazdalo,
že už tak ide byť,
ako by byť malo.
Zdalo sa vám, zdalo,
ale nestalo sa;
tie naše nádeje
ako ranná rosa:
slnko ju prihreje,
vietor ju oveje;
ta ste vy nám zmizli,
vy naše nádeje!
A čo by tam zmizli?
Či sa už vyžila,
ako bútla jedľa,
tá slovenská sila?
Nezmizli! — Hoj, nesmúť,
ty rodinka moja:
a kto sa nás báli,
nech sa nás len boja.
Len sa mne ty rozvi,
háju môj zelený;
nebudem ja dlho
v zámku zaväzený.
K zrúcanine Likavského hradu vedie široký lesný chodník. Nedá sa pomýliť sa, nedá sa stratiť. Človek nemusí rozmýšľať a nemusí hľadať cestu. Len ide a ide, ako ovečka po vyšliapanom ovčom chodníčku.
Hrad je z prevažnej časti pre verejnosť uzavretý. Návštevníci sa dostanú len na maličké nádvorie a do veže, kde je múzeum. Chvíľu sme sedeli na lavičke a pozorovali ľudí, čo sa pomaly začínali trúsiť cez vstupnú bránu. Mnohí boli sklamaní, trochu zmätení a cítili sa oklamaní. Chodili hore-dole po trávnatom mini-nádvorí akoby nechceli uveriť, že z toho veľkého, hrdého hradu uvidia len tak málo. Bolo to trošku komické. A trošku smutné.
Múzeum vo veži je celkom interaktívne a zabavilo aj deti. Zabubnovali na bubon (aj Mirko sa pridal), zjedli imaginárne halušky z dreveného vahančeka, pošteklili sa pierkom v mučiarni. Cez zamrežované okná sme si pozreli zvyšok hradu, kam nás z bezpečnostných dôvodov nepustili a zišli sme dole po točitých schodoch. V nehybnom hnedom šere veže sa vznášala vôňa laku na drevo a miešala sa so studenou, surovou vôňou muriva a kameňa. Schody zavŕzgali pod nohami a vyviedli nás do oslepujúceho slnečného svitu neskorého rána.
Odchádzali sme z Likavského hradu unavenejší, než sme čakali. Kráčali sme späť ako ovečky po vyšliapanom ovčom chodníčku. V hlave sa mi plietli útržky básne, ktorú sme sa kedysi v škole museli učiť naspamäť, aj keď sme jej vtedy ani trošku nerozumeli.
v tej kosodrevine
vatru si roznietim,
slovenskej rodine
slobodou zasvietim.
A čo dobrý junák,
keď tú vatru zočí,
z údolia i z holí
ku mne si priskočí.
Kolo mňa, junáci!
kolo naokolo,
hoj, bude nám, bude,
ako nám nebolo!
Junáci aj dievčatá, nech sa nám chce priskakovať! Aby nám bolo, ako nám nebolo…
| Ako sa tam dostať: |
| Zrúcanina hradu Likava sa nachádza v Ružomberku, nad mestskou časťou Likavka. Vojdeme do Likavky a sledujeme šípky navádzajúce nás k hradu. Prídeme k mostu, kde nás šípky vedú cez most, vpravo. My však pokračujeme rovno / vľavo a po asi 20 metroch prídeme na bezplatné parkovisko. Tu necháme auto. |
| Prístupnosť / náročnosť / terén: |
| Od parkoviska pôjdeme po červenej značke. Prejdeme cez most a o necelých 100 metrov budeme odbočovať doprava. Necháme za sebou Likavku, prejdeme lúku a vojdeme do lesa. Po zvyšok cesty pôjdeme v lese, po širokej, lesnej ceste. Stúpanie je nenápadné, až ku koncu budeme stúpať prudšie. |
| Pre deti: |
| Hrad. Múzeum v hrade. Takmer celá trasa je v tieni, až na úvodný prechod Likavkou a malou lúkou. |
| Poplatky, vstupné, otváracie hodiny: |
| Otváracie hodiny Vstupné |
Autor: tikaka
použité verše sú z básne Likavský väzeň (Samo Chalupka, 1846)
