Načisto šokantné

3. júl 2017

 

 

Malinký autobus z Lodže do Bukowca bol takmer plný. Keď sme pristúpili, bol už úplne plný, vrátane uzučkej uličky, ktorú vypĺňali naše ruksaky. Chlapík ktorý pristúpil na ďalšej zastávke otvoril strešné okno a konečne sme sa mohli nadýchnuť. Sedeli sme celkom nehybne, pritlačení k sedadlám miernou úľavou po miernom strese, aký sa občas vyskytne keď prestupujete z vlaku na autobus v neznámom meste a máte na to len 20 minút.

Na nasledujúcej zastávke Samko zistil, že pod pazuchou má obrovského kliešťa, do pol bruška zarytého do kože. Musel to vydržať, kým sme nevystúpili. Kliešťa sme vyberali asi 30 minút. Samko sa krútil, vzdychal, kopal a vykrikoval, ako keby sme ho pálili rozžeraveným kutáčom. Hysterický záchvat. Blížiaca sa smrť. Pri autobusovej zastávke je železiarstvo. Zákazníci sa striedavo chodili postaviť do dverí, aby zistili, či si niekto zabíja dieťa, a teda či treba zavolať políciu alebo bude stačiť sanitka. Radšej sme sa presunuli do búdky na lavičku, kam nebolo z obchodu vidieť. Kliešťa sme nevybrali. Nasadili sme ruksaky a vykročili sme dlhou ulicou smerom k Jolante.

 

P1080419

 

Jolantin dom sa nedá prehliadnuť. Z vonku sa zdá veľký a celkom bežný. Ale on vôbec nie je bežný! Nie, nie! Jej dom je načisto šokantný! Absolútne mimo všetkého čo si dokážete predstaviť. Je to dom mnohých farieb, tvarov, umeleckých predmetov, obrazov, rastlín, vôní, látok, vankúšov, byliniek, filmov, hudobných nástrojov, keramiky, ťažkých dverí, drevených podláh, ornamentov, vysokých okien, mozaikových stien, rozvláčnosti, chaosu, pohody, fotografií, slnka, háčkovaných diek, včelárskych potrieb, kníh, papierov a detských výrobkov, detských malieb, detských hračiek, hier a plastelínových misiek, výtvarného materiálu a vriec s odpadom určeným na recykláciu, čajov, zeleniny, sviečok a premietacích plátien. Nech sa pozriete kdekoľvek, nikde nie je súlad, poriadok a ani náznak pravidelnosti. Všetko leží tam, kde to spadlo z ruky. Každá miestnosť má inú vôňu: dymovú, pastelkovú, drevenú, voskovú, púdrovú, kvetinovú, bylinkovú, kovovú… V každej miestnosti je toľko drobností a vecičiek, že by trvalo niekoľko hodín, kým by ich človek dopodrobna preskúmal. A uprostred toho všetkého je Jolanta.

 

Príchod k nej bol totálny šok a prekvapenie. Zastihlo nás to nepripravených. Z prírodného, otvoreného, jednoduchého, nekomplikovaného prostredia Hutiek sme sa dostali do umeleckého domu umelkyne, ktorá je okrem toho aj včelárka, učiteľka v materskej škole, hrnčiarka, krajčírka, filmová nadšenkyňa, botanička, molekulárna biologička, fytoterapeutka, záhradníčka a obdivovateľka východných kultúr. Z domčeka medzi smrekovcami v Modrzewiowom Ranči sme sa dostali do trojposchodového domu, ktorý slúži zároveň ako galéria, každá stena vyzerá inak a nič nie je tak ako by ste čakali. Dokonca aj vypínač na svetlo visí zo stropu meter od dverí. Zo samoty a izolovaného prostredia lesa sme sa ocitli v priestore, kde stále niekto chodí, ľudia prichádzajú, odchádzajú a ak náhodou nie, stále Jolante píšu správy alebo jej telefonujú. Z miesta kde sa všetci vyjadrovali jednoznačne, mali konkrétne požiadavky a dávali konkrétne odpovede sme prišli do Jolantinej absolútne rozkošnej prijímacej miestnosti voňajúcej ohňom a ružami, v ktorej nám povedala, že jej je jedno, čo u nej budeme robiť a že máme robiť, čo sa nám zapáči a čo si myslíme, že by bolo treba urobiť. Z rodiny, ktorá všetok svoj odpad hádzala do diery spolu s konármi a nakoniec ho zapálila sme pricestovali k žene, ktorá poctivo triedi každú slamku a dokonca zbiera rolky z toaletného papiera a staré obaly od vajec, pretože sa jej možno ešte niekedy zídu na výtvarné aktivity s deťmi.

 

P1080422 - kopie

 

Kliešťa sme vybrali krátko po príchode k Jolante. Na najťažšie kliešťové prípady vždy pomôže mydlo. Dali sme si ryžovú polievku s kôprom a kamenný džús. Vypáčili sme z Joly zopár základných a aspoň z časti jednoznačných odpovedí na základné otázky o režime dňa, práci, stravovaní a jej potrebách. Boli sme spolu v obchode a nakúpili sme jedlo, pretože ona doma nemala nič…pretože ona skoro nejedáva, len pije veľa čaju. Šli sme spať. Snívalo sa mi o fantastickom, rozprávkovom dome a zázračnej, rozlietanej Jolante.

 

 

 

Autor: tikaka

 

 

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *