18. jún 2017
Večer sme boli zničení, rozlámaní, unavení, smädní a ani celá noc spánku nás z toho nedostala. Táto nedeľa bola zatiaľ najťažším dňom odkedy sme tu. Zažili/Prežili sme výlet zájazdového typu. V priebehu necelých 8 hodín sme si pozreli 4 miesta v blízkom okolí, mali sme obed na ktorý asi nikdy nezabudneme, veľa sme sedeli v aute a mali sme pocit, že stále niekam ideme, vraciame sa, nastupujeme, vystupujeme, presúvame sa a snažíme sa dodržať časový plán. Nehovorím, že to bolo zlé, ale bolo to pre nás veľmi nezvyklé a jeden deň nestačí, aby sa človek nastavil na takýto rýchlikový spôsob spoznávania okolia. Na druhej strane: videli sme naozaj veľa, tak veľa ako sa len s dvomi malými deťmi a jedným bábätkom vidieť dá. Totižto – nešli sme sami. Naši domáci sa rozhodli, že nás povodia po tých najzaujímavejších miestach v okolí a ešte k tomu nás pozvú na obed. Zobrali so sebou aj svoju ročnú dcérku Veroniku a tak ostal doma len Amir.
Najprv sme šli do Czestochowej. Bola nedeľa. Mesto bolo plné ľudí. Na prvú zastávku sa tešil hlavne Samko, pretože on miluje kostoly – zvonka aj zvnútra. Z auta sme ich pár videli, ale nezastavili sme sa pri nich. Ryszard nás chcel zobrať k tomu najvýznamnejšiemu a najznámejšiemu, do kláštorného komplexu Jasná Hora. Prvé veľké parkovisko pri kostole bolo plné. Druhé veľké parkovisko bolo takmer plné a miesto sme našli až úplne vzadu. Priestor bol doslova vyplnený ľuďmi. Prešli sme sa do kostola, do klenotnice, cez nádvorie a po schodoch. Vnímať miesto bolo nemožné, pretože ho prekrývali prúdy ľudí a zvukov a sladkých vôní jedla. Takže ani neviem, aké to tam naozaj je. Asi pekné, ale bez atmosféry. A ak tam náhodou niekde niečo pocitové a duchovné ostalo, úplne to zabili v bielych rúchach oblečení bratia, ktorí sprevádzali turistov a rozprávali cez mikrofón. Chodili tam pomedzi ľudí ako také burácajúce biele postavy čo sa z času na čas znenazdajky vynoria spoza rohu a hučia na celý priestor.
Druhá zastávka nás čakala o necelú polhodinu jazdy von z mesta. Zaparkovali sme pri farme s kadejakými, hlavne domácimi, zvieratkami a maličkou výstavou starodávnych poľnohospodárskych strojov. Najdôležitejšia tu však bola reštaurácia, kde sme mali spoločný obed. Spoločný obed bol naozaj spoločný – objednali sa tri polievky a štyri misy plné všelijakých dobrôt, z ktorých sme si brali čo sme chceli. Okrem praženého kuraťa, pečeného králika a bravčového boli na tanieroch čalamády, nakladaná kapusta a cvikla, pirohy, plnené knedle, pečené zemiaky s cesnakom a k tomu výborný, chrumkavý chlieb a voňavá malinovka z ozajstných malín. Po hlavnom jedle nasledoval trojchodový zákusok: palacinky s tvarohom a sladkou smotanou, kysnutý koláč so slivkami a rebarborou a nakoniec veľká, vanilkovo-jahodová zmrzlina. Jedla bolo veľa a bolo naozaj dobré. Najedli sme sa do prasknutia. Možno si to lepšie predstavíte, keď vám poviem, že deti dobrovoľne nedojedli zmrzlinu. Na tejto reštaurácii je zaujímavé to, že si všetko robia sami. Od chleba a piva, cez džemy, mäso, koláče, až po zmrzlinu, med, zeleninu a čalamády. Všetko si sami chovajú, pestujú a vyrábajú. A je to veru poznať. Všetko chutilo ako od babičky alebo od mamičky – vyberte si podľa toho, ktorá lepšie varí.
Tretia zastávka bola na hrade Olsztyn. Malá Veronika po ceste zaspala a rodičia preto ostali pri aute, aby si mohla pospať. My sme mali hodinu na prehliadku hradu. Tak ako všade, aj tu bolo veľa ľudí. Pod hradom sa tlačili stánky s hradnými suvenírmi – prilby, praky, luky, sekery, meče, rytierske brnenie aj princeznovské šaty. Do hradu sa platí symbolické vstupné a preto ma prekvapilo, že stav hradiska a okolia chodníkov bol horší než u nás na Slovensku. Múry boli posprejované, všade v tráve bolo mnoho črepov od pivových fliaš a do jedinej poriadne zachovalej veže museli ľudia opäť platiť vstupné, ak sa tam chceli ísť pozrieť. Možno sme videli veľmi nereprezentatívnu vzorku poľských hradov, ale uvedomila som si, že by sme si mali vážiť čo na Slovensku máme: desiatky nádherných zrúcanín a veží, múrov a brán… aj bez dvojitého vstupného. Odhliadnuc od tohto, zrúcanina bola peknučká, vrecková, na vápencových skalách posadená, dokonca aj malou jaskynkou pod hradbami obdarená. Pod hradom sa pásli ovečky a pri vstupe stál voz s koňmi. Deti vďačne behali po tráve a liezli po bielych skalách, aby spotrebovali čo najviac energie po obrovskom obede a dlhom sedení v aute. Na veži bol aj ďalekohľad, ale i bez neho bol krásny výhľad do okolia.
Štvrtá zastávka bola najkratšia a pre nás jednoznačne najčudnejšia: Zastavili sme sa v zámku Čierny les, ktorý prerobili na štvorhviezdičkový hotel s reštauráciou. Vystúpili sme, sadli sme si všetci siedmi k miniatúrnemu stolíku na verande, objednali sme si vodu, kávu a Ryszard si dal brandy s kolou a ľadom. Vypili sme a v priebehu 10 minút sme boli na odchode. Ešte nikdy v živote som nešla niekam autom len pre to, aby som si dala niečo na pitie a šla preč. Ale toto je niečo, čo oni robievajú a vzali aj nás. Bolo to ako také nahliadnutie do zvláštneho zvyku niekoho iného.
Domov sme prišli večer. Plní zážitkov a s usedeným telom. Chcelo sa mi vystískať našich hostiteľov za to, že nám venovali jeden zo svojich voľných dní, ukázali nám to najkrajšie čo je na okolí, nezastavil ich ani fakt, že majú malé bábo a celý deň ochotne a trpezlivo vysvetľovali, rozprávali a čakali, kým si pozrieme čo si chceme pozrieť. Pôvodne nám len odporučili čo všetko by sme mohli navštíviť a ponúkli nám svoje auto. Ale nakoniec sa z nejakého dôvodu rozhodli, že nám spravia exkurziu. Ďakujeme.
Autor: tikaka
