Hmyz a kanál vojvodstva Lodžského

15. júl 2017

 

 

Výlet bol nevyhnutný. Z viacerých dôvodov. Voľné dni sú tu naozaj voľné. Obsahujú spanie do neskorého rána, sedenie na gauči s internet prijímajúcou elektronikou v ruke a potulovanie sa po dome. V najhoršom sa pridá organizované posedenie pri kávičke alebo čaji. Na každú činnosť ktorá sa podobá na prácu sa hľadí s nevôľou, ak to nie je varenie. To ale musí trvať aspoň dvakrát dlhšie než je treba a musíme ho robiť všetci spolu – ako voľnočasovú aktivitu pre radosť. Na konci dňa je človek zničený, usedený, plný prebytočnej energie, znudený a nervózny, zrelý do postele. Nočná mora! Čiže: výlet bol nevyhnutný. Pre zachovanie duševného aj fyzického zdravia.

 

 

Hmyz

Prvý voľný deň sme si presunuli do pracovného týždňa. Neďaleko Bukowca je dedinka s pre nás smiešnym menom Ujazd. V nej bývajú ľudia, ktorí nevedeli čo by vymysleli so svojim obrovským pozemkom. Hútali, hútali, až vyhútali zábavno-náučný park zameraný na malé organizmy: hmyz, vírusy a baktérie. Zobrali si pôžičku z banky a pustili sa do práce. Vytvorili maličkú botanickú záhradu, poprepletali ju cestičkou a popri cestičke poukladali modely hmyzu (a jedného pavúka). Modely sú stovky krát zväčšené. Lienka je veľká ako teliatko a modlivka je veľká ako slon. Našli sme tu roháča, komára, muchu, vážku, už spomínaného pavúka, fuzáča alpínskeho, ucholaka, včelu aj motýľa. Šla s nami aj Jola a aj sestričky Mimi a Alinka. Deti bežali dopredu. Celý čas sme ich nevideli, len sme počuli spoza kríkov výkriky a smiech. Obrie hmyzy sú usporiadané tak, že ich nevidno hneď a deti majú možnosť ich postupne objaviť, zľaknúť sa ich, odvážiť sa prísť bližšie, dotknúť sa ich…a ísť ďalej.

 

mkf

 

Súčasťou parku je veľké detské ihrisko s dlhočiznou lanovou dráhou, desiatky možností posedenia pod ovocnými stromami, alebo pri stoloch s výhľadom na ihrisko alebo v tieni pri rybníčku s obrovskou plastovou vážkou a jednou živou kačkou. Pri ihrisku, už skoro pri východe, je výstava vírusov a baktérií. Z drevenej konštrukcie visia na reťazi veľké vírusy a baktérie. Každý model je asi pol metra veľký a nie sú vo vzájomnom veľkostnom pomere, ako je tomu pri hmyze. Vedľa nich visí plastová tabuľka s popisom, inkubačnou dobou, niekedy aj s geografickým výskytom a tiež symptómami ochorenia ktoré spôsobujú. Text je iba v poľštine. Trojročnú Mimi a päťročnú Alinku také niečo vôbec nezaujímalo, ale Zojka s Benym si nechali vysvetliť a dopodrobna opísať každú jednu chorobu spôsobenú vystavenými potvorkami. Beny potom po ceste domov v aute rozmýšľal nad tým, aké je strašné, že také veci na svete sú, že toľko ľudí zomiera a že je dobre, že on zatiaľ žiadnu z tých príšeriek v sebe nemal. Dokonca ani chrípku, či angínu! Okrem týchto dvoch bežných tam bola žltačka, HIV, ebola, cholera, tetanus, vírus spôsobujúci zápal močového mechúra, zápal pľúc, encefalitídu, črevnú chrípku a zopár ďalších, ktoré si už nepamätám.

 

 

Kanál

Lodž je od nás blízko. Čo by kameňom dohodil. Autobusom sme v centre za 20 minút. V Łódźi je veľa múzeí. A parkov. A električiek. A sôch. A pekných domov. A ľudí, samozrejme. Jola sa nám snažila odporučiť múzeum kinematografie. Priam nás nútila, aby sme tam šli. Nechcela si dať povedať, že pre deti by to bolo nezaujímavé. Pani na autobusovej zastávke v Lodži nám zas pretláčala Textilné múzeum. Vraj tam všetci začínajú a treba tam ísť. My sme si vybrali Múzeum mestskej hromadnej dopravy. Autobusy a električky. Veľké aj malé, staré aj nové. Ibaže múzeum bol práve tú konkrétnu sobotu zavreté. No čo už! Od zavretého múzea sme sa tromi električkami odviezli na Námestie Slobody a šli sme do Kanála.

 

Uprostred Námestia Slobody je pomník národného dejateľa Generała Tadeusza Kościuszki. Pri pomníku je nenápadný vstup do kánála Detka – do múzea kanalizácie mesta Lodž. Pri vstupe stojí prísne vyzerajúci pán, ktorý púšťa ľudí dnu. Koľko ľudí vyjde von, toľko vpustí dnu. V jednom momente nesmie byť v kanáli viac než 10 ľudí. Zišli sme po schodoch do asi trojmetrovej hĺbky. Tu sedel ďalší pán, ktorý predával lístky. Kúpili sme, zobrali sme baterky z krabice a vydali sme sa na prieskum kanála. Mali sme šťastie: boli sme poslední, koho vpustili dnu. Stačilo chvíľu počkať, kým sa rodinka pred nami trochu vzdiali a mohli sme si v pokoji, v tichu a v tme všetko poprezerať. Nikto sa na nás netlačil a nenaháňal nás.

 

ptrf

 

Kanál je neosvetlený, svietidlá sú nutné. Každých pár metrov sú rôzne výpuste, diery ktoré privádzajú vodu z ulice, návštevník vidí kanálové poklopy z dolnej strany, fotky z čias stavby kanála a zátišia s pracovnými pomôckami. V kanáli je vlhko a aj trocha vody, čo dodáva celému múzeu autenticitu. Prehliadka trvá asi polhodinu. Trasa je kruhová, kanál pravdepodobne prechádza popod kruhový objazd Námestia Slobody.

 

Deti boli spokojné. Boli v kanáli, vozili sa električkami, videli rikše, zahrali sa v parkoch a dali si výborné pečivo z cukrárne, ktorú by sme už asi znova nenašli. Zavreté Múzeum mestskej hromadnej dopravy im nevadilo. Mali iné zábavy. Domov sme prišli skôr než Jola. Tá odchádzala do Lodže spolu s nami a povedala, že sa tam zdrží len hodinku či dve. O štvrtej poobede jej stále nebolo. Ani nás to veľmi neprekvapilo.

 

 

 

Autor: tikaka

 

 

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *