Ako sa dieťa učilo písať

4. február 2016

 

Až keď deti začali miesto kreslenia postavičiek a krivých domčekov radšej skladať ešte krivšie písmenká do radu, spomenula som si na Janka Amosa Komenského, ktorý povedal, že „…děti opičátka jsou, co uhlédají dobrého neb zlého, hned dělají.“ My s Mirkom tých domčekov a postavičiek doma veľa nepokreslíme, ale zato píšeme každý deň. Preto by sme asi nič iné nemali očakávať ani od našich detí. Napriek tomu som im veľmi dlho a pravidelne nanucovala kreslenie a maľovanie, lebo však: tak sa to má a tak to treba. Naše potomstvo sa nemalo veľmi k činu. Vždy len načmáralo, aby mi vyhovelo a už sa hrabalo od stola preč. O čo dlhšie zotrvalo pri stole, keď prišlo na to, že do výkresu sa dajú robiť popisky! To už bola iná reč! To už bola ozajstná zábava! K oranžovej machuli pribudol nápis SLNKO. K zelenej machuli dokvitol STRM (strom). Modrá machuľa zas dostala označenie VODA. Čo na tom, že O-čka vyzerali ako slimáky, K-čka ležali na chrbte a S-ká sa zvíjali ako pelendreky?! Písali. A boli hrdí. Šťastní. Konečne naše umelecké aktivity trvali dlhšie než 7 minút.

 

Prvá vec ktorú som kedy kupovala na priamu žiadosť detí bol diár (rozumej: zošit). Chceli mať zošit ako my, aby si do neho mohli písať dôležité veci. Písali krivé písmenká a k nim kreslili obrázky, občas kreslili obrázky a k nim písali krivé písmenká. O necelý mesiac sme museli ísť kúpiť ďalší diár. A potom ďalší. A potom ďalší. Potom Samko prišiel s tým, že sa chce učiť písať čarbanicovým (=písaným) písmom. A tak sme pri najbližšej príležitosti kúpili prvácke písanky s predpísanými písmenkami.

 

P1270682

Nákupný zoznam

 

 

Týmto krokom sa začali odvíjať dva úplne rozdielne príbehy o tom Ako sa dieťa učilo písať. Neprestáva ma fascinovať, ako úplne a totálne odlišné môžu byť dve deti, ktoré žijú v tej istej domácnosti, majú ten istý rok narodenia, tú istú izbu a tie isté výchovné vplyvy!

 

Zojku nikdy ani nenapadlo, že by sa ešte nechcela učiť písať. Celkom prirodzene sa pridala k bratovi a začala. Poslušne a so sebe vlastným nadšením pre všetko nové sa pustila do písania šikmých čiar, vlnoviek a špirál. Potom prešla na písmenká a pedantne vypĺňala riadok za riadkom. Vyfarbila každý obrázok, alebo si zdobila okraje strán farebnými ornamentmi. Všetky dokončené písanky si uchovávala a bola veľmi nešťastná, keď sme ich nakoniec museli vyhodiť (V tom čase sme boli na Islande a museli sme sa disciplinovane zbavovať všetkého, čo nebolo absolútne nevyhnutné.). Keď nakoniec vyplnila aj poslednú písanku, nastal pre ňu veľký deň: začala písať do zošita bez pomocných čiar. Prvých pár strán som jej tam tie čiary musela dokresľovať, pretože bola v toľkom priestore stratená a písanie ju rýchlo prestávalo baviť. Napokon sa zmierila s tým, že pomocné čiary už jednoducho nebudú. Len som mala pocit, že sa musela naučiť písať tak trochu odznova. Musela sa naučiť pozerať na priestor medzi dvoma čiarami inak ako predtým. Zdalo sa mi, že keby sa učila bez pomocných čiar od začiatku, bolo by to všetko jednoduchšie a plynulejšie.

 

P1210699

Island, január 2015

 

 

Samko bol od prvej chvíle nespokojný. Šikmé čiary a vlnovky ho nebavili. Po otočení každej dvojstrany sa pýtal, kedy už konečne začneme písať písmenká. Dočkal sa. Myslíte, že bol spokojnejší? Správne: nebol. Čoskoro začal preskakovať riadky a miesto písania se se se se se si prezeral písmená v ďalších písankách. Nudil sa. Odmietal písať stále dookola to isté. Nechápal, načo má písať sedem krát za sebou nezrozumiteľné slabiky alebo čudné slová. Zmenili sme taktiku: Miesto slabík sme písali slová v ktorých sa tie slabiky nachádzali a miesto slov sme písali vety s tými slovami. To ho bavilo niekoľko dní. Potom sme opäť boli tam, kde predtým.

Ako už dnes všetci vieme, deti nám samé povedia, čo potrebujú. Stačí len poodstúpiť, prestať tlačiť a počúvať. Aj ja som poodstúpila. Nie preto, že by som bola taká múdra, ale hlavne preto, lebo som už nemala chuť nútiť ho do písania absurdných viet typu: Ema solí sóju. A Samko o pár dní prišiel s otázkou: „Ako sa píše t a d?“ Ukázala som mu. Odišiel. O chvíľu prišiel zas: „A ako sa píše k?“ Ukázala som mu. Odišiel. Prišiel ešte raz: „Ako sa píše b a…..Počkaj! Musím si spomenúť… Aha! Ako sa píše b a z?“ Ukázala som mu. Odišiel a už sa nevrátil. Nedalo mi to a šla som sa pozrieť, čo robí. Na veľkom výkrese mal nakreslené tri veľké stroje. Pri jednom bolo napísané pekným písaným písmom traktotor (traktor), pri druhom bolo napísané ratrak a pri treťom buldozér.

Takto sa v priebehu niekoľkých týždňov naučil všetky písmená. Začala som mu ukazovať ako sa píšu veľké aj malé. On len hmkol, občas si to aj hneď skúsil a takmer vždy si to zapamätal. Aj napriek tomu, že Samko nepoužíval písanky, naučil sa písať a správne napájať písmenká o pár mesiacov skôr než jeho sestra. Hneď ako vedel napísať naozaj všetky (skontroloval podľa abecedy), dal si nový cieľ: Naučiť sa písať rýchlo a „nie také óóóbrovskééé píísmeniskáá“, ale také malé, drobné, ako píšeme my.

 

Nech už sa k tomu dostali tak či onak, obe deti sa nakoniec prepracovali k tomu, že sa naučili písať. Čoskoro som zistila, že viesť deti k písaniu správnych slučiek a upozorňovať ich, že musia dodržiavať aspoň aký-taký sklon písma je hračka v porovnaní s tým, čo príde potom, a síce: Dať ich novonadobudnutej zručnosti zmysel a využitie. Pretože bez toho je schopnosť písať len samoúčelné cvičenie jemnej motoriky.

 

 

 

Autor: tikaka

 

 

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *