Opäť vo vinohradoch

28. máj 2015

 

 

Tri týždne v Němčičkách. Sú za nami. Za tri týždne sme mnohé uvideli a pochopili. Aké je krásne pestovať si vlastnú zeleninu! Ako fajn je mať vlastné domáce džemy, čalamády, kvasenú kapustu, nakladané sušené paradajky, orechy a sušené slivky, marhule a jablká! Aké je skvelé mlieť si vlastnú múku a piecť si dobré chlebíky! Aká je to paráda – dávať si na večeru k chlebu kozí tvaroh od vlastných kozičiek! Aké príjemné je mať každý deň bylinkový čaj z bylín čo rastú v záhradke! Ako len poteší dať si čerstvé vajíčka od vlastných sliepok a kačíc! A ako sa k tomu hodí víno z vlastnej vinice! Kto by to nechcel, nech sa prihlási.

To všetko sme v Němčičkách mali. Jedlo nabité energiou, láskou, slnkom a dobrotou. To všetko oni majú. Okrem toho majú tri deti, ktorým sa venujú a snažia sa ich rozvíjať, chápať, podporovať a viesť v ústrety dobrému životu. No a okrem detí, kôz, sliepok, kačíc, psa, mačky, králikov, záhrady a nekončiacej práce s varením, spracovávaním mlieka, ovocia a zeleniny, praním a upratovaním musia uživiť rodinu. Musia obrobiť a spravovať hektáre pôdy s vinicami, sadmi, lúkami a lesom. Musia ochrániť úrodu pred srnkami, zajacmi a húsenicami. A ľuďmi. Musia sa snažiť predať svoje výrobky a udržať si dobré meno. Pracujú od skorého rána až do tmy. Každý jeden jediný deň. Nemajú čas si len tak posedieť pri kávičke. Nemajú čas chodiť s deťmi na výlety. Nemajú čas pozerať televízor, ísť do krčmy ani stretávať sa s kamarátmi. Nemajú čas na svoje záujmy a záľuby. Nemajú čas prečítať si knihu. Niekedy nemajú čas sa čo i len porozprávať. Nemajú čas ísť na dovolenku. To všetko nemajú na výmenu za to, čo majú. Ich život je vo veľkej miere o práci, povinnostiach, o pripútanosti k hospodárskym zvieratám, o snahe stihnúť nestihnuteľné čo najefektívnejšie a najrýchlejšie.

Na tri týždne sme sa stali súčasťou života na farme počas začínajúcej hlavnej sezóny. Za ten čas sme stihli okrajovo nazrieť do života odvážnych ľudí, ktorí by potrebovali aby deň trval aspoň 37 hodín a aby čas utekal pomalšie. Niekedy sme takmer videli, ako sa práca kopí, ako padá do dňa a tlačí k zemi, ako jej neubúda, ako sa stále všetci snažia udržiavať vidinu toho, že všetko bude dobré a snáď sa to nejako stihne. Obaja naši domáci pracujú usilovne, s ľahkosťou a bez prestávky. Pracujú každý deň, mesiac po mesiaci, rok po roku a to v takom tempe a intenzite že sme s nimi nedokázali držať krok ani tú chvíľu čo sme tu boli. Na ostatný život, zdalo sa nám, ostáva len málo síl a času.

 

 

 

 

Do Němčičiek sme sa vrátili po takmer dvoch mesiacoch a našli sme premenenú krajinu. Všetko vyrástlo a zmájovelo. Kozám sa narodili kozliatka, kačky sedeli na vajíčkach, pareniská ozeleneli, viniče kvitli, čerešne dozrievali a trávy bolo vyše hlavy. Počasie bolo horúce, suché a veterné. Zem bola vyschnutá. Za celý ten čas pršalo poriadne len jedno poobedie. Inak sme sa každý deň opekali alebo dusili, podľa toho, do akej miery sa chcelo slnku hriať a vetru fúkať. Dni boli dlhé a veľakrát úmorné.

Väčšinu času sme strávili vo vinohradoch. Vysadili sme stovky nových viničov, podlamovali sme letorasty, robili sme pletivové košíky na ochranu viniča pred srnami, nastielali sme slamou, okopávali sme mladé rastlinky a zbierali sme z listov viniča škodlivý hmyz.

Jedno poobedie sme premiestňovali kozy na novú lúku, novú pašu. Malé kozliatka si pamätali elektrický ohradník a aj keď tam už nebol, odmietali ísť ďalej za svojimi mamičkami-kozičkami. Plašili sa, mečali, utekali nám do hlbokej trávy a potom mečali ešte viac, pretože nič nevideli a báli sa. Nakoniec sme niektoré pochytali a preniesli ich v rukách. Jedno kozľa vytrvalo odmietalo odísť zo starej lúky kde sa narodilo a nedalo sa chytiť. Mirko s ním ostal vzadu, kým sme s deťmi pomáhali Richardovi hnať zvyšok stáda o pol kilometra ďalej, do pripravenej ohrady. Keď som potom bežala späť, aby som pomohla Mirkovi kozľa chytiť, stretla som ich na pol ceste: zmätené mláďatko mékalo a cup-cupitalo kopýtkami po ceste. Mirko za ním švihal konárom a dupol vždy keď kozľa zamierilo k vysokej tráve a kríkom na kraji cesty. Napokon sa všetky kozy úspešne podarilo dostať do ohrady, všetky kozliatka našli svoje mamičky a všetci boli spokojní.

 

 

 

 

S obdivuhodnou rodinou z Němčičiek sme prežili dokopy 5 týždňov. Dúfame, že sme sa s nimi nelúčili posledný krát. Chceli by sme ich ešte niekedy prísť pozrieť, popracovať si vo vinohradoch, posedieť si pri dobrom jedle, dozvedieť sa čo majú nové, vidieť ako ich deti rastú a ako sa im všetkým darí.

 

 

 

Autor: tikaka

 

 

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *