Ako sa dieťa učilo písať II.

7. apríl 2016

 

Deti písať vedia. A čo teraz?! Čo máme z toho, že niečo vieme, keď to aj tak nepotrebujeme? Na čo sme sa to potom vlastne učili? Tieto otázky sa objavili v bublinke nad mojou hlavou krátko po tom, ako sa Zojka s Benym naučili písať aj tie prepotrebné písmenká ako q, x a w.

 

Zamyslime sa: Kedy majú 6 až 7 ročné deti príležitosť písať? Väčšinou si s nikým pravidelne nedopisujú. Nepíšu si poznámky k seminárkam či referátom. Nerobia excerpty. Nevypisujú si citáty z kníh. Nemusia písať žiadne zoznamy. Nepíšu básničky. Nepotrebujú si prepisovať recepty od susedkinej tetky.

Máme teda dieťa schopné písať, ktoré nemá žiadnu reálnu možnosť svoju novonadobudnutú zručnosť využiť. Dieťa stráca záujem. Prichádza na to, že v tejto oblasti už niet čo objavovať (všetky písmená už predsa pozná) a nie je s ňou spojená žiadna ďalšia zábava. Musíme rýchlo konať a vymyslieť niečo pútavé.

 

Pokus č. 1 : Srandovný zošit

V taške ležal nepoužívaný šlabikár. Nevyhodila som ho, pretože sa mi to zdala byť škoda a bola som si istá, že sa ešte na niečo zíde. Zišiel sa. Povystrihovala som z neho obrázky a dala som ich do čierneho vrecúška. Každý deň si deti vytiahli dva obrázky, nalepili ich do zošita a vymysleli k nim srandovné (absurdné, nezmyselné) vety. Prvý týždeň boli nadšení. Druhý týždeň už menej. Tretí týždeň si na zošit spomenuli každý druhý deň. Po mesiaci som ich musela takmer donútiť, aby si niečo napísali. Spätnú väzbu som dostala v šomravom komentári môjho drahého syna, keď som ich zasa raz nabádala k písaniu. Dozvedela som sa, že „jeho to nebaví, pretože je to nanič a ani to už nie je zábavné.“

 

 

Pokus č. 2 : Odpisovanie viet

Pokus č.2 prebiehal súbežne s Pokusom č.1. Mal však oveľa kratšie trvanie. Aj napriek všetkej snahe vymýšľať čo najmenej nudné vety (najväčší úspech mali vety, kde boli slová ako: záchod, kakať, uslintaný, hovienko, smrad, zababraný a podobne), nepodarilo sa mi udržať záujem viac než pár dní. „Načo to mám písať, keď je to už raz napísané?!“ bol argument, proti ktorému sa nedalo namietať.

 

 

Poznatok po prvej mini-sérii pokusov: Nestačí vymyslieť niečo, o čom si myslíme, že bude pútavé. Musíme vymyslieť niečo, čo má pre dieťa dostatočnú pridanú hodnotu na to, aby bolo vnútorne motivované.

 

P1280811

 

Pokus č. 3 : Písanie listov

S písaním listov sme začali dávno predtým, než sa deti naučili písať. Oni diktovali, ja som písala. Nadviazali sme teda na tradíciu a zaviedli sme nový systém. Ja som písala väčšinu textu, deti písali len niektoré slová, neskôr krátke vety. Po pár mesiacoch boli schopní samostatne napísať celý stranový list.

Pridaná hodnota: Môžu sa pochváliť svojimi úspechmi, môžu porozprávať o tom, čo robia, čo videli a zažili. Nepoznám malé dieťa, ktoré nerado rozpráva o sebe a svojom živote. A samozrejme – radosť preveľká, keď dostanú odpoveď.

 

 

Pokus č. 4 : Písanie denníka

Aj s písaním denníka začali dávno predtým, než vedeli písať písaným. Písali tlačeným a takmer nečitateľne, ale snaha bola. Denník bol od začiatku skôr občasník, ku ktorému sa dostanú možno raz za týždeň. Niečo si napíšu a na druhú stranu nakreslia súvisiaci obrázok.

Pridaná hodnota je jasná: Často si čítajú a prezerajú zápisy a kresby spred roka alebo dvoch. Spolu spomínajú na to, ako to vtedy bolo, čo zažili, čo ešte si pamätajú. Vidia, ako ich to teší a vidia zmysel celej činnosti z dlhodobého hľadiska.

 

 

Pokus č. 5 : Písanie do obrázkov

Táto činnosť vzišla z ich vlastnej iniciatívy a v podstate je len rozvinutím popisovania obrázkov, ktoré som spomínala minule. Do svojich obrázkov píšu vysvetľujúce vety: Toto je diaľnica. Piráti na lodi. Dúha pre babku a deda. Pomoooooc, ide príšera! Veľký búrkový mrak: kumulonimbus. Toto nakreslila Zojka pre Mirka. Tu sú stroje: traktor, bager, dodávka.

Neviem presne prečo to robia. Asi sa im to zdá správne a považujú to za súčasť obrázkov.

 

 

Pokus č. 6 : Písanie poviedok

Keď sa raz Zojka prišla posťažovať, že si nevie nájsť žiadnu prácu a že by chcela robiť niečo zaujímavé, vymenovala som jej (ako vždy) asi 15 rôznych vecí, ktoré by mohla robiť. Medzi iným bol v ponuke návrh: Napíš poviedku. V tej chvíli som to nemyslela úplne vážne a nečakala som, že sa toho chytí. Zojka sa (ako vždy) zatvárila kyslo, s povzdychom odišla a ja som pokračovala vo svojej práci. Na moje prekvapenie mi o necelú hodinu priniesla kratučkú rozprávku o strome, ktorý plakal, pretože ho chceli zoťať. Zojka-rozprávačka sľúbila, že ho ochráni a strom už potom neplakal.

Tvorivé písanie sa jej očividne zapáčilo a občas si nejakú krátku poviedku napíše. Samko ju niekoľko mesiacov pozoroval z diaľky, ale k písaniu sa veľmi nemal. Pred pár týždňami však hodil na papier dvojstranovú rozprávku – bájku o tom, že keď sa veľa slabých spojí, premôžu aj oveľa silnejšieho. Len musia držať spolu a nesmú sa zľaknúť. Aj si ju pekne zilustroval. Týmto počinom jeho záujem opäť zhasol. Uvidíme, ako to bude ďalej.

 

Poznatok po rozbehnutí druhej mini-série pokusov: Dostali sme sa tam, kam sme chceli. Písanie sme zaradili do bežného života a pridelili sme mu význam.

 

P1260465

 

Zďaleka sme však neskončili. Keď deti začali relatívne pravidelne písať, zistili, že slovenčina je pekelne zapeklitý jazyk s tisíc a jedným pravidlom, a že je rozdiel medzi písaním a správnym písaním.

 

 

 

Autor: tikaka

 

 

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *