Skalka (1165 m.n.m)

1. marec 2014

 

 

Predpoveď počasia na tento deň im našťastie nevyšla. Ale aby sme neboli neféroví, predpovedať počasie v kopcoch asi nie je len také jednoduché. Pripravení na dážď, sneh a vietor, vybrali sme sa zarána po žltej značke smerom na Skalku.

 

askalka

 

Slnko presvitalo spoza mrakov. Na pravo od lesnej cesty hučal potok. Biele fľaky snehu pod stromami sa postupne zlievali a o chvíľu sme museli deťom prešľapávať cestičku cez biely koberec. Z konárov na nás pršala voda. Ako sme stúpali vyššie, voda sa menila na mokré kusy snehu. Padali nám na hlavu a za krk. Nedalo sa tomu vyhnúť a museli sme si zvyknúť na to, že nám každých pár sekúnd niečo plesne na hlavu, alebo sa roztriešti na pleciach a fŕkne do tváre. Deťom sa to najprv páčilo, potom to prestali vnímať. Sústredili sa na výstup do strmého kopca cez hlboký sneh.

Tesne pod Skalkou sme sa už mohli cítiť ako počas ozajstnej zimy. Nič, okrem skučania psov a občasného výskania detí, nenasvedčovalo tomu, že sa blížime k lyžiarskemu stredisku. Okolo bola tichá, ničím nerušená, biela krajina, zopár jeleních stôp a spiace stromy. Keď sme vyšli z lesa pri Limbe (ubytovacie zariadenie na Skalke), oprel sa do nás vietor nesúci zo sebou čudný pach oleja z nejakého stravovacieho zariadenia a o kúsok ďalej nás ohlušila hudba cez ktorú sme museli kričať…ak sme sa chceli počuť.

 

eskalka

 

Na Skalke bolo rušno, ale nie preplneno. Chvíľu sme si oddýchli a pokračovali sme ďalej po červenej značke smerom ku Krahuliam. Na Krahuliach ešte fungovala sedačková lanovka. Videli sme ju už z diaľky a rozmýšľali sme, či to len tak míňajú energiu, alebo naozaj čakajú, že sa na tomto blato-snehu bude ešte niekto lyžovať. Ale našli sa! Poslední traja lyžiari, ktorí odmietali prijať, že sneh sa už naozaj topí sa spúšťali po zablatenom svahu. Snáď im to prinieslo aj niečo iné ako špinavé lyžiarky a kombinézy.

Aj my sme sa spustili na boboch po zvyškoch snehu a pokračovali sme po ceste smerom na Kremnicu. Tesne za Krahuľami sme zišli z cesty a ocitli sme sa v zelenej dolinke. Schádzali sme dole po kamenistom chodníku. Potok popri chodníku sa spúšťal cez kamene v bielych kaskádach a vtáky spievali. S Mirkom sme sa zhodli, že to bola najkrajšia časť výletu. Aj deti sa akosi uvoľnili a rozrozprávali. Nálada sa zvláštnym spôsobom zlepšila. Pekný pocit…

Z dolinky sme vyšli na cestu kúsok nad Toliarom. Prešli sme popod železničný nadjazd a okruh sa uzavrel. Pri Toliari nás čakalo naše auto. Veruže som bola veľmi rada, že sedím a myslím, že deti tiež. Kráčať pol dňa hlbokým mokrým snehom alebo po blate a  kameňoch dá zabrať.

 

nskalka

 

A aby som nezabudla: Na výlete nám robil spoločnosť strýko Rado, ktorý sa dnes vyznamenal svojou trpezlivosťou (najmä pri dlhých prestávkach, keď sme po členky v snehu čakali kým deti dojedia alebo dopijú, ale aj keď bol nechaný napospas Zojkinej nezastaviteľnej pusinke v záverečnej časti výletu); odolnosťou voči zime (v rifliach a bez rukavíc by som zamrzla);  aj obetavým zapojením sa do bobovania po ceste ku Krahuliam. Veríme, že sme ho príliš neodradili a pridá sa k nám opäť.
 

 

 

Ako sa tam dostať:
V Kremnici odbočíme smerom na Skalku. Potom už ideme stále rovno po ceste, vyjdeme z mesta a o chvíľu uvidíme na ľavej strane cesty niekoľko väčších chát, detské ihrisko a nenápadnú fontánku. To je rekreačné stredisko Toliar. Tu, hneď pri ceste necháme zaparkované auto (parkuje sa kolmo na cestu).
Prístupnosť / náročnosť / terén:
Od Toliara vedie po ceste žltá turistická značka. Po ceste budeme kráčať 2 kilometre, potom odbočíme z cesty doľava (pri Obrázku). Ak chceme, môžeme si tento kus nudného kráčania po ceste ušetriť: Odvezieme sa až k Obrázku, a jeden dobrovoľník odvezie auto späť k Toliaru. Potom musí kombináciou stopovania a indiánskeho behu dobehnúť ostatných.
Od Obrázku ideme po širokej lesnej ceste v hlbokej doline popri potoku. Po asi 1,5 kilometri sa odpojíme od lesnej cesty a odbočíme na lesný chodníček vľavo. Začína sa strmé stúpanie, ktoré sa skončí až pod Skalkou.
Zo Skalky pokračujeme po červenej turistickej značke smerom na Krahule / Kremnické Bane. Opäť pôjdeme prevažne lesom, po širokom lesnom chodníku. Na Skalke máme stúpanie za sebou a budeme už len pomaly klesať. Keď prídeme k lyžiarskemu svahu na Krahuliach, máme 2 možnosti:
1. pokračujeme ďalej po červenej značke až na severný koniec obce, kde sa stočíme na modrú a pôjdeme po hlavnej ceste cez celé Krahule na južný koniec obce.
2. opustíme červenú značku a zbehneme dole (lyžiarskym) svahom do stredu obce, kde sa napojíme na modrú (zabočíme vľavo) a pôjdeme až na južný koniec obce.
Za Krahuľami opustíme cestu a odbočíme vpravo na kamenistý chodník. Po asi polhodine sa dostaneme k ceste nad Toliarom. Zahneme vpravo, prejdeme popod nadjazd a pred nami bude Toliar.
Celá trasa (okruh) má 12.5 km. Celková prevýšenie je asi  550 m. Dospelý človek ju prejde za 3 hodiny  40 minút.
Pre deti:
Úvodná aj záverečná časť výletu vedie popri potoku. 
Na trase sú dve lyžiarske strediská, ktoré sú zaujímavé aj mimo zimnej sezóny.
V lete sa na trase Skalka –  Krahule dá nájsť veľa čučoriedok a černíc.
V zime sa na trase Skalka – Krahule dá sánkovať, keďže je to mierne sa zvažujúci kopec po takmer celú cestu.
 
Trasa vedie nenáročným terénom a je dobre značená. Takmer stále ideme v lese, čiže je vhodná aj na teplé letné dni.
Poplatky, vstupné, otváracie hodiny:
Žiadne.

 

 


 

 

Autor: tikaka

 

 

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *