To sú dvojičky? V pohode!

6. február 2013

 

Niekto hovorí, že pôjde „pri potok“ alebo  „pri kostol“.

Niekto sa zdraví „Dobrý!“ namiesto celého Dobrý deň  či Dobrý večer.

Niektorí ľudia na otázku:  Ako sa máš? odpovedajú „Pomaly…“

Niektorí ľudia používajú slová ako Mekáč (McDonald), Vikťák (Victorinox – nožík), Euráče…

Pre niektorých je slovo „riadne“ jediné prídavné meno  a tak je potom „riadny šalát“, „riadne počasie“, „riadny film“, „ riadny oblek“, pričom týmto slovom vyjadrujú aj pozitívny aj negatívny názor.

Niektorým ľuďom štyri-päť krát za deň nič „žily netrhá“  a niekto pri každom prejave vlastnej kreativity nezabudne spomenúť, že ho „kopla múza“.

Niektoré (dospelé!!!) páry sa medzi sebou na verejnosti oslovujú „pusinka“, „riťka“, „sosáčik“, „cukríček“, „macko“  a pod.

Niektorí ľudia zakončia takmer každú svoju vetu slovami „Veď vieš ako…“

Niektorí ľudia sa neobťažujú dokončiť väčšinu svojich viet.

 

…a mohli by sme pokračovať vo vymenúvaní  zaujímavých verbálnych prejavov, o ktoré nie je núdza. Určite je kopec ďalších, na ktoré si teraz nespomeniem. Žiadne z vyššie spomenutých mi nijak zvlášť žily netrhá. Pri niektorých ma trochu mykne, ale vôbec mi nevadia. Všeobecne mi neprekážajú rečové zlozvyky a nevšedný rečové návyky ľudí, ani keď sú veľmi výrazné a neprehliadnuteľné. Príde mi to skôr zaujímavé, než rušivé.
Sú len tri vety (slovné spojenia), s ktorými sa nedokážem zmieriť. A keď som sa bola prejsť pri potok, kopla ma múza a rozhodla som sa, že o nich niečo riadne napíšem.

 

 

1. To sú dvojičky?

Keď vidím dve rovnako veľké a takmer rovnako alebo celkom rovnako oblečené deti, je obrovská pravdepodobnosť, že sú to dvojičky.  Alebo sú možno narodené necelý rok po sebe, ako tie naše. Čo tak veľmi láka ľudí zastaviť sa a spýtať sa túto otázku?

 

Predstavte si, že ste si obliekli do mesta nový červený sveter. Len čo prídete na koniec ulice, už vás zastaví prvý človek. „To máte červený sveter?“ pýta sa. Prikývnete a poberiete sa ďalej. Za rohom na vás už zďaleka kričí akási cudzia babka: „To máte červený sveter?“ Znova prikývnete a pokračujete na ceste do obchodu. Kým tam prídete, situácia sa zopakuje ešte zo dva krát. V obchode sa na vás predavačky usmievajú a pýtajú sa so záujmom: „To máte červený sveter, však?“ Prestáva vás to baviť, ale snažíte sa stále usmievať a opäť len prikývnete. Vyjdete z obchodu. „Jéééj, sused! Dávno som vás nevidela! Máte nový sveter? Je červený?“…… Uvedomujete si tú absurditu?! Prídete domov a červený sveter si už radšej nikdy neoblečiete.

 

Rodič  s dvojičkami nemôže svoje deti odložiť a už nikdy nezobrať medzi ľudí. Deň čo deň musí počúvať  otázku o tom, či sú jeho deti dvojičky. My nemáme dvojičky a napriek tomu som ju počúvala aj 5-6 x denne, keď neskúsenému oku ušiel takmer 11 mesačný vekový rozdiel  našich detí. Ešte stále ju počujem aspoň raz denne. Našťastie sme malé mesto a väčšina ľudí čo sa to chceli opýtať už tak urobila. Našťastie je jedno z našich detí čiernovlasé a druhé blonďavé, jedno je dievča a druhé chlapec…a niektorí ľudia si stále myslia, že dvojičky musia byť rovnaké.

 

Vráťme sa k príkladu s červeným svetrom a predstavte si, že ho nosíte každý deň, kedykoľvek vyjdete von.  Predstavte si, že sa vás každý deň aspoň traja cudzí ľudia len tak na ulici opýtajú, či je váš sveter červený. Prvých pár týždňov vás možno záujem o váš nový sveter teší (aj keď nechápete, či tí ľudia nemajú oči a nemôžu sa pozrieť a vidieť, že je červený). Po pár mesiacoch vás to začína otravovať. Po roku sa vám pri tej otázke ježia chlpy. Ako mne… :-)  Predstavte si, že ten sveter budete nosiť ešte mnoho rokov…

 

Minirozhovorov o tom, či sú moje deti dvojičky alebo nie som mala neuveriteľne veľa. Najlepší bol však tento:

– „Jéééj! To sú dvojičky?!“ staršia pani sa s úsmevom sklonila k obom deťom a začala ich hladkať po líčku.

– „Nie, nie sú.“

– „Akože nie?“ narovnala sa pani a nedôverčivo na mňa pozrela. „To sú určite dvojičky!“ povedala s presvedčením a usmiala sa na deti.

– „Nemyslíte, že to musím vedieť najlepšie ja?“ spýtala som sa jej a to som nemala robiť. Pani sa na mňa nahnevane pozrela a zvýšila hlas:

– „Však sa na nich pozrite, akí sú rovnakí! Aj rovnako veľkí sú! To musia byť dvojičky!!!“

Už som sa o nič nepokúšala a pratala som deti preč od agresívnej pani.

Niektorí ľudia sú fakt divní.

 

 

2. Bol som vonku

Prvý krát som sa s týmto úžasným spojením stretla v čase štúdia na vysokej škole. Išla som v skúškovom období na internát a stretla som známeho zo strednej školy. Rozprávali sme si čo kto robí a on zrazu povedal:  „Musím si rýchlo porobiť všetky skúšky a potom pôjdem von.“  Vyvalila som na neho oči: „To dovtedy nepôjdeš von?!!“ spýtala som sa s hrôzou v hlase a predstavila som si, ako chudák sedí týždne zavretý v malej internátnej izbe a nevystrčí z nej nos. Môj známy ma nechápal: „No..akože? No..samozrejme, že nepôjdem. Ako by som si potom dorobil skúšky…keby som bol vonku?!“ Tak sme si ešte chvíľu nerozumeli. Raz ja jemu, a raz on mne. Potom mi to našťastie došlo. Kdesi  z prachu dávno započutého sa mi vynoril ten druhý význam slov „ísť von“ a konečne sme sa pochopili.

 

Odvtedy som toto spojenie počula často a veruže sa mi ešte stále občas stane, že si ho v prvej sekunde nesprávne vyložím. Už som pochopila, že ho ľudia používajú a už aj viem, čo znamená (hurá!), ale stále nerozumiem tomu, prečo ho používajú, keď nemá takmer žiadnu výpovednú hodnotu.

 

Stretnem bývalú spolužiačku po rokoch. Na otázku kde sa túlala, keď som ju tak dlho nevidela, mi povie: „Bola som vonku, však vieš…“ (Nie! Neviem! Skús byť konkrétna a nečakaj, že ti vidím do hlavy!)

 

Povie mi  študent na hodine, keď sa ho pýtam na jeho doterajšie štúdium a úroveň vedomostí v jazyku: „Bol som vonku pár rokov…“ (Aha! No tak hneď viem, či si tam študoval na univerzite, alebo umýval riad v Irish Pube! Čiže viem odhadnúť, ako na tom si!)

 

Narazím na suseda a pýtam sa ho čo má nové. Povie mi: „Bol som vonku,“ a veľavýznamne na mňa pozrie. Čaká otázky? Obdiv? Záujem? Mám mu zatlieskať? Mám ho poľutovať? Neviem. Pretože z jeho super-obsažnej informácie fakt neviem, či tam bol na výmennom pobyte študovať, či robil dobrovoľníka v starobinci v Škótsku, či predával občerstvenie pri Bostone, či prejazdil za rok stopom Južnú Ameriku, či pomáhal pri odstraňovaní následkov povodní v Ázii, či býval u starkej v Maďarsku a pomáhal jej so záhradkou.

 

A podobne. Neviem, prečo mi to vadí. Je to taká hlúposť, ja viem. Ťažko znášam, keď niekto niečo povie a vlastne tým nič nepovie. S tým súvisí aj posledné:

 

 

3. V pohode!

– Ako sa ti darí?

– V pohode!

 

– Ako bolo na chate?

– Aaale…v pohode.

 

– Aké ste mali počasie?

– Do pohody.

 

– Chutí ti?

– V pohode.

 

– Aký bol koncert?

– No, do pohody bolo…

 

– Chce sa ti ísť do kina?

– V pohode…

 

V podstate nemám nič proti „v pohode“, ak za tým nasleduje zopár (alebo aspoň jedna) súvislých, rozumných viet, ktoré mi dajú odpoveď na moju otázku.

A ani mi nevadí, keď to niekto použije občas, hlavne keď mi tým chce dať najavo, aby som ho neotravovala a nepýtala sa. Ale vyčerpáva ma, keď si človek opakovane nedá tú námahu, aby zalovil v pamäti a vytiahol z nej aj nejaké iné hodnotiace slová ako len „v pohode“. Slovenčina je krásny a bohatý jazyk. V istých smeroch nedokonalý (ako všetky jazyky), ale je krásny a bohatý. Určite je v ňom viac slov na opísanie zážitku, názoru alebo pocitu než len to „v pohode“. Okrem toho, tento zvrat už je tak vypoužívaný, že takmer absolútne stratil obsah. Už je to len taká vsuvka. Niečo, čo povieme, keď nevieme, čo máme povedať. Také slová by sa mali zrušiť.

 

Máte niekto podobnú alergiu na niektoré slová alebo frázy? Alebo som v tom sama? 😉

 Autor: tikaka

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *