Ako sme dospeli k tomu, že sa učíme doma

15. september 2015

 

 

Všetko sa to začalo kedysi dávno, pradávno, keď sme ešte nemali deti a keď som si s hrôzou uvedomila, že povinná školská dochádzka vlastne znamená povinné odovzdanie mladej duše štátu. Nikto sa na nič nepýta a nikto nedáva možnosť výberu. Rodičia jednoducho musia poslať svoje deti do školy a hotovo.

 

Prišlo mi to ako porušenie základných ľudských práv a tak som zašla do knižnice, a v malej knižočke s nadpisom Všeobecná deklarácia ľudských práv (z roku 1948), v Článku 26 som sa okrem iného dozvedela, že: Rodičia majú prednostné právo voliť druh vzdelania pre svoje deti. O pár strán ďalej, v Článku 29 som sa dozvedela, že pri uplatňovaní svojich ľudských práv nesmieme obmedzovať práva a slobody ostatných, ohrozovať morálku, verejný poriadok alebo všeobecné blaho demokratickej spoločnosti. (voľná parafráza)

Naše zákony ale nedovoľujú, aby si rodič slobodne zvolil. Dieťa musí chodiť do štátneho, alebo štátom uznaného a kontrolovaného školského zariadenia. Máte pocit, že rodičia ktorí si neprajú zveriť svoje dieťa štátu ohrozujú morálku, verejný poriadok alebo všeobecné blaho demokratickej spoločnosti?

 

V Dodatkovom protokole k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (z roku 1950) v Článku 2 som sa ďalej dočítala, že Pri výkone akýchkoľvek funkcií v oblasti výchovy a výuky, ktoré štát vykonáva, bude rešpektovať právo rodičov zabezpečovať túto výchovu a vzdelanie v zhode s ich vlastným náboženským a filozofickým presvedčením. To škola samozrejme, vzhľadom na svoju organizáciu a množstvo detí, nedokáže poskytnúť. Bolo by naivné si myslieť, že dokáže. Alternatíva sa však opäť neponúka, pretože by bola postavená mimo zákona.

 

Z toho všetkého mi vyšlo, že naše zákony v podstate hrubo porušujú ľudské práva a zhrozila som sa ešte viac. Vtedy sa ma to bytostne nedotýkalo a toto poznanie som rezignovane zaradila medzi ostatné, postupne sa hromadiace vedomosti a informácie o našom školstve a spoločnosti.

 

Keď sa naše deti postavili z kolien na nohy a slabiky začali spájať do slov, spomenula som si na malú knižočku z fakultnej knižnice a začala som rozmýšľať nad tým, či sa to naozaj náhodou nedá aj inak. Či naozaj nemáme možnosť výberu a voľby pri výchove a vzdelávaní vlastných detí. Vtedy sme zistili, že (od roku 2008) existuje zvláštny spôsob plnenia školskej dochádzky s názvom individuálne vzdelávanie. Hneď sme vedeli, že to je presne to, čo hľadáme.

 

 

 

Roky plynuli, deti rástli. A naše domáce vzdelávanie sa nakoniec začalo oveľa skôr, než sme plánovali. Benjamín sa krátko po 4. narodeninách naučil čítať a Zojka sa ponáhľala v jeho stopách. Začali mať otázky, na ktoré som nevedela odpovedať. Začali sme rozoberať do hĺbok a šírok zložité témy, ktoré som si sama najprv musela naštudovať. Beny sa čoskoro naučil písať tlačeným a zakrátko na to prišiel s tým, že sa chce naučiť písať aj „čarbanicovým“ (=písaným), aby písal ako my. Zoja samozrejme nechcela zaostať. Všetko to bolo rýchle a nečakané. Chvíľu sme sa tvárili, že to nevidíme, pretože sme nevedeli, ako na to zareagovať a čo s tým máme urobiť.

 

Keď Benjamín jedného dňa znechutene odmietol pracovné listy na motorické cvičenia pre predškolákov a v ten istý deň poobede ma slušne ale dôrazne poprosil, aby som mu nedávala stále tie isté úlohy dookola, pretože on už ich predsa dávno vie (Chcela som po nich, aby priraďovali správny počet fazuliek k číslam a aby rozdelili obrázky podľa toho, či je na nich ovocie alebo zelenina.), vedela som, že treba pozbierať odvahu, načítať si literatúru, pozháňať a vyrobiť vhodné materiály a pomôcky…a začať poskytovať svojim deťom to, čo potrebujú.

 

To bolo pár mesiacov pred tým, ako sme mali odísť na Island. Z predškoláckej prípravy sme zľahka a plynule prešli na prvácke učivo. Aj keď sme postupovali čo najpomalšie a najopatrnejšie, dopustili sme sa mnohých chýb a omylov, o ktorých možno napíšem inokedy. Napriek všetkému boli naše deti šťastnejšie a sebavedomejšie, nedeptané neustále úlohami, ktoré im dokopy nič nedávali a otázkami, na ktoré poznali odpoveď už pred rokom.

 

2. septembra naši dvaja potomkovia oficiálne začali školskú dochádzku v jednej z miestnych škôl. Ako zázrakom sa nám podarilo v našom meste nájsť základnú školu s odvážnymi a otvorenými ľuďmi, ktorí nás pochopili. Aj napriek tomu, že sme prví a zatiaľ jediní, ktorým umožnili Individuálne (Domáce) vzdelávanie, stretli sme sa s podporou, nadšením, zvedavosťou a úprimnou komunikáciou. Dúfam, že ich nesklameme a že naša spolupráca bude bezproblémová a pokojná.

 

 

 

Autor: tikaka